znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 13/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   výrobného   družstva   Tatrachema,   Trnava,   Bulharská   40, zastúpeného advokátom JUDr. S. S., N., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky v konaniach sp. zn. 7 Obo 203/2002 a 7 Obo 204/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť výrobného družstva Tatrachema Trnava   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. decembra 2003 doručené podanie výrobného družstva Tatrachema, Trnava, Bulharská 40 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. S., N., označené ako «Podnet na začatie konania podľa článku 127 odst. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu porušenia práva podnecovateľa   obsiahnutého   v článku   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   podľa   ktorého „Nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi“».   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľ napáda Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Tento na základe   odvolania   T.   S.,   a. s.,   B.,   rozhodol   o   odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 44 Cb 6/98 z 13. mája 2002 vo svojom senáte 7 Obo dňa 27. augusta 2003 (7 Obo 203/2002, 7 Obo 204/2002). Podľa tvrdenia sťažovateľa však k prideleniu veci na najvyššom súde došlo v rozpore s rozvrhom jeho práce na príslušný kalendárny rok, pretože vo veci mal rozhodovať senátu najvyššieho súdu 2 Obo. V dôsledku toho došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ preto požiadal, aby   ústavný   súd   v jeho   veci   rozhodol   takto: „uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky spis. značky 7 Obo 203/2002 a 7 Obo 204/2002 zo dňa 27. 8. 2003 zrušíte“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa   zameral na posúdenie svojej   právomoci   na rozhodovanie   o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v označených súdnych konaniach pred najvyšším súdom. Pri posudzovaní svojej právomoci však vychádzal z toho, že táto je v konaniach namietajúcich porušenie tohto základného práva v dôsledku pôsobenia princípu subsidiarity značne obmedzená. Ako ústavný súd už rozhodol „podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom jednak na podanie odvolania [podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP] a jednak dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP]. Tieto riadne a mimoriadne opravné   prostriedky   umožňujú účastníkom   súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy“, takže „sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy sú oprávnené poskytovať ochranu namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach“ (IV. ÚS 10/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   zistil,   že   hoci sťažovateľ 10. júna 2003 najvyšší súd upozornil na skutočnosť, že vecou sa zaoberá iný senát   najvyššieho   súdu,   a   nie   ten,   ktorý   podľa   jeho   názoru   mal   byť   určený   v súlade s rozvrhom práce (t. j. senát 7 Obo namiesto 2 Obo), je skutočnosťou, že vo svojej sťažnosti netvrdil a ani inak nedokladoval, že by bol využil aj opravný prostriedok,   ktorý   mu je k dispozícii v systéme všeobecného súdnictva, ale obrátil sa so svojou sťažnosťou priamo na ústavný súd.

Keďže ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o základných právach alebo slobodách len vtedy, pokiaľ im ochranu neposkytujú všeobecné súdy aj na základe   riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   a keďže   sťažovateľ   právny prostriedok   ochrany   (hoci   ho   mal   k dispozícii)   nevyužil,   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004