znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 13/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Lubyho a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti Ing. A. H., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., so sídlom P., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   A.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. 6 C 220/90 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. A. H. p r i z n á v a   náhradu trov konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet advokátky JUDr. D. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2005 doručená sťažnosť Ing. A. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   D.   S.,   so   sídlom   P.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90, pôvodne vedenom na Obvodnom súde Bratislava 4 pod sp. zn. 6 Nc 37/88, neskôr pod sp. zn. 6 C 220/90.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   spolu   s ďalšími   navrhovateľmi 22. februára 1988 na Mestskom súde v Bratislave žalobu proti odporcovi Sl., národnému podniku, B. (teraz T., a. s., B.), vo veci určenia autorstva a uloženia povinnosti určiť výšku splátky odmeny. Sťažovateľ žalobu rozšíril podaniami z 1. júla 1988 a 7. júla 1989.

Sťažovateľ podaniami zo 6. novembra 1989, 13. júna 1990 a z 3. septembra 1990 urgoval   začatie   konania vo   veci   a žiadal o poskytnutie   informácie   o stave   konania. Súd zdôvodňoval prieťahy v konaní práceneschopnosťou zákonného sudcu, resp. personálnymi zmenami. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 22. októbra 1991 a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia podkladov zo strany odporcu. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené   na   22. október   1992   po   predchádzajúcich   urgenciách   právnej   zástupkyne sťažovateľa z 9. apríla, 2. júla a z 8. septembra 1992.

Dňa   25.   marca   1993   bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie,   pričom   súd ustanovil za znalca Ing. J. B., ktorý v tomto čase už bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, a teda nemohol vykonať požadovaný znalecký úkon. Nový znalec Ing. K. P. bol ustanovený až v roku 1994 po predchádzajúcich podaniach sťažovateľa z 5. januára a 2. mája 1994. Následne sťažovateľ podaniami zo 17. januára, 7. augusta a z 29. novembra 1995 opätovne žiadal   súd   o predloženie   znaleckého   posudku.   Uznesením   súdu   zo 17. januára   1996   bol opätovne   zmenený znalec (bez   uvedenia   dôvodu).   Znalecký   posudok   bol   sťažovateľovi doručený až 10. februára 1997 a sťažovateľ sa k nemu vyjadril   podaním z 3. septembra 1998. Následne sťažovateľ podaniami z 23. novembra 1999 a z 10. mája 2000 žiadal, aby súd vo veci konal.

Dňa 30. marca 2001 okresný súd v medzitýmnom rozsudku určil, že odporca riešenie „ZN č. 29/83“ a „ZN č. 100/85“ nevyužíval. Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu odvolal   26.   júna   2001.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením z 18. septembra 2002 medzitýmny rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie   s poukazom   na   jeho   vecnú   nesprávnosť,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a nedostatok odôvodnenia.

Dňa   4.   decembra   2003   sa   konalo   na   okresnom   súde   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   znaleckého   dokazovania.   Podaním   z 27.   januára   2004 urgovala právna zástupkyňa sťažovateľa doručenie uznesenia o ustanovení znalca. Okresný súd ustanovil znalca až uznesením z 18. februára 2004, ktorého súčasťou bola aj výzva na zaplatenie preddavku na trovy spojené s vyhotovením znaleckého posudku. Proti tomuto uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   odvolací   súd uznesením   z 8.   novembra   2004   tak,   že   neurčitý   výrok   o zložení   preddavku   spresnil. Znalcovi bol spis doručený až v marci 2005. Znalec vypracoval posudok v septembri 2005. Znalecký posudok bol sťažovateľovi doručený aj s uznesením okresného súdu o priznaní znalečného z 12. októbra 2005. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal.

Listom zo 16. novembra 2005 bola právnej zástupkyni sťažovateľa odvolaná plná moc. Na pojednávanie 29. novembra 2005 sa sťažovateľ dostavil bez právnej zástupkyne. Okresný súd pojednávanie pred jeho otvorením odročil na február 2006 s odôvodnením, že mu nebolo doručené odvolanie plnej moci právnej zástupkyne, a preto so sťažovateľom konať nemôže. Následne sťažovateľ zistil, že jeho bývalá právna zástupkyňa oznámila súdu podaním doručeným 24. novembra 2005 odvolanie plnej moci na zastupovanie v spore.

