znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 13/08-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha   prerokoval   návrh   K.   B.,   L.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V.   H.,   R., na preskúmanie rozhodnutia Obecného zastupiteľstva obce L. č. j. 185/2007 z 11. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie   Obecného   zastupiteľstva   obce   L.   z 11.   júna   2007   č. j. 185/2007 z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. júna 2007 doručený návrh K. B., L. (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. H., R.,   na preskúmanie   rozhodnutia   Obecného   zastupiteľstva   obce   L.   (ďalej   len   „obecné zastupiteľstvo“)   č.   j.   185/2007   z   11.   júna   2007   o uložení   pokuty   podľa   čl.   10   ods.   3 ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“) a príkazu vzdať sa funkcie v podnikateľskom subjekte. Z návrhu vyplývalo, že obecné zastupiteľstvo doručilo navrhovateľke rozhodnutie č. 185/2007 z 11. júna 2007, ktorým jej uložilo pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 19 500 Sk za to, že ako verejná funkcionárka za predchádzajúci kalendárny rok nepodala oznámenie funkcií, zamestnaní, činnosti a majetkových pomerov za rok 2006. Súčasne jej uvedeným rozhodnutím uložilo bezodkladne vzdať sa funkcie členky dozornej rady podnikateľského subjektu T., a. s., L.

Navrhovateľka   tvrdila,   že   sa   stala   starostkou   obce   L.   vo   voľbách   konaných 2. decembra   2006.   Oznámenie,   za   ktoré   jej   bola   uložená   pokuta,   neurobila,   a to   z toho dôvodu, že toto oznámenie nemala komu dať, pretože obecné zastupiteľstvo komisiu podľa čl. 7 ods. 5 ústavného zákona nezriadilo. Z toho vyvodila, že obecné zastupiteľstvo potom od nej nemohlo požadovať doručenie priznania ako splnenie svojej povinnosti, keďže túto povinnosť uloženú zákonom nemala komu oznámiť, a preto neporušila zákon a nemožno ju považovať za osobu, ktorá by porušila povinnosti podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona. Okrem toho uviedla, že v jej veci sa nekonalo o skutku, resp. porušení skutkovej povinnosti spočívajúcej priamo v tom, že vykonáva činnosť, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou, ale obecné zastupiteľstvo sa zaoberalo len samotným podaním či nepodaním „oznámenia“.

Na základe toho žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:„Rozhodnutie Obecného zastupiteľstva Obce L. č. j. 185/2007, zo dňa 11. 6. 2007 sa zrušuje.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   trovy   konania v sume 6 296 Sk (...).“

Obecné zastupiteľstvo sa k podanému návrhu vyjadrilo tak, že navrhovateľke bolo preukázané porušenie povinnosti starostky a verejnej funkcionárky uvedené v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že samotné rozhodnutie spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti. Vo   veci   tvrdenia   navrhovateľky,   že   nemala   komu   odovzdať „oznámenie“,   obecné zastupiteľstvo uviedlo, že navrhovateľka mala „oznámenie“ doručiť obecnému úradu, a tým by splnila svoju povinnosť, a že ostatné je už vecou obecného zastupiteľstva. Ďalej uviedlo, že sa dostatočne zaoberali aj otázkou jej pôsobenia vo funkcii členky dozornej rady T., a. s., čo v konečnom dôsledku navrhovateľka ani nepopierala, takže ich rozhodnutie aj v tomto smere bolo odôvodnené. Na základe toho obecné zastupiteľstvo žiadalo ústavný súd, aby napadnuté rozhodnutie potvrdil.

II.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   Z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a násl. ústavného zákona sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa návrh predbežne prerokuje.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   návrh   posudzoval   podľa   šiesteho   oddielu zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach).

