znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 13/01-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2001 prerokoval podnet M. F., s. r. o., B. zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B. vo veci   porušenia   jej   základných   práv priznaných   v   čl.   26   ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   v spojení   s čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl. 46   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Rady   Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové   a televízne   vysielanie pri rozhodovaní   o udelení   licencie   v správnych   konaniach   č. 236-LO/D-2362/99 a č. 269-LO/D-2718/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet M. F., s. r. o., B.   o d m i e t a   pre nepríslušnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bolo 14. augusta 2000 doručené podanie M. F., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B. označené ako „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

Z obsahu podnetu vyplynulo, že navrhovateľ sa žiadosťou z 8. októbra 1999 prihlásil do verejnej súťaže na získanie licencie oprávňujúcej vysielať rádiový signál na frekvenciách dovtedajšieho FUN Rádia.

Podľa   tvrdenia   navrhovateľa   Rada   Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové a televízne   vysielanie   (ďalej   len   „Rada“)   na   svojom   zasadnutí   19.   októbra   1999 rozhodla uznesením č. 99-22/5.444 v správnom konaní č. 236/LO/D-2362/99 o udelení uvedenej licencie obchodnej spoločnosti M. F., s. r. o. Licencia bola vydaná na dobu 6 rokov a Rada určila termín vysielania na 18. február 2000.

Rada neskôr, na svojom zasadnutí 9. novembra 1999, uznesením č. 99-23/3.463 zrušila   svoje   predchádzajúce   uznesenie   č.   99-22/5.444   z 19.   októbra   1999 so zdôvodnením, že údaje a doklady týkajúce sa finančného zabezpečenia prevádzky rozhlasovej   stanice   [§   11   písm.   b)   zákona   č.   468/1991   Zb.   o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov], ktoré účastník konania predložil v Rade a ktoré účastník konania prezentoval na ústnom rokovaní 19. októbra   1999,   boli   neúplné   a nepravdivé,   v dôsledku   čoho   bol   správny   orgán uvedený do omylu.

Rada   rozhodnutie   z   9.   novembra   1999   odoslala   navrhovateľovi 30. novembra 1999,   pričom   v sprievodnom   liste   uviedla:   „Rozhodnutie nadobudne právoplatnosť po uplynutí tridsiatich dní odo dňa doručenia rozhodnutia, alebo dňom,   keď   Rade   Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové   a televízne   vysielanie doručíte písomné vyhlásenie, že sa vzdávate opravného prostriedku voči rozhodnutiu.“

Navrhovateľ   v zmysle   §   21   zákona   č.   468/1991   Zb.   o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania podal proti rozhodnutiu Rady z 9. novembra 1999 opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). V ňom navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozhodnutie Rady z 9. novembra 1999 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   tvrdenia   navrhovateľa   skôr   ako   mu   Rada   odoslala   rozhodnutie o zamietnutí   jeho   prvej   žiadosti   o udelenie   licencie   na   rozhlasové   vysielanie, uskutočnila   druhú   vlnu správnych   konaní   o udelenie   licencie   na   frekvenciách: 94,3 MHz   Bratislava,   104,0 MHz   Banská   Bystrica,   99,2   MHz   Žilina,   87,7   MHz Košice, 102,9 MHz Košice a bola jej doručená jeho druhá žiadosť o udelenie licencie. Na svojom zasadnutí   26.   novembra   1999   Rada   uznesením   vydaným   v správnom konaní č. 269-LO/D-2718/99 rozhodla o zamietnutí opakovanej žiadosti navrhovateľa o pridelenie licencie. V odôvodnení rozhodnutia uviedla: „Rada SR pre RTV posúdila všetky predložené a získané podklady a po vypočutí všetkých žiadateľov na svojom zasadnutí dňa 26. 11. 1999 určila rozhodujúce kritériá pre ďalšie rozhodovanie, a to:

- zachovanie formátu rádia,

- finančné zabezpečenie projektu,

- schopnosť zabezpečiť kontinuitu vysielania“.

