znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., O., Č., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., Č., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv   a slobôd   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 24/2010 a jeho uznesením zo 6. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2010 doručená sťažnosť J. T., O., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3, v čl. 36 ods. 1, v čl. 38 ods. 1 a v čl. 40 ods. 6 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 24/2010 a jeho uznesením zo 6. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 82/81 z 9. júna 1981 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenie služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom   odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 3 Rtv 60/91 zo 6. novembra 1991 bol v rámci prieskumného konania podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov zrušený výrok o treste sťažovateľa   v rozsudku   z 9.   júna   1981.   Výrok   o vine   v   pôvodnom   rozsudku   ostal nedotknutý. Vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn. 3 Rtv 60/91 zo 6. novembra 1991 odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne.

Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 2 Nt 13/2009-29 zo 17. februára 2010 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 82/81 z 9. júna 1981 zrušil, rovnako tak zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“),   o ktorej   krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   23 Tos   24/2010-39 zo 6. septembra 2010 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 2 Nt 13/2009-29 zo 17.   februára   2010   v celom   rozsahu   zrušil   a návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy konania zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 24/2010-39 zo 6. septembra 2010 porušil jeho práva. Tvrdí, že «o stížnosti vojenského prokurátora

- rozhodovali soudci, kteří byli zavázáni rozhodovat v neprospěch stěžovatele;

- tito soudci odkazují stěžovatele na postup, který není podle slovenského právního řádu realizovatelný;

- v napadeném usnesení se vychází z právního stavu v době původního odsouzení, nikoli v době rehabilitačního řízení...

V senátu, který rozhodoval v původním i rehabilitačním řízení, stejně jako o nynější stížnosti vojenského prokurátora, zasedali soudci, kteří byli vojenskými soudci za minulého režimu a zavázali se

- vojenskou přísahou k věrnosti „pracujícímu lidu vedenému K.“ a k tomu, že budou „co nejlépe bránit svou rodnou vlast a její socialistický řád“, a k tomu „nasadit i svůj život k dosažení vítězství...

- soudcovským slibem k věrnosti „věci socialismu“   a k tomu,   že Ústavu a zákony budou „vykládat... v souladu se socialistickým právním vědomím“...».

Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ je sudca takto viazaný, je fakticky zaviazaný rozhodovať   v neprospech   sťažovateľa.   Sudca,   ktorý   sa   osobne   angažoval   v prospech komunistického režimu, nemôže nestranne posudzovať prípad osoby, ktorá z dôvodu svojho svedomia či náboženského vyznania v období komunistického režimu odoprela vykonávať vojenskú   službu.   Rozporuplnosť   je   podľa   sťažovateľa   daná   tým,   že   bol   režimom perzekvovaný, ale sudca, ktorý sťažovateľa teraz súdi, tento režim propagoval.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: „Jestliže   takový   soudce   přesto   ve   stěžovatelově   věci rozhodoval, pokládá stěžovatel takovou okolnost za narušení práva na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny.

Zároveň to stěžovatel pokládá za porušení práva na zákonného soudce podle čl. 38 odst. 1 Listiny a čl. 48 odst. 1 Ústavy, neboť zákonným soudcem muže být jen ten, kdo není slibem,   přísahou   či   osobní   angažovaností   vázán   fakticky   rozhodovat   v neprospěch stěžovatele.“

V ďalšom sťažovateľ uvádza, že „Krajský soud vysvětlil právo na obnovu řízení podle   čl.   4   odst.   2   Protokolu   č.   7   k Úmluvě   tak,   že   v daném   případe   jde   o právo   na dovolání... nikoli o právo na obnovu řízení.

Nicméně pro dovolání stanoví trestní řád v § 370 odst. 1, 2 nepřekročitelné lhůty, které ve vztahu k původnímu i rehabilitačnímu rozhodnutí dávno uplynuly....

Jinými slovy, krajský soud odkazuje stěžovatele na postup, který je podle slovenského právního řádu nemožný.