Na uvedenom   skutkovom   základe   sťažovateľ tvrdí,   že postupom   okresného súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej vyniesol tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. A. H. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky a právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zakotvené   v čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava IV.   (predtým Obvodného súdu Bratislava IV.) v   konaní vedenom   najprv pod sp. zn. 6 Nc 37/88 a neskôr pod sp. zn. 6 C 220/90.

2.   Okresnému súdu Bratislava IV.   sa v konaní   vedenom pod sp.   zn.   6 C 220/90 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Ing. A. H. sa priznáva finančné zadosťučinenie, a to 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava IV. povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi Ing. A. H. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný   súd   Bratislava   IV.   povinný   vyplatiť   advokátke   JUDr.   D.   S.,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 13/06-15 z 18. januára 2006 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu a právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a predložila ústavnému súdu spis sp. zn. 6 C 220/90.

Predsedníčka okresného súdu a právna zástupkyňa sťažovateľa oznámili ústavnému súdu,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčka okresného súdu predložila ústavnému súdu vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom sa okrem iného uvádza nasledovné:

„... Návrh na začatie konania podali dňa 23. 2. 1988 na Mestský súd v Bratislave navrhovatelia: Ing. P. M., Ing. S. S. a Ing. A. H., všetci bytom T. proti odporcovi S., B., ktorým sa domáhali uznania práva na autorstvo zlepšovacieho návrhu a vyplatenia odmeny za využívanie predmetného zlepšovacieho návrhu odporcom. Návrh bol zaregistrovaný na Okresnom súde Bratislava 4 pod sp. zn. 6 C 220/90 (pôvodne 6 Nc 37/88).

Prvé pojednávanie v predmetnej právnej   veci sa konalo dňa 5. 4. 90. Do tohto termínu   súd   vykonal   viacero   úkonov   (vyžiadanie   dokladov,   informatívne   výsluchy účastníkov,   žiadosť   na   Okresný   súd   v Trnave   o informáciu   o účastníkoch   a predmete konania vedeného pod sp. zn. 13 C 2446/86). Zákonným sudcom bol JUDr. M. T.. Na pojednávaní dňa 22. 10. 91 bolo konanie prerušené. Ďalšie pojednávanie sa konalo dňa 26. 11. 91, ktoré bolo odročené na neurčito.

Pojednávanie dňa 22. 10. 92, kde bol zákonným sudcom JUDr. M. J., bolo odročené na neurčito. Znalec ustanovený uznesením č. k. 6 C 220/90 z 25. 5. 93, oznámil súdu listom z 18. 7. 93, že bol vyškrtnutý zo zoznamu znalcov. Účastníci sa odvolali proti uzneseniu, ktorým bol uvedený znalec ustanovený. Uznesením zo 14. 3. 94 bol ustanovený iný znalec. Okresný súd Bratislava IV urgoval znalca prípisom z 22. 2. 95 o predloženie znaleckého posudku. Nakoľko ustanovený znalec dňa 16. 3. 95 súdu osobne prehlásil, že nevykonáva znaleckú činnosť v odbore, na ktorý bol ustanovený, uznesením zo 17. 1. 96 bola ustanovená súdna znalkyňa, ktorej bol predložený spis na vypracovanie znaleckého posudku. Znalkyňa predložila súdu stanovisko dňa 10. 2. 1997, ktoré bolo zaslané účastníkom na vyjadrenie. Okresnému   súdu   Bratislava   IV   dňa   3.   4.   2000   znalkyňa   doručila   znalecký   posudok. Pojednávanie dňa 7. 11. 2000 bolo odročené na 20. 2. 01 s tým, že navrhovatelia predložia súdu písomné otázky na znalkyňu. Pojednávanie dňa 20. 2. 01 bolo odročené na 27. 3. 01, ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku 30. 3. 01.