Navrhovateľ aj proti tomuto rozhodnutiu uplatnil opravný prostriedok a v ňom navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozhodnutie Rady č. ZŽL/114/99 z 26. novembra 1999 vydané v správnom konaní č. 269-LO/-2718/99 a vec vrátil Rade na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Navrhovateľ   uviedol:   «Podľa   §   2   ods.   3   zákona   č.   160/1997   Z.   z.   o Rade Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové   a televízne   vysielanie:   „Rada   má   pri   výkone štátnej správy v oblasti vysielania v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a ďalšími právnymi   predpismi   postavenie   orgánu   štátnej   správy“.   Citovaný   zákon,   ako   ani žiaden   iný   právny   predpis   Radu   výslovne   nezačleňujú   medzi   ústredné,   ani   medzi miestne orgány štátnej správy.»

Podľa názoru navrhovateľa preto námietka porušenia ústavných práv zo strany Rady   patrí   z procedurálneho   hľadiska   do   konania   o podnete   podľa   čl.   130   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ ďalej vychádza z toho, že ústavný súd uplatňuje svoju právomoc v konaní   o podnete   až   vtedy,   keď   zistí,   že   predkladateľ   podnetu   na   ochranu namietnutého práva alebo slobody vyčerpal všetky právne prostriedky ochrany svojho práva,   ktoré   sú   mu   dostupné.   V danom   prípade   ochrany   základných   práv   sa navrhovateľ odvoláva na iný právny názor ústavného súdu, ktorý zastavil konanie o podnete na základe uzavretia zmieru medzi účastníkmi konania s odôvodnením, že: „Ústavnosť je zmierom rešpektovaná efektívnejšie, ako by jej v konaní o podnete, kde má   i nález   deklaratívny   charakter,   mohol   poskytnúť   ochranu   ústavný   súd“ (III. ÚS 3/00).

Z tohto   názoru   navrhovateľ   vyvodzuje   všeobecný   záver,   že   ústavný   súd neuplatní svoju pôsobnosť podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ak podnecovateľ podnetu môže v konaní pred iným štátnym orgánom dosiahnuť účinnejšiu ochranu svojho základného práva alebo slobody. Podľa neho taký účinok nemôže nastať v konaniach o opravnom prostriedku vo veci sp. zn. 5 Sž 172/99 a 5 Sž 24/00, ktoré sa vedú pred najvyšším súdom.

Navrhovateľ ďalej uvádza, že Rada nevyčkala na rozhodnutie najvyššieho súdu v oboch označených veciach a licenciu na rozhlasové vysielanie na frekvenciách 94,3 MHz Bratislava, 104,0 MHz Banská Bystrica, 99,2 MHz Žilina, 87,7 MHz Košice a 102,9 MHz Košice udelila spoločnosti RADIO, a. s. Vo svojom návrhu vychádza z názoru,   že   Rada   nebude   môcť   uviesť   udeľovanie   licencie   do   predchádzajúceho stavu,   z čoho   vyvodzuje   záver,   že   konanie   pred   najvyšším   súdom   nepredstavuje účinnejší spôsob ochrany základných práv a slobôd predkladateľa podnetu.

Pri predkladaní svojho podania ako podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy sa navrhovateľ riadi týmito úvahami: «Ústava Slovenskej republiky kreuje Ústavný súd Slovenskej   republiky   ako   jediný   štátny   orgán   ochrany   ústavnosti.   Podľa   právneho názoru   ústavného   súdu:   „Platný   právny   poriadok   orgánom   všeobecného   súdnictva nepriznáva právomoc rozhodovať o otázkach ochrany ústavnosti“ (II. ÚS 48/97...). „Ústavný súd ako jediný orgán Slovenskej republiky, ktorému ústava zveruje ochranu ústavnosti,   má   právomoc   preskúmať,   či   iný   štátny   orgán   vydal   svoje   rozhodnutie v rámci svojej právomoci a či sa pritom správal v súlade s ústavou“ (tamtiež...).»