To stěžovatel pokládá za porušení práva na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny.

Podle krajského soudu nelze dospět k závěru, že poté, co po 1. 1. 1990 proběhlo rehabilitační řízení, mohlo znovu dojít ke splnění podmínek pro obnovu řízení, zejména když rehabilitační   soud   potvrdil   výrok   o vine.   Jestliže   stěžovatel   předložil   rozhodnutí v obdobných věcech, kde se soudy ztotožnily s právním názorem stěžovatele, krajský soud je odmítl   s tím,   že   soudci   jsou   nezávislí   a jsou   vázáni   jen   ústavou,   ústavními   zákony, mezinárodními smlouvami a zákonem...

Je pravda, že soudci jsou při výkonu své funkce nezávislí, ale to neznamená, že mohou   stejné   zákony   a stejné   právní   situace   vykládat   jednou   tak   a jindy   zcela   opačně. Součástí   ústavně   garantovaných   práv   je   totiž   také   právo   na   rovné   zacházení   podle čl. 1Listiny...

Konkrétní   pochybení   spatřuje   stěžovatel   v tom,   že   rehabilitační   soud   vycházel z právního stavu v době původního odsouzení. Podle čl. 40 odst. 6 Listiny však měl srovnat právní stav v době odsouzení s právním stavem v době rehabilitačního řízení a rozhodnout podle toho, co je pro stěžovatele příznivější.

V době, kdy rehabilitační soud stěžovatele nově odsoudil, t. j. 21. 2. 1991, byl již v účinnosti čl. 15 odst. 3 Listiny...

Soudci rehabilitačního soudu byli těmito články Listiny vázáni, a přesto podle nich nejednali...

Stejně   tak je porušil   nyní krajský soud,   když zamítl povolení obnovy řízení,   a to navzdory tomu, že došlo k jejich předchozímu porušení v rehabilitačním řízení.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 9. 2010 sp. zn. 23 Tos/24/2010-39 bylo porušeno právo stěžovatele na

-zákonného soudce podle čl. 38 odst. 1 Listiny a čl. 48 odst. 1 Ústavy

-soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny

-spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy

-rovnost podle čl. 1 Listiny

-odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a

-posouzení věcí podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny. II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 9. 2010 č. j. 23 Tos/24/2010-39 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele..., do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.   Náklady řízení nezahrnují DPH,   neboť   právní zástupce není jejím plátcem.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 4 ods.   2   Protokolu   č.   7   k dohovoru)   ústavný   súd   považoval   iba   za   súčasť   argumentácie sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorá   sa   týka namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   36   ods.   1 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 24/2010 a jeho uznesením zo 6. septembra 2010, ku ktorému malo dôjsť tým, že vo veci rozhodovali sudcovia, ktorí neboli nestranní, je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho práv tým, že o jeho návrhu na obnovu konania rozhodovali ako členovia senátu krajského súdu aj sudcovia, ktorí boli predtým vojenskými sudcami a ktorí boli preto viazaní jednak vojenskou prísahou, ale aj sudcovským sľubom, ktorých obsah vyjadroval vernosť totalitnému režimu existujúcemu pred rokom 1990. Z tohto dôvodu uvedení sudcovia, sú viazaní prísahou a sľubom, nemohli rozhodovať o jeho veci nestranne.

K tomuto   tvrdeniu   sťažovateľa   je   potrebné   uviesť,   že   problematiku   „zákonnosti“ sudcov   ustanovených   do   funkcie   pred   rokom   1990   v súvislosti   s ich   ďalším   zotrvaním vo funkcii po zmene režimu Slovenskej republiky upravil zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení relevantnej účinnosti (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“).

Z ustanovenia § 69 ods. 2 prvej vety tohto zákona o súdoch a sudcoch vyplývalo, že sudcovia ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov pred 1. januárom 1990 musia byť v lehote   dvanástich   mesiacov   odo   dňa   účinnosti   tohto   zákona   (1.   september   1991) ustanovení do funkcie podľa tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.

