znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 13/02-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. M., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 31/00 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 31/00   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. januára 2002   doručené   podanie   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Ž.,   zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária, B., označené ako „Návrh v zmysle čl. 130 písm. f) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“, v ktorom namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ uviedol, že 13. apríla 2000 „podal na Okresnom súde v Žiline žalobu proti   žalovanej   strane   Slovenská   republika,   zast.   Ministerstvom   spravodlivosti   SR o ochranu osobnosti. Vec bola na Okresnom súde v Žiline vedená pod sp. zn. 14 C 481/00. Všetci sudcovia Okresného súdu a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, a preto NS   SR   uznesením   sp.   zn.   Nc   99/2000   z 23.   06.   2000   prikázal   vec   na   prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III. Na Okresnom súde Bratislava III. je vec vedená pod sp. zn. 27 C 31/00....

Dňa 06. 10. 2000 sťažovateľ v zmysle § 17 ods. 1 Zákona č. 80/1992 Zb. v znení noviel podal sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú mu odpovedala sudkyňa poverená zastupovaním predsedu okresného súdu po uplynutí lehoty stanovenej § 25 ods. 1, 2 Zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších noviel, dvojvetovou odpoveďou z 11. 01. 2001. Sťažnosť bola vedená na Okresnom súde Bratislava III. pod Spr 2130/2000. Odpoveď neobsahuje v podstate žiaden záver ani opatrenia smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní.... Dňa 27. 12. 2000 sťažovateľ v súlade s ustanovením § 27 ods. 1 písm. b) Zákona č. 80/1992 Zb. požiadal predsedníčku Krajského súdu v Bratislave o prešetrenie vybavenia sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   III.   Žiadosť   vedená   na   KS v Bratislave   pod   Spr   2001/01   bola   vybavená   odpoveďou   predsedníčky   Krajského   súdu Bratislava z 5. 04. 2001 s tým, že sťažovateľova žiadosť o prešetrenia vybavenia sťažnosti bola opodstatnená....

Sťažovateľ podotýka, že na výzvu súdu zaplatil dňa 29. 05. 2001 súdny poplatok. V označenej veci bol nariadený termín pojednávania na 05. 10. 2001, pričom podľa údajov z pojednávania žalovaná strana prevzala predvolanie na pojednávanie 12. 06. 2001, pričom jej bola zároveň doručená i žaloba s výzvou na vyjadrenie sa k žalobe. Na pojednávanie dňa 05. 10. 2001 sa bez ospravedlnenia zástupca žalovanej strany nedostavil a súdu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej strany. Pojednávanie dňa 05. 10. 2001 bolo odročené na nový termín 14. 12. 2001, pričom žalovanej strane bolo nové predvolanie doručené 12. 10. 2001. Na pojednávanie sa zástupca žalovanej strany dňa 14. 12. 2001 bez ospravedlnenia nedostavil   a k tomuto   termínu   žalovaná   strana   nedoručila   ani   vyjadrenie   k žalobe. Pojednávanie bolo odročené na nový termín 01. 03. 2002.“

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   niektoré   právne   názory   ústavného   súdu   vyslovené v súvislosti s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 81/99, II. ÚS 26/95, I. ÚS 70/98, I. ÚS 44/99). Okrem toho uviedol:

«Podľa názoru sťažovateľa konanie o ochranu osobnosti svojou povahou patrí medzi veci s prioritným vybavovaním, ktorým musí byť venovaná osobitná pozornosť. V konaniach vo veciach ochrany osobnosti viac ako v iných veciach platí zásada, podľa ktorej „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“.

Význam konania vo veciach ochrany osobnosti z hľadiska samotnej rýchlosti konania si uvedomoval aj zákonodarca, a preto v ustanovení § 200i O. s. p. určil lehoty, v ktorých sú súdy povinné konať.