Navrhovateľ   teda   tvrdí:   „Najvyšší   súd   SR   v konaniach   SR   5 SŽ 172/99 a 5 SŽ 24/00   nemôže   predkladateľovi   podnetu   poskytnúť   efektívnejšiu   ochranu základných práv a slobôd, ktorých porušenie namietol. Najvyšší súd SR tiež nemôže rozhodnúť o tom, či Rada porušila ústavné práva M. F., s. r. o. Napriek deklaratórnej povahe   výroku   Ústavného   súdu   SR   ide   o jediný   vnútroštátny   právny   prostriedok, ktorým   štátny   orgán   Slovenskej   republiky   môže   rozhodnúť   o porušení   ústavou priznaných práv M. F., s. r. o. Deklaratórne rozhodnutie poskytuje poškodenej osobe morálnu satisfakciu. Súkromný záujem predkladateľa podnetu je v súlade s verejným záujmom, lebo aj deklaratórne rozhodnutie o porušení základného práva alebo slobody signalizuje,   že   štátny   orgán,   ktorý   svojím   rozhodnutím   či   už   zavinene   alebo dobromyseľne, v dôsledku nesprávnej úvahy pri aplikácii práva, porušil ústavu alebo medzinárodný   dohovor   o ľudských   právach,   by   mal   zmeniť   svoju   interpretáciu a aplikáciu práva, aby v budúcnosti postupoval ako štátny orgán právneho štátu. Preto predkladateľ podnetu   navrhuje, aby Ústavný súd SR prijal tento podnet na ďalšie konanie   a v ňom   nálezom   rozhodol   o porušení   namietnutých   základných   práv a slobôd.“

Navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho predložený podnet prijal a vyniesol takýto nález:

„1. Právo M. F., s. r. o., priznané čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo priznané článkom 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rady Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie pri rozhodovaní o udelení licencie v správnom konaní č. 236-LO/D-2362/99 porušené b o l o.

2. Právo M. F., s. r. o., priznané čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo priznané článkom 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Rady Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie pri rozhodovaní o udelení licencie v správnom konaní č. 269-LO/D-2718/99 porušené b o l o.

Alternatíva: V bodoch 1 a 2 petitu sa ustanovenie čl. 26 ods. 2 ústavy nahradia ustanoveniami čl. 20 ods. 1 ústavy a ustanovenie čl. 10 ods. 1 Dohovoru ustanovením čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru (podrobnejšie v 2. časti odôvodnenia).

3.   Právo   M.   F.,   s.   r.   o.,   na   prístup   k súdu   priznané   čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Rady Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie v konaní o udelenie licencie predkladateľom podnetu porušené   b o l o.

4.   Rada   Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové   a televízne   vysielanie   porušila práva podľa predchádzajúcich bodov v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky.“

K jednotlivým bodom svojho návrhu navrhovateľ uvádza túto argumentáciu:

Ad 1. Porušenie ochrany priznanej čl. 26 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   priznaného   čl.   26   ods.   2 ústavy, pretože ochrana sa zaručuje aj právnickým osobám (PL. ÚS 15/98). Porušenie tohto   práva   namieta   z dôvodu,   že   Rada   v licenčnom   konaní   porušila   viacero ustanovení zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania:

- v správnom   konaní   č.   269-LO/D-2718/99   ustanovila   pre   rozhodovanie o udelení licencie podmienku,   ktorá   nie   je určená zákonom   a ktorá   zároveň mala   diskriminačný   charakter,   lebo   zvýhodnila   jedného   zo   žiadateľov a znevýhodnila ostatných;

- v správnom   konaní   č.   236-LO/D-2362/99   Rada   zrušila   uznesenie   o udelení licencie, hoci podľa zákona nemá právo zrušiť rozhodnutie o udelení licencie, ale môže iba rozhodnúť o tom, že raz udelenú licenciu odníma, ak sú splnené zákonom určené podmienky;

- okrem toho zrušením licencie zmarila legitímnu nádej predkladateľa podnetu uplatniť slobodu prejavu prostredníctvom rozhlasového vysielania na daných frekvenciách.

