znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ALLIANZ   –SLOVENSKÁ POISŤOVŇA, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, zastúpenej advokátomMgr. Markom Benedikom, Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovonámestie   1,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   nebyť   odňatýsvojmu   zákonnému   sudcovi   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republikyuznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 10 C 122/2013 z 19. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti   ALLIANZ – SLOVENSKÁ POISŤOVŇA, a. s.,o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jejprerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ALLIANZ – SLOVENSKÁ POISŤOVŇA,a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniezákladného práva nebyť odňatá svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Michalovce(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 122/2013 z 19. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Okresný súd MICHALOVCE uznesením sp. zn. 10 C 122/2013 zo dňa 19. 12. 2013 rozhodol tak, že spája na spoločné konanie „vec vedenú na súde pod č. 10 C 122/2013 spolu s vecami pod č. 7 C 244/2013 a pod č. 8 C 244/2013, ktoré konanie sa bude ďalej viesť pod číslom konania 10 C 122/2013“.

Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené dňa 27. 12. 2013. Ako vyplýva z obsahu uznesenia, na Okresný súd MICHALOVCE boli doručené tri návrhy na začatie konania pridelené trom rozličným sudcom. Tieto veci boli podľa § 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) spojené na spoločné konanie, v ktorom bude konať sudca JUDr. Zdenko ŠVÁRNY.

Podľa poučenia v predmetnom uznesení odvolanie nie je proti nemu prístupné. Napriek   uvedenému   podal   sťažovateľ   proti   napadnutému   uzneseniu   odvolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.

Avšak v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 101/2010 za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, sa považuje napríklad aj uznesenie o spojení vecí na spoločné   konanie.   Odvolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   upravuje vedenie konania [§ 202 ods. 3, písm. a) O. s. p.].

Predmetnú ústavnú sťažnosť podáva sťažovateľ z dôvodu, že súdna prax považuje uznesenie o spojení veci na ďalšie konania za uznesenie o vedení konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.».

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jejzákladné právo nebyť odňatá svojmu zákonnému sudcovi, pričom v odôvodnení sťažnostibližšie argumentuje:

«Napadnuté uznesenie možno považovať za také, ktorým sa záväzne vyriešila určitá procesná otázka. Z povahy veci, vzhľadom na dôvody, ktoré súd k spojeniu vecí viedli, vyplýva, že súd už nebude môcť vylúčiť veci na samostatné konanie; je totiž vylúčené, aby sa tieto dôvody zmenili (spoločný skutkový a právny základ, rovnakí odporcovia). Súčasne ide o také rozhodnutie, ktoré ovplyvňuje výsledok konania ako taký, pretože rozhodnutie vydané nezákonným sudcom nemôže byť ani ústavné a ani zákonné.

... pre určenie zákonného sudcu je rozhodujúce to, že sudca je určený v súlade so zákonom a v súlade s rozvrhom práce. Obe podmienky musia byť splnené súčasne. V danom prípade je nepochybné, že všetky pôvodne samostatne vedené veci boli pridelené   zákonným   sudcom,   a   to   podľa   Rozvrhu   práce   OKRESNÉHO   SÚDU MICHALOVCE   na   rok   2013   číslo:   1SprR/37/2012   -   ÚZ   sudcovi   JUDr.   Milanovi MITTERPÁKOVI, JUDr. Stanislavovi VOJTKOVI a JUDr. Zdenkovi ŠVÁRNEMU. Nakoľko zákonný sudca bol určený a následne došlo k jeho zmene, je potrebné skúmať, či sú splnené podmienky pre prerozdelenie vecí, ergo pre odňatie veci zákonnému sudcovi a pre jej pridelenie novému sudcovi, t. j. či sa tak stalo (1) na základe zákona, resp. v súlade s ním a (2) v súlade s rozvrhom práce....

Spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce upravuje § 51 ZoSS. Zmenu v osobe zákonného sudcu upravuje v § 51 v ods. 4, 6 a 7 ZoSS. Zmenu v osobe sudcu v dôsledku spojenia vecí na spoločné konanie ZoSS nepozná.

Procesný inštitút spojenia vecí na spoločné konanie aplikovaný v predmetnej veci je upravený v § 112 ods. 1 O. s. p. Z jeho obsahu však osobitne nevyplýva, že spojenie vecí je dôvodom   pre   zmenu   zákonného   sudcu.   Právna   prax   naopak   považuje   spojenie   vecí za neprípustné v prípadoch, ak by ním malo dôjsť k zmene obsadenia súdu (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2. Vydanie, C.H.BECK, str. 405).