Podľa § 200i ods. 2 O. s. p. súd je povinný vo veciach ochrany osobnosti konať o veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby.

Podľa § 200i ods. 4 O. s. p. súd je povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do 1 roka od podania žaloby.

Z predchádzajúcej chronológie jednotlivých úkonov konajúceho súdu a zo súčasného stavu veci je zjavné, že konajúci súd postupoval v rozpore s ustanovením § 200i ods. 2 O. s. p. a súčasný stav veci je v rozpore s ustanovením 200i ods. 4 O. s. p.

Sťažovateľ síce využil prostriedky na urýchlenie konania, ktoré mu poskytuje zákon (Zákon   č.   80/1992   Zb.   o štátnej   správe   súdov   v znení   noviel),   súčasný   stav   veci   však preukazuje, že takéto prostriedky sú vo všeobecnosti málo účinné.»

Sťažovateľ sa vyjadril k trom kritériám rozhodujúcim pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní. Prejednávanú vec nepovažoval za skutkovo a právne zložitú a svoje správanie označil za súčinnostné. Ďalej uviedol:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   zbytočné   prieťahy   sú   spôsobené   správaním   štátneho orgánu,   v danom   prípade   súdu,   ktorý   svojim   postupom   zároveň   aj   porušuje   právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote.

Naviac,   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   vo   všeobecnosti   prieťahy   spôsobené účastníkmi   konania,   i nimi   nezavinené,   nemožno   pričítať   štátu.   Výnimku   však   tvorí   tá situácia,   ak   ich   ako   účastník   spôsobil   štát   alebo   jeho   orgány.   A práve   v prípade   veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 27 C 31/00 je účastníkom konania štát na   strane žalovanej,   zastúpený najvyšším orgánom štátnej správy súdov,   Ministerstvom spravodlivosti SR, a práve tento účastník svojím konaním, keď sa bezdôvodne nezúčastňuje konania,   sa   podieľa   na   vytváraní   zbytočných   prieťahov   a bráni   prejednaniu   veci v primeranej lehote....

Znovu   s poukázaním   na   chronológiu   postupov   súdov   možno   bez   najmenších pochybností   podľa   názoru   sťažovateľa   konštatovať,   že   súdy   nepostupujú   v súlade s ustanovením § 200i O. s. p. a tak dochádza k porušovaniu práv priznaných čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa súd nepostupoval správne hlavne   pri   tom,   keď   spôsoboval   prieťahy   nariadením   termínu   pojednávania,   stanovil pridlhú   dobu   medzi   dvoma   pojednávaniami,   a hlavne   zaslal   originál   súdneho   spisu namiesto   jeho   kópie   inému   súdu,   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom disciplinárneho konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Žiline, a ku ktorému bol spis   zaslaný.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   disciplinárnemu   súdu   stačilo   zaslať   kópiu súdneho spisu....

Sťažovateľ sa nedomáha toho, aby ústavný súd rozhodol o tom, aby príslušný súd vo veci   konal,   pretože   táto   povinnosť   vyplýva   súdom   SR   vzhľadom   na   špecifickosť   žaloby v zmysle § 200i O. s. p.

Dlhodobé čakanie na spravodlivosť zvyšuje a predlžuje traumu sťažovateľa, ktorá bola   spôsobená   stranou,   ktorá   je   žalovaná   v spore,   a preto   sťažovateľ   navrhuje,   aby Ústavný   súd   SR   svojim   rozhodnutím   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie,   pričom   povinnou   stranou   bude   Slovenská   republika,   zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR.

... Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd zaviazal označený subjekt k náhrade trov konania pred Ústavným súdom SR.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   po   vykonaní   dôkazov   potrebných   na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel rozhodol a vydal tento Nález

Právo   JUDr.   P.   P.   priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške   1.000.000,- (jedenmilión) Sk, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.“

Keďže návrh sťažovateľa spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a neexistovali   žiadne   dôvody   na   jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   tento   návrh 20. februára 2002 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 26. februára 2002 obrátil na   predsedu   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   so   žiadosťou o vyjadrenie k prijatému návrhu sťažovateľa.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu doručenej ústavnému súdu 14. marca 2002 sťažovateľ o. i. uviedol:

„Na základe Vašej výzvy z 26. 2. 2002 č. k. II. ÚS 13/02-17 si Vám dovoľujem oznámiť, že podľa § 30 od. 1, zák. č. 38/ 1993 Z. z. v znení neskorších predpisov trvám na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti JUDr. P. P.“

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti JUDr. P. P. vo veci sp. zn. 27 C 31/00 (Spr. 3152/2002) z 11. apríla 2002 (doručeného ústavnému súdu 16. apríla 2002) uviedol:

„Z predmetného spisu sp. zn. 27 C 31/00 som zistil, že dňa 13. 1. 2000 vec žalobcu: JUDr.   P.   P.   proti   žalovanému:   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti SR o ochranu osobnosti napadla na Okresný súd v Žiline.

9. 5. 2000 návrh žalobcu na prikázanie veci Okresnému súdu Bratislava III.

12.   5.   2000   predloženie   námietok   zaujatosti   sudcov   Krajskému   súdu   v Žiline   na rozhodnutie.

9. 6. 2000 predloženie veci Krajského súdu v Žiline na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.

3. 7. 2000 doručené rozhodnutie o prikázaní veci Okresnému súdu Bratislava III Krajskému súdu v Žiline.

14. 7. 2000 vrátenie spisu Okresnému súdu v Žiline.

3. 8. 2000 odstúpenie veci Okresnému súdu Bratislava III.

24. 8. 2000 vec zapožičaná na Krajský súd v Žiline k disciplinárnemu riešeniu sudcu k Spr. 7549 2000 – Pers.

30. 4. 2001 vrátenie zapožičaných spisov Najvyšším súdom SR.

10. 5. 2001 úkon sudcu – výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

31. 5. 2001 záznam o zložení požadovaného súdneho poplatku.

11.   6.   2001   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň:   5.   10.   2001   a vyžiadanie vyjadrenia protistrany.

19. 6. 2001 rozšírenie a upresnenie návrhu.

13. 8. 2001 vylúčenie veci náhrady škody na samostatné konanie.

5.   10.   2001   pojednávanie   odročené   na   14.   12.   2001   z dôvodu   predvolania žalovaného, ktorý sa na pojednávaní nezúčastnil a zapožičanie vyšetrovacieho spisu.

14.   12.   2001   pojednávanie   odročené   na   1.   3.   2002   z dôvodu   neprítomnosti žalovaného. Uloženie poriadkovej pokuty žalovanému za neprítomnosť na pojednávaniach dňa 5. 10. a 14. 12. 2001. Dňa 1. 3. 2002 pojednávanie odročené na 6. 3. 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 6. 3. 2002 – vyhlásenie rozsudku. K veci: Ako   to   vyplýva   z faktografického   prehľadu   konania   sudca   vybavujúci   vec   v tejto konal   plynulo   s výnimkou   obdobia   kedy   bola   vec   zapožičaná   pre   účely   disciplinárneho konania Krajskému súdu v Žiline do času pokiaľ vec nebola vrátená disciplinárnym súdom Najvyšším súdom SR na opätovné žiadosti sudcu o vrátenie spisu. Mám za to, že sudca postupoval správne pokiaľ predmetný spis zapožičal žiadajúcemu disciplinárnemu súdu. V predmetnej veci sudca rozhodol v najkratšom možnom termíne potom, ako riadne zistil skutkový stav veci a to jednak vzhľadom na dispozíciu žalobcu so žalobným návrhom, ktorý po uplynutí ročnej lehoty so žalobným návrhom disponoval a jednak s ohľadom na disciplínu žalovaného, ktorý sa bez ospravedlnenia na dva vytýčené termíny pojednávania nezúčastnil. Lehota stanovená v § 200i ods. 4 resp. jej nedodržanie podľa môjho názoru nemá za následok automatické konštatovanie porušenia práva vyplývajúceho z článku 48 ods.   2   Ústavy   SR   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ide   len   o formálne deklarovanie   záujmu   spoločnosti   na   neodkladnom   riešení   neoprávnených   zásahov   do osobnosti osôb, čo v žiadnom prípade neznamená prelomenie zásad, ktorými je viazané občianske súdne konanie.