(Článok I § 3 zákona č. 160/1997 Z. z. o Rade Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne   vysielanie:   „Do   pôsobnosti   rady   v oblasti   výkonu   štátnej   správy   patrí udeľovať a odnímať licencie“.)

Podľa   navrhovateľa   ak   zákon   orgánom   štátnej   správy   priznáva   možnosť správnej úvahy, musia sa pri nej správať tak, aby nekonali v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ad 2. Porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ tvrdí,   že v licenčnom konaní vedenom   pred Radou   sa   v súlade s čl. 46   ods.   2   ústavy   zaručuje   právo   na   preskúmanie   rozhodnutia   tohto   orgánu najvyšším   súdom.   Rada   v správnom   konaní   č.   236-LO/D-2362/99   odoslala navrhovateľovi rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Tento úkon sa týkal rozhodovania o udelení licencie v prvom kole. Rada list odoslala 30. novembra 1999.   V inom   správnom   konaní,   ktoré   bolo   súčasťou   následného   druhého (opakovaného)   kola   rozhodovania   o udelení   licencie,   však   už   26.   novembra   1999 udelila   licenciu   inému   žiadateľovi.   Týmto   postupom   Rada   navrhovateľovi   uprela právo na právne účinky uplatneného opravného prostriedku.

Ad 3. Porušenie čl. 1 ústavy

Podľa   navrhovateľa   vo   všetkých   prípadoch,   keď   Rada   nekonala   v súlade s čl. 26   ods.   2   alebo   čl.   46   ods.   2   ústavy,   Rada   súčasne   nepostupovala   v súlade s čl. 152 ods. 4 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Opakovaným postupom, ktorý nebol v súlade s uvedenými normami ústavy, Rada vždy konala aj v rozpore s princípmi právneho štátu, ktoré sú predmetom ochrany čl. 1 ústavy.

Ad 4. Porušenie čl. 11 ústavy

Navrhovateľ   tvrdí,   že   v okolnostiach,   ktorých   sa   týka   tento   podnet,   Rada uplatnila vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je súčasťou podmienok ochrany slobody prejavu   a práva   na   informácie   podľa   čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“).   Vnútroštátnu   právnu   úpravu   uplatnila spôsobom, ktorý znamená viacnásobné porušenie čl. 10 Dohovoru. Rada opakovaným porušením čl. 10 Dohovoru nekonala v súlade s čl. 11 ústavy.

Navrhovateľ   ďalej   listom   zo   16.   októbra   2000   doručeným   ústavnému   súdu 18. októbra 2000 doplnil svoju právnu argumentáciu „v prospech rozhodnutia o prijatí podnetu   na konanie pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky“.   V argumentácii uviedol:   „Zákon   všeobecným   súdom   nepriznáva   pôsobnosť   vo   veciach   konania o ústavnosti správneho uváženia. Osoba namietajúca porušenie svojich práv orgánom verejnej   správy,   ktorý   uplatnil správne uváženie v rozpore   s ústavou, sa   o ochranu nemôže uchádzať v konaní pred všeobecným súdom. Ústava SR ako orgán ochrany ústavnosti zriaďuje Ústavný súd Slovenskej republiky (čl. 124 ). Nijakému inému orgánu Slovenskej republiky sa nepriznáva pôsobnosť vo veciach ochrany ústavnosti. Preto   jediným   ochrancom   ústavnosti   pri   správnom   uvážení   uplatnenom   orgánom verejnej správy je Ústavný súd Slovenskej republiky“.