Podľa   §   37   ods.   1   prvej   vety   zákona   o sudcoch   v relevantnom   znení po   svojom ustanovení skladajú sudcovia a prísediaci tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať zákonmi, budem ich vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia   a v súlade   s nimi   budem   rozhodovať   nezávisle,   nestranne   a spravodlivo.“ Odmietnutie zloženia sľubu malo za následok stratu funkcie.

Zákonom   č.   12/1993   Z.   z.,   ktorým   sa   menil   a   dopĺňal   zákon   č.   335/1991   Zb. o súdoch a sudcoch a ktorým sa menil a dopĺňal zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), bol § 69 relevantného zákona o súdoch a sudcoch novelizovaný a znel takto:

ods. 1 Sudcovia súdov Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších právnych predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie bez časového obmedzenia...ods. 3 Sudcovia vojenských súdov vymenovaní do funkcie bez časového obmedzenia podľa doterajších predpisov sa považujú za sudcov zvolených do funkcií sudcov vojenských súdov bez časového obmedzenia.

Z citovaných zákonných ustanovení možno nepochybne konštatovať, že už v čase rozhodovania   krajského súdu   nemohol   byť žiaden   z členov senátu   viazaný sudcovským sľubom   v znení platnom   pred rokom   1990,   pretože bez zloženia nového   sľubu   by boli sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie.Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno námietku porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny v súvislosti s tvrdeným nedostatkom nestrannosti člena senátu akceptovať, pretože sa javí ako nedôvodná už na prvý pohľad.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa aj v tej časti, ktorou namieta porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a základného   práva   na „rovné   zacházení“ podľa   čl.   1   listiny   napadnutým   uznesením   č.   k.   23 Tos   24/2010-39 zo 6. septembra 2010 vo vzťahu, k zamietnutiu povolenia na obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   23 Tos   24/2010-39 zo 6. septembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Ustanovenie   §   394   ods.   1   Tr.   por.   rigorózne   stanovuje,   za   splnenia   akých podmienok   je   možné   vyhovieť   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   Podľa   tohto ustanovenia   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným   rozsudkom,   alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu, by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Všetky navrhovateľom uvedené dôvody prezentované v návrhu na povolenie obnovy konania   ako   dôvod   pre   vyhovenie   návrhu   existovali   a boli   bývalému   Vojenskému obvodovému súdu Prešov známe v čase rozhodovania o vine a treste, a teda nemohli mať žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Aj keď je pravdou, že všetky už hore uvedené medzinárodné   dokumenty   v citovaných   článkoch,   uvádzaných   sťažovateľom   ako   aj navrhovateľom, garantujú náboženskú slobodu, avšak ani v jednom z nich nie je výslovne uvedené, že náboženská sloboda môže byť dôvodom pre odopretie vojenskej služby, ale podrobnosti úpravy boli odkázané na vnútroštátny právny poriadok, t. j. zákony...