V tejto súvislosti upozorňujem na podanie Okresného súdu Bratislava III   zo dňa 28. 9.   2001   doručené   Ústavnému   súdu   SR   dňa   2.   10.   2001   s ktorým   sa   v plnej   miere stotožňujem. Sťažnosti sťažovateľa navrhujem nevyhovieť.

Na ústnom prejednaní veci pred Ústavným súdom SR netrvám“.

Ústavný   súd   po   vyžiadaní   spisu   od   okresného   súdu   a po   oboznámení   sa   s ním nariadil vo veci ústne pojednávanie na 27. november 2002, na ktorom sa účastníci konania nezúčastnili (predseda okresného súdu svoju neúčasť ospravedlnil faxom z 27. novembra 2002).  

Právny zástupca sťažovateľa JUDr. L. P. oznámil listom doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2002 tieto skutočnosti:

„Na základe informácie poslanca T. C. som si dňa 27. 11. 2002 o 11,30 hod. prevzal doporučenú zásielku obsahujúcu informáciu o konaní ústneho verejného pojednávania na Ústavnom súde Slovenskej republiky dňa 27. 11. 2002 o 10,30 hod. Oznámenie o uložení zásielky som obdržal v piatok 22. 11. 2002 okolo 12,00 hod., v dňoch 25. 11. a 26. 11. som mal pracovné povinnosti v parlamente, a vzhľadom na skutočnosť, že doručovacia pošta Martinčekova 32 je otvorená v čase od 8,00 – 13,30 hod. nemohol som si zásielku reálne vyzdvihnúť.

Z toho dôvodu som sa nemohol pojednávania nielen zúčastniť, ale ani ospravedlniť. Z toho istého dôvodu nemohol byť o pojednávaní informovaný ani JUDr. P. P....“

Okrem toho uviedol, že 15. októbra 2002 požiadal v zmysle § 7 zákona Slovenskej národnej   rady   č. 132/1990   Zb.   o advokácii   v znení   neskorších   predpisov   o pozastavenie výkonu   advokácie   a že   vypovedal   splnomocnenie   sťažovateľovi   s tým,   že   ten   si   zvolí nového právneho zástupcu.

Sťažovateľ ďalej 8. januára 2003 splnomocnil svojím zastupovaním v konaní pred ústavným   súdom   (listom   doručeným   ústavnému   súdu   10.   januára   2003)   komerčného právnika   JUDr.   I.   M.,   Ž.   Súčasne   oznámil   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní vo veci. Podaním z 23. januára 2003 (doručeným ústavnému súdu 27. januára 2003) si právny zástupca sťažovateľa uplatnil nárok na náhradu trov konania, keď v ňom uviedol:

„V právnej veci JUDr. P. P., bytom Ž. žiadam ako splnomocnený právny zástupca sťažovateľa,   aby   Ústavný   súd   SR   v konaní   č.   j.   II.   ÚS   13/02   priznal   môjmu   klientovi v súlade s ust. § 36 odst. 2 Zák. č. 38/93 Z. z. nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 20.850, - Sk.

Vyúčtované trovy právneho zastúpenia pozostávajú z nasledovných úkonov:

1. Prevzatie a príprava (úkon vykonal JUDr. L. P., ktorý vypovedal plnomocenstvo z dôvodu voľby za poslanca Národnej rady). Sadzba tarifnej odmeny: 3.100,- Sk v zmysle § 13 odst. 1 Vyhl. 240/90 Zb.