Ústavný súd výzvou z 10. novembra 2000 požiadal navrhovateľa o doplnenie jeho podnetu (predovšetkým dôkazy o uplatnení opravných prostriedkov, resp. kópie rozhodnutí o týchto opravných prostriedkoch).

Navrhovateľ doplnil svoje podanie o vyžiadané dôkazy listom zo 17. novembra 2000 doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2000. Uviedol, že navrhovateľ „bez vlastného   zavinenia   nemôže   splniť   požiadavku   Ústavného   súdu   SR   o kópiu rozhodnutia Najvyššieho súdu o opravných prostriedkoch vznesenú v bode č. 8 listu z 10. novembra 2000“.

Listom   doručeným   ústavnému   súdu   17.   januára   2001   navrhovateľ   zaslal ústavnému   súdu   kópiu   troch   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   z 25.   októbra   2000 o žalobách   podaných   navrhovateľom   proti   rozhodnutiam   Rady   a uviedol   ďalšie dôvody v prospech prijatia podnetu na konanie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   (tak   ako   sú   uvedené v druhej   hlave   ústavy),   len   pokiaľ   im   ochranu   neposkytujú   žiadne   iné   orgány Slovenskej   republiky   prostredníctvom   účinného   právneho   prostriedku   nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri   predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd   skúma   jeho   zákonom   predpísané   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ako aj to, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj príslušnosť na jeho prerokovanie a rozhodnutie, nakoľko podľa svojej judikatúry na konanie a rozhodovanie o porušení základných   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   je   oprávnený   len   vtedy,   ak   im ochranu neposkytujú všeobecné súdy alebo iné orgány (I. ÚS 69/96).

Navrhovateľ   vo   svojom   podnete   žiadal   ústavný   súd   o preskúmanie   postupu Rady v tých istých konaniach, v ktorých Rada vydala uznesenia, ktoré napadol v rámci opravných   prostriedkov   uplatnených   na   najvyššom   súde   v čase,   kedy   o týchto opravných   prostriedkoch   ešte   nebolo   rozhodnuté.   Podľa   tvrdenia   navrhovateľa „porušenie základných práv nebolo a vzhľadom na pôsobnosť orgánov všeobecného súdnictva ani nemohlo byť predmetom konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pretože jedine Ústavný súd Slovenskej republiky môže priznať ochranu základným právam, ktorých porušenie namieta M. F., s. r. o., a ktoré dosiaľ neboli predmetom záujmu nijakého štátneho orgánu Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   poslaním   Rady   je   zabezpečovanie   a podpora záujmov verejnosti „pri uplatňovaní práva na informácie a slobodu prejavu v oblasti rozhlasového   a televízneho   vysielania“   (§   2   zákona   č.   160/1997   Z.   z.   o Rade Slovenskej   republiky   pre   rozhlasové   a televízne   vysielanie   a o zmene   zákona č. 468/1991   Zb.   o prevádzkovaní   rozhlasového   a televízneho   vysielania   v znení neskorších predpisov). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí aj právo   udeľovať   a odnímať   licencie   osobám,   ktoré   spĺňajú   podmienky   ustanovené v § 3 ods. 1 písm. a) bodoch 1 až 3 citovaného zákona. Na ochranu práv v licenčnom konaní   je   v zmysle   §   21   zákona   č.   468/1991   Zb.   o prevádzkovaní   rozhlasového a televízneho   vysielania   v znení   neskorších   predpisov   založená   príslušnosť najvyššieho súdu, t. j. najvyšší súd zabezpečuje aj ochranu záujmov verejnosti, ako aj žiadateľov o udeľovanie licencie pri preskúmavaní uplatňovania práva na informácie a slobodu prejavu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov (II. ÚS 1/95). Ústavný súd musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu   úpravu   v oblasti   rozdelenia   právomocí,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie právomoci   najvyššieho   súdu   ako   správneho   súdu   vo   veciach   súvisiacich s uplatňovaním   právnych   prostriedkov   ochrany   proti   rozhodnutiam   vydaným v licenčnom konaní.