Ak by aj právnu úpravu v § 112 ods. 1 O. s. p. bolo možné považovať za dôvod pre zmenu   zákonného   sudcu,   nebola   splnená   iná   ústavná   a   zákonná   podmienka   kreovania zákonného   sudcu,   a   to   je   pridelenie   veci   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí (§ 51 ods. 1 ZoSS). Podľa § 51 ods. 4 ZoSS sa náhodný výber pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   SR   aplikuje   aj   v   prípade prerozdeľovania vecí.

Ako   vyplýva   z   obsahu   napadnutého   uznesenia,   o   spojených   veciach   sp.   zn. 7 C 244/2013,   sp.   zn.   8   C   244/2013   a   sp.   zn.   10   C   122/2013   bude   rozhodovať   sudca JUDr. Zdenko ŠVÁRNY z dôvodu, že mu ako prvému napadla jedna z vecí spájaných na spoločné konanie. Sudca JUDr. Zdenko ŠVÁRNY však nebol vybraný náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom spravodlivosti SR....

Vychádzajúc   z   obsahu   napadnutého   uznesenia,   toto   neobsahuje   odôvodnenie s poukazom na obsah Rozvrhu práce OKRESNÉHO SÚDU MICHALOVCE na rok 2013 číslo: 1SprR/37/2012 - ÚZ (ďalej len „Rozvrh práce“).

V časti Určenie zákonného sudcu Rozvrh práce neobsahuje ustanovenie o tom, že spojenie vecí je dôvodom pre zmenu zákonného sudcu. Rozvrh práce má síce ustanovenia o tom,   ktorý   sudca   bude   prejednávať   vec   vylúčenú   na   samostatné   konanie,   resp.   veci rozdelené na samostatné konania a ako sa bude spojené konanie označovať (body 17 a 22), ale vôbec nepredpokladá zmenu zákonného sudcu v prípade spojenia vecí na spoločné konanie. Rovnako Rozvrh práce neobsahuje pravidlá, podľa ktorých by sa určilo, ktorý sudca:

(i) rozhoduje o spojení veci na spoločné konanie;

(ii) rozhoduje v ďalšom konaní po spojení vecí (v spoločnom konaní).

V danom prípade teda nebola splnená ani tá ústavná a zákonná podmienka, že k zmene zákonného sudcu došlo v súlade s rozvrhom práce.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   nakoľko   sudca,   ktorý   v   predmetnej   veci   rozhodol o spojení veci na spoločné konanie a ktorý bude rozhodovať v spoločnom konaní, nebol určený v súlade so zákonom a v súlade s rozvrhom práce, sme toho názoru, že došlo k porušeniu práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosťna ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1.   Okresný   súd   MICHALOVCE   uznesením   sp.   zn.   10   C   122/2013   zo   dňa 19. 12. 2013 porušil právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   MICHALOVCE   sp.   zn.   10   C   122/2013   zo   dňa 19. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyťodňatá svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením okresnéhosúdu sp. zn. 10 C 122/2013 z 19. decembra 2013, ktorým okresný súd spojil na spoločnékonanie vec vedenú pod sp. zn. 10 C 122/2013 s vecami vedenými pod sp. zn. 7 C 244/2013a sp. zn. 8 C 244/2013, pričom spoločné konanie ďalej viedol pod sp. zn. 10 C 122/2013.V týchto spojených konaniach sťažovateľka vystupuje ako žalovaná v 2. rade.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomocv konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorýchpred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Zo samotnej sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 11. februára 2014napriek   poučeniu   o   neprípustnosti   opravného   prostriedku   podala   proti   napadnutémuuzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom odvolací súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na uvedené základným predpokladom na vznik právomoci ústavného súduv konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, aby o ochrane namietanéhoporušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd.

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   vychádzal   z   toho,   žesťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi podala proti rozhodnutiu okresného súduodvolanie, a to   napriek poučeniu v   ňom uvedenému, s ktorým sa nestotožnila a ktorépovažovala za nesprávne, čo napokon uviedla aj v odôvodnení odvolania. Okresný súdodvolanie sťažovateľky spolu so spisom predložil Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) ako odvolaciemu súdu, v právomoci ktorého je o odvolaní rozhodnúť.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnýmidovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobnenapr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd v súlade so všeobecnouprávomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať oochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   v   takom   prípade   ústavný   súd   sprihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený voveci namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne II. ÚS 54/02).

Pretože sťažovateľka požiadala ústavný súd o ochranu základného práva zaručenéhov čl. 48 ods. 1 ústavy vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu v súvislostis otázkou, ktorá zároveň má byť predmetom odvolacieho konania krajského súdu, ústavnýsúd   sa   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   meritom   podanej   sťažnostinezaoberal, ale túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľkyv nej uvedených už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015