... samotný protokol neobsahuje podmienky pre obnovu konania, ale len odkazuje na vnútroštátnu právnu normu. Čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že ako nová skutočnosť a podstatná vada konania je tá skutočnosť, že skutku odsúdeného bola i v rehabilitačnom konaní   pripisovaná   taká   vysoká   spoločenská   nebezpečnosť,   že   ju   bolo   potrebné   riešiť nepodmienečným trestom odňatia slobody pod hornou hranicou zákonnej sadzby, s týmto sa krajský súd nestotožnil. Každý štát prikladá obrane vlasti a územnej celistvosti mimoriadny význam a povinnosti v tomto smere zo strany občanov sú zakotvené v príslušných ústavách. Tak to bolo upravené v Ústave ČSSR z roku 1960, v ústavnom zákone o federácii z roku 1968 a tak je to aj v Ústave Slovenskej republiky z 1. 9. 1992. V čl. 18 je ustanovené, že nikoho   nemožno   poslať   na   nútené   práce,   alebo   nútené   služby.   Podľa   ods.   2   sa   však ustanovenia   ods.   1   nevzťahujú   na...   b)   vojenskú   službu,   alebo   inú   službu   ustanovenú zákonom, namiesto povinnej vojenskej služby. Z čl. 25 ods. 2 vyplýva, že nikoho nemožno nútiť,   aby   vykonával   vojenskú   službu,   ak   je   to   v rozpore   s jeho   svedomím,   alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. Je teda zrejmé, že tejto povinnosti tým, že ju celkom nevylúčil z ústavy, štát prikladá osobitný význam a necháva si možnosti podľa   potreby   a situácie   upraviť   podrobnosti   zákonom.   Z uvedeného   je   potom   možné dovodiť aj stupeň nebezpečnosti konania u osôb, ktoré túto zákonnú povinnosť v prípade potreby štátu odmietali, ktorá skutočnosť sa musí potom odraziť aj v uloženom treste.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný súd   považuje   za   potrebné   konštatovať,   že   predmetný   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „argument krajského soudu, že vydání rozhodnutí po 1. 1. 1990 garantuje jeho správnost, je shora uvedenými rozhodnutími   vyvrácen“. Nad   rámec   uvedených   skutočností   ústavný   súd   považuje   za potrebné ku sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov   doplniť,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na „rovné zacházení“ podľa čl. 1 listiny, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 40 ods. 6 listiny, pretože „rehabilitační soud vycházel z právního stavu v době původního odsouzení. Podle čl. 40 odst. 6 Listiny však měl srovnat právní stav v době odsouzení s právním stavem v době rehabilitačního řízení a rozhodnout podle toho, co je pro stěžovatele příznivější.“.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40 ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, len v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva   podľa   čl.   1 listiny, ústavný súd vzhľadom   na skutočnosť,   že nezistil porušenia týchto práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   40   ods.   6   listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny, pretože „V době, kdy rehabilitační soud stěžovatele nově odsoudil, t. j. 21. 2. 1991, byl již v účinnosti čl. 15 odst. 3 Listiny, kde se výslovně garantuje právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání. Soudci rehabilitačního soudu   byli   těmito   články   Listiny   vázáni,   a přesto   podle   nich   nejednali.   Tak   uvedená ustanovení Listiny porušili“, a to bez ďalšej bližšej argumentácie sťažovateľa, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   chce   poukázať   na   svoje   skoršie   rozhodnutie č. k. II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd, pokiaľ   ide   o porušenie   základných   práv   a slobôd   zaručených   v čl.   15   ods.   3   listiny, jednoznačným   spôsobom   konštatoval,   že   v   danom   prípade   bola   sloboda   svedomia a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť,   že   by   bolo   úplne   neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom   na   to,   že   zákonné   obmedzenie   ustanovovalo   „staré   právo“,   ktoré   bolo predchádzajúcim   režimom   vykladané   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   každom   prípade akceptovaný i v súčasnosti.   Povinnosť vykonávať vojenskú   službu podľa   starého práva nemožno   vnímať ako výlučne socialistickú   a   protidemokratickú,   hoci   v   danom   prípade „staré   (trestné)   právo“   nechránilo   jednotlivca   primeraným   spôsobom   v   porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005 vo   vzťahu   k   slobode   svedomia   uviedol,   že   ani   relevantná   časť   práva   platného   v   čase rozhodovania   o   vine   a   treste   (v   roku   1981)   nevykazuje   ani   podľa   vtedy   platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.Ústavný   súd   konštatuje,   že   rovnaké   závery   sa   vzťahujú   aj   na   vec   sťažovateľa. S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, a to tak, ako ústavný súd už uvádza v citovanom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie týchto základných práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného   v   čl.   15   ods.   3   listiny.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011