Vzťah   ústavnosti   a zákonnosti   pritom   nemožno   posudzovať   tak,   že   „platný právny poriadok orgánom všeobecného súdnictva nepriznáva právomoc rozhodovať o otázkach ochrany ústavnosti“ (II. ÚS 48/97). Ústavný súd v zásade nie je „jediným orgánom   Slovenskej   republiky,   ktorému   ústava   zveruje   ochranu   ústavnosti“ (II. ÚS 48/97). Rozlišovanie medzi ústavnosťou a zákonnosťou nemožno chápať tak, že jedine ústavný súd v rámci ochrany ústavnosti chráni základné práva a slobody a všeobecné súdy v rámci ochrany zákonnosti týmto základným právam a slobodám nijakú   ochranu   neposkytujú   (chránia   „výlučne“   zákonnosť).   Vzťah   ústavnosti a zákonnosti je hierarchický. Zákonnosť sa odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi v súlade. Ústavnosť takto tvorí jadro zákonnosti (II. ÚS 58/98).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   a právnickým   osobám presadzovanie   svojich   práv,   zaväzuje   sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred neoprávnenými   štátnymi   zásahmi:   pritom   má   prednostne   chrániť   a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok a Správny poriadok) sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany   aj   zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k uplatňovaniu   základných   práv a slobôd.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov.

III.

Najvyšší   súd   vo   veci   sp.   zn.   5   Sž   172/99   zrušil   rozsudkom   z   25.   októbra 2000 rozhodnutie Rady z 9. novembra 1999 ZŽL/109/99 vydané v správnom konaní č. 236-LO/D-2362/99   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   Rade   pre   vysielanie a retransmisiu. Rozsudok bol vyhlásený 25. októbra 2000 a navrhovateľovi doručený 12. januára 2001, kedy nadobudol aj právoplatnosť.

Navrhovateľ doručil ústavnému súdu svoj „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“ 14. augusta 2000 (doplnil ho 18. októbra 2000),   t.   j.   v čase,   kedy   sa   konanie   pred   najvyšším   súdom   ešte   neskončilo. Po vyhlásení rozsudkov najvyššieho súdu svoj podnet znovu doplnil 17. januára 2001.

Ústavný súd konštatoval, že pokiaľ je možná a dostupná účinná právna ochrana základných práv a slobôd navrhovateľa v správnom súdnictve, je vylúčená príslušnosť ústavného   súdu   na   konanie   v danej   veci.   Poskytnutie   účinnej   právnej   ochrany   zo strany   všeobecného   súdu   (najvyššieho   súdu)   teda,   v uvedenom   zmysle,   vylučuje príslušnosť ústavného súdu.

Nakoľko   ústavný   súd   považoval   konanie   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn. 5 Sž 172/99 za poskytnutie účinnej právnej ochrany, podnet navrhovateľa odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti.

Najvyšší súd rozsudkom z 25. októbra 2000 vo veci sp. zn. 4 Sž 24/00 potvrdil rozhodnutie Rady z 26. novembra 1999 č. ZŽL/114/99 vydané v správnom konaní č. 269-LO/D-2718/99. Aj pri posudzovaní tejto časti podnetu navrhovateľa ústavný súd vychádzal z rovnakej právnej argumentácie ako vo vzťahu k správnemu konaniu č. 236-LO/D-2362/99.

So zreteľom na tú istú povahu veci a na spojitosť rozsudku vo veci sp. zn. 4 Sž 24/00   s rozsudkom   vo   veci   sp.   zn.   5   Sž   172/99   ústavný   súd   súvisiacu   časť podnetu navrhovateľa tiež odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2001