znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 13/03-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom B., vo veci porušenia jej vlastníckeho práva a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   8   Co 1618/02, ako aj označeným postupom Okresného súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť A. H. v časti namietajúcej porušenie jej vlastníckeho práva Okresným súdom v Žiline a Krajským súdom v Žiline o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť A.   H. v časti namietajúcej porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   8   Co   1618/02,   ako   aj   postupom Okresného súdu v Žiline o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. decembra 2003 doručené podanie A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu Žilina 8 Co 1618/02 z 28. augusta 2002, doručené

18. 10. 2002“ s prílohou. Z jeho odôvodnenia však vyplynulo, že sťažovateľka ním napáda nielen označené uznesenie Krajského súdu v Žiline, ale aj postup a uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 9 C 120/02 (uznesenie z 19. júla 2002). Týmto uznesením Okresný súd v Žiline zastavil konanie o návrhu sťažovateľky o náhradu škody proti odporkyni Mgr. O. K. (Okresný súd Čadca), pretože táto aj napriek jeho výzve svoj návrh nedoplnila. Keďže pre tento nedostatok nebolo možné v konaní pokračovať, súd konanie zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Napriek tomu, že Okresný súd v Žiline   sťažovateľku   poučil,   že   proti   takémuto   uzneseniu   odvolanie   nie   je   prípustné, sťažovateľka   podala   proti   nemu   odvolanie,   ale   vzhľadom   na   to,   že   smerovalo   proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, Krajský súd v Žiline ho uznesením sp. zn. 6 Co 1618/02 odmietol s poukazom na § 218 ods. 1 písm. c) OSP. Sťažovateľka v takomto postupe oboch   súdov vidí   porušenie svojho „práva vlastniť majetok“, ako aj porušenie „práva na spravodlivý súdny proces“ a od ústavného súdu požaduje, aby prikázal „p. Mgr. O. K., sudkyni Okresného súdu v Čadci, ul. 17. novembra 1256, 022 01 Čadca, aby obnovila stav pred porušením práva navrhovateľky na právo vlastniť majetok, ktoré porušila, a to tak, že do 30 dní od doručenia tohoto rozhodnutia na vlastné náklady opatrí a odovzdá   navrhovateľke   v k.   ú.   Klokočov   419.258   m2 sto   až   dvestoročného   bukovo- smrekového lesa, 10.946 m2 lúk a pasienkov a 2.869 m2 role“.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Po ich preskúmaní ju však bol nútený (a aj vzhľadom na práva, porušenie ktorých sťažovateľka namietala) odmietnuť, a to v časti namietajúcej   porušenie   jej   vlastníckeho   práva   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   a v časti namietajúcej porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces ako podanú oneskorene.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie vlastníckeho práva sťažovateľky, ústavný súd z obsahu sťažnosti, ako aj z priloženej prílohy (uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 1618/02)   zistil,   že   ani Okresný   súd   v   Žiline a ani Krajský   súd   v Žiline   o   návrhu sťažovateľky vo veci jej vlastníckeho práva meritórne nekonali, pretože konanie o ňom Okresný súd v Žiline zastavil podľa § 43 ods. 2 OSP a Krajský súd v Žiline odvolanie sťažovateľky   odmietol.   Keďže   k porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľky   postupom označených súdov by mohlo dôjsť vtedy, ak by o jeho ochrane boli konali, a nie vtedy, keď o nej nekonali, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky   v tejto časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces, ku ktorému malo dôjsť postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 8 Co 1618/02), ako aj Okresného súdu v Žiline (sp. zn. 9 C 120/02). Berúc do úvahy skutočnosť,   že   Krajský   súd   v Žiline   označeným   uznesením   iba   odmietol   odvolanie sťažovateľky s poukazom na § 218 ods. 1 písm. c) OSP, je ústavný súd toho názoru, že k porušeniu   označeného   základného   práva   mohlo   reálne   dôjsť   iba   zastavením   súdneho konania pred Okresným súdom v Žiline.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   však   ústavný   súd zobral   do   úvahy,   že   podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou z podmienok   na prijatie   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   podľa   čl.   127 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené   porušenie   základného   práva   sťažovateľky,   pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Jej nedodržanie predstavuje zákonom ustanovený dôvod na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona) pre jej oneskorenosť.

Keďže   Okresný   súd   v Žiline   zastavil   konanie   svojím   uznesením   z 19.   júla   2002 a pretože sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená až 2. decembra 2002, t. j. po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania   pred ústavným súdom, bolo ju potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2003