SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 129/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 1929/2015, Rvp 1930/2015, Rvp 1931/2015, Rvp 1932/2015, Rvp 1933/2015,Rvp 1934/2015, Rvp 1935/2015, Rvp 1936/2015, Rvp 1937/2015, Rvp 1938/2015,Rvp 1939/2015, Rvp 1940/2015, Rvp 1941/2015, Rvp 1942/2015, Rvp 1943/2015,Rvp 1944/2015, Rvp 1945/2015, Rvp 1946/2015, Rvp 1947/2015, Rvp 1948/2015,Rvp 1949/2015, Rvp 1950/2015, Rvp 1951/2015, Rvp 1952/2015, Rvp 1953/2015,Rvp 1954/2015, Rvp 1955/2015, Rvp 1956/2015, Rvp 1957/2015, Rvp 1958/2015,Rvp 1959/2015, Rvp 1960/2015, Rvp 1961/2015, Rvp 1962/2015, Rvp 1963/2015,Rvp 1964/2015 a Rvp 1965/2015 vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Žiline sp. zn.8 Co 686/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1929/2015), sp. zn. 6 Co 751/2014 z 29. októbra2014 (Rvp 1930/2015), sp. zn. 8 Co 629/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1931/2015), sp. zn.10 Co 732/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1932/2015), sp. zn. 8 Co 574/2014 z 26. novembra2014 (Rvp1933/2015), sp. zn. 11 Co 516/2014 z 24. novembra 2014 (Rvp 1934/2015),sp. zn. 7 Co 710/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1935/2015), sp. zn. 10 Co 706/2014z 30. októbra 2014 (Rvp 1936/2015), sp. zn. 8 Co 676/2014 z 31. októbra 2014(Rvp 1937/2015), sp. zn. 8 Co 646/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1938/2015), sp. zn.9 Co 78/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 1939/2015), sp. zn. 8 Co 645/2014 z 31. októbra2014 (Rvp 1940/2015), sp. zn. 6 Co 707/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1941/2015), sp. zn.8 Co 505/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1942/2015), sp. zn. 9 Co 680/2014 zo 16. októbra2014 (Rvp 1943/2015), sp. zn. 6 Co 717/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1944/2015), sp. zn.8 Co 666/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1945/2015), sp. zn. 8 Co 674/2014 z 31. októbra2014 (Rvp 1946/2015), sp. zn. 8 Co 694/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1947/2015), sp. zn.6 Co 699/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1948/2015), sp. zn. 9 Co 838/2014 z 13. novembra2014 (Rvp 1949/2015), sp. zn. 8 Co 678/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 1950/2015), sp. zn.6 Co 737/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1951/2015), sp. zn. 9 Co 887/2014 z 30. októbra2014 (Rvp 1952/2015), sp. zn. 10 Co 215/2014 z 30. októbra 2014 (Rvp 1953/2015), sp. zn.6 Co 530/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1954/2015), sp. zn. 7 Co 787/2014 z 26. novembra2014 (Rvp 1955/2015), sp. zn. 7 Co 729/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 1956/2015),sp. zn. 6 Co 528/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1957/2015), sp. zn. 8 Co 658/2014z 31. októbra 2014 (Rvp 1958/2015), sp. zn. 5 Co 718/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 1959/2015), sp. zn. 7 Co 716/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 1960/2015), sp. zn.5 Co 805/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 1961/2015), sp. zn. 5 Co 720/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 1962/2015), sp. zn. 5 Co 722/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 1963/2015), sp. zn. 6 Co 492/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 1964/2015), sp. zn.8 Co 266/2014 z 30. mája 2014 (Rvp 1965/2015) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 1929/2015, Rvp 1930/2015, Rvp 1931/2015, Rvp 1932/2015,Rvp 1933/2015, Rvp 1934/2015, Rvp 1935/2015, Rvp 1936/2015, Rvp 1937/2015,Rvp 1938/2015, Rvp 1939/2015, Rvp 1940/2015, Rvp 1941/2015, Rvp 1942/2015,Rvp 1943/2015, Rvp 1944/2015, Rvp 1945/2015, Rvp 1946/2015, Rvp 1947/2015,Rvp 1948/2015, Rvp 1949/2015, Rvp 1950/2015, Rvp 1951/2015, Rvp 1952/2015,Rvp 1953/2015, Rvp 1954/2015, Rvp 1955/2015, Rvp 1956/2015, Rvp 1957/2015,Rvp 1958/2015, Rvp 1959/2015, Rvp 1960/2015, Rvp 1961/2015, Rvp 1962/2015,Rvp 1963/2015, Rvp 1964/2015 a Rvp 1965/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1929/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. februára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (spolu ďalejlen „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Žilina, Okresným súdom Martin, Okresným súdomNámestovo, Okresným súdom Čadca, Okresným súdom Liptovský Mikuláš, Okresnýmsúdom Dolný Kubín (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanieo jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu malispôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd napadnutými rozsudkamipotvrdil odvolaniami napadnuté rozhodnutia okresných súdov.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd „spôsobil“ porušenie jej práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru malo dôjsť tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd o nich rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkamikrajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudkykrajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu, ktorými tentosúd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa, ktorými boli zamietnuté jejžaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ako aj jej návrhy na prerušeniekonania. Sťažovateľka namieta tiež postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniunapadnutých rozsudkov.
V nadväznosti na obsah sťažností ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom označeného článku ústavy jezaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany.Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnenípredpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba aleboprávnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal byumožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale ajpovinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať aj krajský súd pri rozhodovanío odvolaniach sťažovateľky, ako aj v napadnutých rozsudkoch, a preto bolo úlohouústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ichskutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiskaakceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie súzjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
a) vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
b) napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
c) všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
d) napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
e) odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.
Po preskúmaní napadnutých rozsudkov ústavný súd konštatuje, že v relevantnej častiich odôvodnenia krajský súd zhodne konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradumajetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu.V tomto kontexte sa osobitne zaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresnýchsúdov v namietaných exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a čiexistuje právny základ pre priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorej v predmetných veciachrozhodovali vylúčení sudcovia, ako aj námietkou, že jej bola odňatá možnosť konať predsúdom, a tiež námietkou, že napadnuté rozsudky sú nedostatočne odôvodnené.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, pričom svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva ajprávomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, ženie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má zanásledok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jejzáklade bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych záverov odvolacích súdov vo vzťahu k identickým námietkam sťažovateľky, ktoréformuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu, sa užpodrobnevysporiadalajvosvojichpredchádzajúcichrozhodnutiach(napr.IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), s ich odôvodnením súd sa v plnomrozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchtorozhodnutiach.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmirozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súdpo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ichporušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľkypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016