znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13644/2012 a sp. zn. Rvp 13646/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   16   Er 260/2005   z 2.   apríla   2012   a sp.   zn.   16   Er   1176/2004   z 29.   marca   2012   a   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13644/2012 a sp. zn. Rvp 13646/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13644/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13644/2012   a   sp.   zn.   Rvp 13646/2012   vo   veci   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn. 16 Er 1176/2004 z 29. marca 2012 a vo veci namietaného porušenia základného práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverovej zmluve splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“),   ktorá v prípade,   ak dlžníci   svoje povinnosti   z úverových zmlúv nesplnia,   mala   oprávnenie   podpísať   v   mene dlžníkov   notárske   zápisnice   o   uznaní dlhu dlžníkmi, ktoré mali mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka na podklade uvedených exekučných titulov (notárskych zápisníc) iniciovala začatie exekučných konaní, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho   exekútora   ich   vykonaním,   avšak   po   vydaní   poverení   pre   súdneho   exekútora okresný súd napádanými uzneseniami sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn. 16 Er 1176/2004 z 29. marca 2012 tieto exekučné konania vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

V dôsledku   odvolania   sa   sťažovateľky   proti   označeným rozhodnutiam okresného súdu krajský súd tieto uzneseniami sp. zn. 16 CoE 81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012 ako vecne správne potvrdil.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich   exekučných   konaní,   na   vykonanie   ktorých   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučné tituly, a to notárske zápisnice,   avšak   tieto   sú   nevykonateľné.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj   to,   že   obidva   súdy   veci   nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa   podľa   sťažovateľky   žiadnym spôsobom   nevysporiadali s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkmi tretej osobe v úverových zmluvách na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovali   ani   jej   návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napádanými postupmi   a   uzneseniami   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   zaručených   ústavou   a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom, a aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požadovala priznať jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13644/2012 a sp. zn. Rvp 13646/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupmi   a   uzneseniami okresného   súdu   sp.   zn.   16   Er   260/2005   z   2.   apríla   2012   a   sp.   zn.   16   Er   1176/2004 z 29. marca 2012, ako aj postupmi a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 16 CoE 81/2012 z 13. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 zo 7. augusta 2012.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami okresného súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi okresného súdu v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaných uznesení okresného súdu sp. zn. 16 Er 260/2005 z 2. apríla 2012 a sp. zn. 16 Er 1176/2004   z   29.   marca   2012,   a   to   podaním   riadnych   opravných   prostriedkov (odvolaní), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila a na základe ktorých sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach vedených pod sp. zn. 16 CoE 81/2012 a sp. zn. 19 CoE 163/2012 v podstate vysporadúval s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v týchto častiach už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ ide   o porušenie práv   postupmi a rozhodnutiami krajského súdu,   námietky sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyroch   základných   východiskových   rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval   exekučné   tituly   potom,   čo   už   raz   tieto   preskúmal   pri   vydávaní   poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie udelené   v   zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta (2.4), že tak krajský súd, ako aj okresný súd nenariadili   vo   veciach   pojednávanie   tak,   ako   im   to   ukladalo   ustanovenie   §   57   ods.   5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   (2.1   –   2.4)   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľkou   použitá   argumentácia   je v podstate   identická   s   právnou   argumentáciou   uvedenou   v   stovkách   jej   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal a ktoré ako zjavne neopodstatnené odmietol.

Ústavný   súd   preto   aj   aktuálne   sťažnosti   v   týchto   častiach   považuje   za   zjavne neopodstatnené,   pritom   s odôvodnením   svojho   záveru   odkazuje   na   uznesenie   sp.   zn. II. ÚS 62/2013   z   30.   januára   2013,   a to   aj   vzhľadom   na   v   ňom   uvedené   poučenie sťažovateľky, v zmysle ktorého jej ústavný súd dal na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach,   ústavný   súd rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach v odôvodnení zhodné rozhodnutie.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   pre   obrátenie   sa   na   tento medzinárodný   súdny   orgán   nie   je   nevyhnutným   predpokladom   vyčerpanie   právnych prostriedkov   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   by   sa   tieto   právne   prostriedky z materiálneho   hľadiska   javili   v   obdobných   prípadoch   ako   neefektívne.   Preto   sa   podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate rovnaké a v tejto súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,   že nebudú   v konaní pred ústavným súdom,   vzhľadom   na rovnaký spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   z   dôvodu   namietania   neexistujúcich   porušení základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými postupmi a uzneseniami krajského súdu a obsahom základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach,   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013