Okresný súd Bratislava IV medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 220/90 z 30. 3. 01 určil,   že   riešenie   zlepšovacieho   návrhu   odporca   nevyužíval.   Navrhovatelia   sa   proti rozsudku včas odvolali. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 18 Co 425/01 z 18. 9. 02 zrušil   medzitýmny   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Pojednávanie dňa 4. 12. 03 bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 18. 2. 04 bol ustanovený znalec. Navrhovatelia sa odvolali proti uzneseniu o ustanovení znalca v časti, v ktorej bol uložená povinnosť   každému   účastníkovi   zložiť   2   500,-   Sk   ako   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   9   Co   75/04   z 30.   7.   04   zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV tak, že navrhovatelia sú povinní zložiť 2 500,-Sk spoločne   a nerozdielne   ako   preddavok   na   trovy   spojené   s vypracovaním   znaleckého posudku.   Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   z 12.   10.   05   súd   priznal   znalcovi znalečné. Proti tomuto uzneseniu sa jeden z navrhovateľov odvolal. Pojednávanie dňa 29. 11. 05 bolo odročené. Pojednávanie dňa 16. 2. 06 bolo odročené na vyhlásenie rozsudku. V právnej veci pod sp. zn. 6 C 220/90 bolo rozhodnuté vyhlásením rozsudku dňa 21. 2. 06. Podľa   vyjadrenia   zákonného   sudcu   hlavnou   príčinou   prieťahov   v konaní   bola skutočnosť,   že   súd   mal   problémy   so   zabezpečením   znaleckého   dokazovania   znalcom s potrebnou   kvalifikáciou.   Dôvodom   na   odročenie   pojednávania   dňa   29.   11.   05   bola neúčasť zástupkyne odporcu, ktorá nemala doručenie predvolania vykázané.

S poľutovaním musím konštatovať,   že vo veci sú prieťahy v konaní a sťažnosť je dôvodná.

Pre   objektívne   posúdenie   veci   chcem   zdôrazniť,   že   v predmetnej   veci   pojednával JUDr. J. T. v čase podania návrhu v r. 1988 do r. 1992 a od r. 1992 je zákonným sudcom JUDr. J..

Od roku 1992 dlhotrvajúce práceneschopnosti a nedostatočné personálne obsadenie Okresného   súdu   Bratislava   IV,   negatívne   ovplyvnili   riadne   a bezprieťahové   konanie. Vzhľadom na nápad vecí je možné hovoriť o zvýšenom zaťažení všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV.“.

Ústavný súd preskúmal spis sp. zn. 6 C 220/90 a zisťoval postup súdu v období od 15. februára 1993, pretože od tohto dátumu – odo dňa účinnosti zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   -   je   ústavný   súd   oprávnený   poskytovať   ochranu   základných   práv a slobôd (I. ÚS 49/93).

Ústavný súd konštatuje, že   v období od 15. februára 1993 do apríla 2000 okresný súd zabezpečoval vypracovanie znaleckého posudku bez toho, aby bolo nariadené čo len jedno pojednávanie. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 7. novembra 2000, ktoré bolo odročené   na   20.   február   2001,   ďalej   na   27.   marec   2001   a 30.   marec   2001,   na   ktorom okresný   súd   medzitýmnym   rozsudkom   určil,   že   riešenie   zlepšovacieho   návrhu   odporca nevyužíval.   Proti   rozsudku   podali   navrhovatelia   odvolanie.   Spis   bol   predložený odvolaciemu súdu 12. októbra 2001. Dňa 18. septembra 2001 krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. Co 425/01 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol doručený okresnému súdu 15. januára 2003). Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 4. decembra 2003 a bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   predložený   7.   septembra   2005. Následne bolo nariadené pojednávanie na 29. november 2005, avšak pre neúčasť odporcu bolo odročené. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. februára 2006 a 21. februára 2006, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba navrhovateľa zamietnutá.

Dňa   10.   apríla   2006   bolo   na   okresnom   súde   zistené,   že   vyhlásený   rozsudok z 21. februára 2006 ešte nebol doručený; spis je u zákonného sudcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote súdom v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 220/90.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I.   ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   2)   správanie   účastníka   konania   a 3)   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pri   posudzovaní   namietaného   konania   podľa   prvého   kritéria   ústavný   súd   po zistení,   že   jeho   predmetom   bolo   určenie   autorstva   zlepšovacieho   návrhu   a uloženie povinnosti odporcovi vyplatiť odmenu za využívanie predmetného zlepšovacieho návrhu, a oboznámení   sa   s priebehom   dokazovania   v   namietanom   konaní   konštatoval,   že   išlo o súdny spor, ktorý možno považovať z právneho i faktického hľadiska za pomerne zložitý. Ústavný súd je však toho názoru, že v danom prípade faktická ani právna zložitosť nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku konania (viac ako 17 rokov).