2. Podanie – sťažnosť (úkon vykonal JUDr. L. P., ktorý vypovedal plnomocenstvo z dôvodu voľby za poslanca Národnej rady). Sadzba tarifnej odmeny: 3.100,- Sk v zmysle § 13 odst. 1 Vyhl. 240/90 Zb.

3.   Prevzatie   a príprava   (úkon   vykonal   JUDr.   I.   M.).   Sadzba   tarifnej   odmeny: 14.650,- Sk v zmysle Vyhl. 591/02 Z. z.“

II.

Sťažovateľ   sa   svojím   návrhom   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada na lehoty, ktoré   sú   uvedené   v ústave   alebo   v   zákone   (porovnaj   napr.   rozhodnutie   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie samo   osebe   nepovažuje   za   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je potrebné vykladať a aplikovať nielen s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na povahu a konkrétne okolnosti prípadu. So zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   sa   totiž   ani   v prípadoch   zákonom   ustanovených   lehôt napadnutý   postup   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru predovšetkým vo všeobecnosti, a to s poukazom na § 200i ods. 2 a 4 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého vo veciach ochrany osobnosti je súd povinný konať o veci samej najneskôr   do   30   dní   od   podania   žaloby   a je   povinný   rozhodnúť   vo   veci   najneskôr   do jedného roka od podania žaloby. Pritom tvrdil, že tieto zákonné lehoty neboli dodržané. Konkrétne   potom   namietal,   že   za   zbytočné   prieťahy   treba   považovať   hlavne   postup okresného súdu, ktorý spočíval v zaslaní originálu súdneho spisu (namiesto kópie) „inému súdu,“ napriek tomu, že sťažovateľ nebol účastníkom disciplinárneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline, ktorému bol súdny spis zaslaný.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   sp.   zn.   27   C   31/00   pred   okresným   súdom z príslušného súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 31/00 ide o žalobu sťažovateľa   o   ochranu   osobnosti   proti   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky v súvislosti   so žiadosťou   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 7121/1999-40 z 19. novembra   1999   o vyplnenie   finančného   priznania   v lehote   do   30. novembra   1999 (predĺženej do 13. decembra 1999).

Z hľadiska povahy veci sa k nej pridružili procesné prekážky vyvolané skutočnosťou, že pôvodne táto vec napadla 13. apríla 2000 na Okresný súd v Žiline, na ktorom sťažovateľ pôsobil ako jeho predseda a neskôr ako jeho sudca, v dôsledku čoho bolo potrebné, aby sa najprv konalo a rozhodovalo na viacerých stupňoch sústavy všeobecného súdnictva (krajský súd, najvyšší súd) o prípadnom vylúčení sudcov a o prikázaní veci na konanie a rozhodnutie inému   okresnému   súdu   v pôsobnosti   krajského   súdu.   Sťažovateľ   ako   osoba   znalá   práv a povinností sudcov a požiadaviek kladených na ich nezávislosť a nestrannosť musel s touto procesnou prekážkou rátať už pri podávaní svojej žaloby. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   vec   predpokladala   určitú   zložitosť,   ktorá   sa   najmä v počiatočnom štádiu súdneho konania podieľala na jeho dĺžke.

Ústavný súd samotnú vec nepovažoval za právne či fakticky zložitú, keďže v nej išlo len o prípadné doplnenie a hodnotenie (právnu kvalifikáciu) už predložených dôkazov.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 27 C 31/00, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako súčinnostné (neodkladne zaplatil súdny poplatok, zúčastnil sa na nariadených pojednávaniach, poskytol dostupné dôkazy), v dôsledku čoho jeho správanie neprispelo k celkovej dĺžke konania.