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmanie rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o návrhu   koná   a rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z citovaných   ustanovení   zákona   vyplýva,   že   v konaní   o preskúmanie   rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je v právomoci ústavného súdu preskúmať, či konanie navrhovateľa alebo verejného funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore s ustanoveniami ústavného zákona a v akom rozsahu, t. j. či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona porušil alebo neporušil, teda či je z hľadiska rozhodnutia   orgánu   konajúceho   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Navrhovateľka namietala rozhodnutie obecného úradu ako celok, ktoré obsahovalo dve časti:

A. Prvé rozhodnutie sa týkalo uloženia pokuty v sume 19 500 Sk za nesplnenie povinnosti podať písomné oznámenie za rok 2006 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ktorá bola uložená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona.

Podľa   čl.   2   ods.   1   písm.   o)   ústavného   zákona   pôsobnosť   ústavného   zákona   sa vzťahuje na funkciu starostov obcí.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je na účely tohto zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.

Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár nesmie vykonávať funkcie, zamestnania   a činnosti,   ktoré   sú   nezlučiteľné   s funkciou   verejného   funkcionára   podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákonov.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa   čl.   7 ods.   5 ústavného zákona starosta   obce   podáva „oznámenie“ komisii obecného zastupiteľstva.

B.Z obsahu spisu   obecného zastupiteľstva   bolo nesporným, že navrhovateľka bola zvolená za starostku obce L. v komunálnych voľbách konaných 2. decembra 2006, na základe čoho zložila sľub 19. decembra 2006. Zložením sľubu teda starostka obce – navrhovateľka – zahájila funkčné obdobie starostky so všetkými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi.

Jednou   z povinnosti   starostky   obce   bolo   podať   aj   písomné „oznámenie“   funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za rok 2006 podľa citovaného čl. 7 ods. 1 a 5 ústavného zákona, a to komisii obecného zastupiteľstva.

Nebolo sporným, že navrhovateľka toto „oznámenie“ nepodala.

Nebolo však sporným ani to, že v obci nebola zriadená komisia, ktorej sa oznámenie malo a má podávať, tak ako má na mysli čl. 7 ods. 5 ústavného zákona.

Zriadenie   osobitnej   komisie   obecného   zastupiteľstva   na   účely   tohto   zákona   bolo povinnosťou obce, čo vyplýva zo zákona. Táto komisia je totiž legitímna na šetrenie veci, poskytovanie informácií a zaujímanie stanovísk s príslušným návrhom na orgán, ktorý je kompetentný v konečnom dôsledku o veci rozhodnúť.

Podľa čl. 9 ods. 1, písm. b) ústavného zákona, konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenie rozporu záujmov vykonáva obecné zastupiteľstvo, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. o) a p) ústavného zákona.

Obecné zastupiteľstvo v danom prípade bolo tým orgánom, ktoré bolo oprávnené konať vo veci, ale iba v prípade, že mu bol podaný návrh komisiou na tento účel zriadenou. Takýto návrh však takouto komisiou obecnému zastupiteľstvu podaný nebol, pretože nebola ani zriadená.

Ak   obecné   zastupiteľstvo   napriek   tomu   vo   veci   konalo   a rozhodlo   z vlastného podnetu a iniciatívy voči navrhovateľke, konalo tak v rozpore s ústavným zákonom, pretože k tomu nemalo oprávnenie dané ústavným zákonom.

Za týchto okolností vo veci rozhodol orgán nepríslušný, obecné zastupiteľstvo konalo v rozpore s ústavným zákonom,   preto   takého rozhodnutie   nie   je zákonné a nemôže byť účinné voči navrhovateľke. Ústavný súd sa preto nezaoberal tým, či navrhovateľkou došlo k porušeniu povinnosti starostky obce po nastúpení do funkcie a či svojím konaním porušila ústavný zákon.

Ústavný súd preto zrušil rozhodnutie obecného zastupiteľstva.

Ústavný súd nepriznal navrhovateľke trovy právneho zastúpenia, pretože ich náhradu je povinná znášať sama, ako to vyplýva z ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008