2.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   predmetného   konania   podľa   kritéria   „správanie sťažovateľa“ ako účastníka konania z analýzy spisu sp. zn. 6 C 220/90 zistil, že sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa v priebehu konania vystupovali aktívne a poskytovali súdu potrebnú súčinnosť, pričom sa viackrát listami a sťažnosťami adresovanými súdu usilovali o urýchlenie   priebehu   namietaného   konania.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   a ostatní navrhovatelia   sa   omeškali   o niekoľko   mesiacov   s predložením   vyjadrenia   k znaleckému posudku,   ako   aj   skutočnosť,   že   v dôsledku   neúčasti   sťažovateľa   na   pojednávaní   bolo v jednom prípade potrebné odročiť pojednávanie, ústavný súd vzal na vedomie, ale zároveň konštatoval, že negatívny vplyv sťažovateľa na doterajšiu dĺžku namietaného konania je v kontexte ďalších okolností posudzovanej veci marginálny.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 6 C 220/90. Z analýzy predmetného súdneho spisu vyplynulo (hodnotiac obdobie po 15. februári 1993), že v počiatočnom období, t. j. od 15. februára 1993   až   do   3.   apríla   2000,   sa   činnosť   okresného   súdu   v podstate   obmedzila   na zabezpečovanie   znaleckého   posudku.   Aj   po   zohľadnení   skutočnosti,   že   išlo   o znalecké dokazovanie v špecifickej oblasti, v ktorej je nedostatok znalcov s potrebnou kvalifikáciou, i toho,   že   okresný   súd   viackrát   urgoval   u ustanovenej   znalkyne predloženie   znaleckého posudku, ústavný súd konštatoval, že obdobie v trvaní viac ako sedem rokov, v ktorom sa činnosť súdu obmedzí na zabezpečovanie znaleckého dokazovania, nemožno hodnotiť inak ako   neefektívnu   činnosť   súdu,   v dôsledku   ktorej   došlo   k porušovaniu   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Aj   pri zabezpečovaní ďalšieho znaleckého posudku (obdobie od 18. februára 2004 do 7. septembra 2005) došlo podľa názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, keďže okresný súd   už   aj   vzhľadom   na   predchádzajúci   neprimerane dlhý   priebeh   namietaného konania mohol   a   mal   možnosť   použiť   procesné   prostriedky   na   zvýšenie   aktivity   ustanoveného znalca.   Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojím   záverom,   že   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobili   predovšetkým   neprimerane   dlhé   časové   obdobia   venované   zabezpečovaniu znaleckého   dokazovania,   poukázal   na   to,   že   obdobným   spôsobom   hodnotila   priebeh namietaného   konania   aj   predsedníčka   súdu,   ktorá   aj   v tejto   súvislosti   akceptovala,   že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že v označenom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   a k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Zo súdneho spisu sp. zn. 6 C 220/90 vyplýva, že v období od podania sťažnosti do jej prerokovania   ústavným   súdom   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom z 21. februára 2006. Pretože vyhlásený rozsudok ešte nebol účastníkom konania doručený, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiada, aby mu   bolo priznané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk ako náhrada   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch,   s odôvodnením,   že   „sa   v   dôsledku neukončeného dlhotrvajúceho súdneho konania nachádza v stave právnej neistoty“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, právnu i faktickú zložitosť veci, ako aj pôsobenie sťažovateľa ako účastníka konania v doterajšom priebehu   konania   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného zadosťučinenia 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), t. j. v sume, ktorú požadoval sťažovateľ, primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.  

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. S. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci - z toho dva úkony v roku 2005 podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanou   zo   základu   nominálnej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2004 v sume 15 008 Sk a v prvom polroku 2005 v sume 16 381 Sk), t. j. 2- krát 2 501 Sk a 2-krát 150 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005. Ústavný súd neuznal náhradu trov konania za úkon urobený v roku 2006, pretože vzhľadom   na jeho obsah nemeritórnej povahy ho nepovažoval za účelne vynaložené náklady poskytnutia právnej služby.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006