Správanie   druhého   účastníka   konania   (Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky) nebolo súčinnostné (neúčasť na nariadených pojednávaniach). Okresný súd však využil   dostupné   prostriedky   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (vrátane poriadkovej pokuty) na dosiahnutie nápravy.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní sp. zn. 27 C 31/00 vedenom na okresnom súde ako na označenom súde, voči postupu ktorého bola sťažnosť po predbežnom prerokovaní ústavného súdu prijatá, je postup samotného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zistil,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   Nc   99/2000   z 23.   júna   2000   bola   vec   prikázaná   podľa   §   12   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku okresnému súdu.

V ďalšom období, a to od 21. augusta 2000 do 30. apríla 2001, bol spis predložený disciplinárnemu   súdu,   teda   Krajskému   súdu   v Žiline,   a Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd dospel k záveru, že otázku, či toto obdobie možno považovať za zbytočné prieťahy zapríčinené postupom okresného súdu, nemožno hodnotiť izolovane, t. j. bez zreteľa na okolnosti, v ktorých sa okresný súd nachádzal, ako aj na jeho ďalšie   konanie   a postup,   ktoré   nasledovali   po   vrátení   spisu   disciplinárnym   súdom. Skutočnosť, že okresný súd zaslal originál spisu namiesto jeho kópie, bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na príslušnú zákonnú úpravu.

Podľa názoru ústavného súdu odoslanie originálu spisu alebo jeho kópie vzhľadom na existujúcu právnu úpravu je otázkou vhodnosti a nie správnosti postupu okresného súdu. V čase, keď okresný súd zaslal disciplinárnemu súdu originál spisu, nemohol predpokladať prekážku, ktorá tým vznikne pre ďalší postup vo veci. Okrem toho okresný súd opakovane požadoval vrátenie spisu.

Ústavný   súd   sa   preto   v daných   súvislostiach   podrobnejšie   zaoberal   obdobím   po vrátení spisu okresnému súdu, t. j. po 30. apríli 2001. Okresný súd vyzval 11. júna 2001 sťažovateľa na doplnenie podania. Pojednávanie nariadené okresným súdom na 5. október 2001   sa   konalo   bez   prítomnosti   odporcu   a   po   vypočutí   sťažovateľa   bolo   odročené   na 14. december 2001. Pre neprítomnosť odporcu okresný súd pojednávanie znovu odročil, pričom   uznesením   č.   k.   27   C   31/00-90   uložil   odporcovi   poriadkovú   pokutu   vo   výške 5 000 Sk pre neustanovenie sa na pojednávanie a nevyjadrenie sa k návrhu. Po vyjadrení odporcu 15. februára 2002 a po jeho ustanovení právneho zástupcu v tomto konaní okresný súd   pojednávanie   nariadené   na   1.   marec   2002   odročil   na   6.   marec   2002   za   účelom vyhlásenia rozsudku. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci samej za prítomnosti oboch účastníkov konania (od 6. mája do 28. mája 2002 sa potom spis za účelom   zapožičania   nachádzal na ústavnom   súde;   rozsudok   bol   doručený   sťažovateľovi 18. júna 2002).

Ústavný súd dospel k záveru, že hoci okresný súd rozhodol vo veci 21 mesiacov po tom, ako mu bol postúpený spis, je potrebné zohľadniť okolnosti daného prípadu. Ak sa totiž   od   tohto   celkového   obdobia   odráta   obdobie   8   mesiacov,   počas   ktorého   sa   spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, potom celkový čas, ktorý okresný súd potreboval na samotné konanie až do vyhlásenia rozsudku, bol   13   mesiacov.   Keďže   po   vrátení   spisu   okresný   súd   konal   vo   veci   plynulo   a bez zbytočných prieťahov, ústavný súd je toho názoru, že celková doba trvania konania nie je natoľko závažná, aby ju bolo možné považovať za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, že základné právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo už bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vzhľadom na výsledok konania ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2003