znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2010-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   o prijatej   sťažnosti   L.,   T.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžp 32/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 6/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 28/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 35/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 15/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 32/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 6/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 28/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 35/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 15/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 32/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 6/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 28/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27. augusta 2009 sa z r u š u j ú a veci sa mu v r a c a j ú   na ďalšie konania.

3.   L. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 828,85 €   (slovom osemstodvadsaťosem   eur   a osemdesiatpäť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 32/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1655/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti spoločnosti P., s. r. o., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. 3462/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 49/2008-rozkl. z 26.   júna   2008   tak,   že   rozklad   sťažovateľa   zamietol   a potvrdil   napadnuté   rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva   ako   prvostupňového   správneho   orgánu,   pričom   sa   domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 101/2008-75 z 9. januára 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 32/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 32/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené z   dôvodu   podania   návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   (ďalej   len „súdny dvor“) na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

2. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 6/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. II. ÚS 130/2010 (pôvodne pod sp. zn. Rvp 1685/09).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   P.   o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   3422/2008-2.1/KD   z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 32/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 170/2008-75 z 13. januára 2009 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 6/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 6/2009 z 11. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 28/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosť bola dosiaľ na ústavnom súde vedená pod sp. zn. II. ÚS 131/2010 (pôvodne pod sp. zn. Rvp 1725/09).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   R.   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   3644/2008-2.1/KD   z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 46/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 170/2008-73 z 10. decembra 2008 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 28/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 28/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžp   35/2009   a jeho   rozsudkom   z

2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. II. ÚS 132/2010 (pôvodne sp. zn. Rvp 1729/09).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti a. s. S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3527/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 86/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 169/2008-71 z 10. decembra 2008 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27. augusta 2009. Sťažnosť bola   na   ústavnom   súde   vedená   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   133/2010   (pôvodne   pod   sp.   zn. Rvp 1831/09).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   P.   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   3480/2008-2.1/KD   z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 103/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 157/2008-72 z 10. decembra 2008 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžp   15/2009   z   27.   augusta   2009   potvrdil   rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

Sťažovateľ v súvislosti s konaním o všetkých piatich už uvedených sťažnostiach totožnými   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   9.   decembra   2009   upozornil   na skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rovnako   ako   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   Sžp   41/2009 postupoval   aj   v   ďalších   identických   25   konaniach,   ktoré   5.   novembra   2009   spojil   na spoločné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   3   Sžp   24/2009   a   ktoré   následne   prerušil   až   do rozhodnutia súdneho dvora o predbežných otázkach, ktoré mu najvyšší súd predložil vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009.

Sťažovateľ   svoj   názor   o   porušení   ním   označeného   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu sp.   zn.   5   Sžp   32/2009   z   2.   júna 2009,   sp.   zn.   3   Sžp   6/2009   z   11.   júna 2009,   sp.   zn. 5 Sžp 28/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27.   augusta   2009   vo   všetkých   už   uvedených   sťažnostiach   argumentačne   identicky zdôvodnil takto:

«Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Sžp   41/2009   zo   dňa   22.   6.   2009   prerušilo   konanie o odvolaní žalobcu   (sťažovateľa)   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 S 166/2008-74   zo   dňa   20.   1.   2009,   ktorým   tento   súd   zamietol   žalobu   žalobcu (sťažovateľa),   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva životného   prostredia,   ktorým   žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka správneho konania žalobcovi – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety   (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom   tohto   konania,   tak   odvolanie   a   podanie,   ktorým   bolo   doplnené   vo   veci 5 Sžp 41/2009.   Z   obsahu   týchto   podaní   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   tieto   sú   s   výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal   vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosti (pôvodne vedené sp. zn. Rvp 1655/09, sp. zn. Rvp 1685/09, sp. zn. Rvp 1725/09, sp. zn. Rvp 1729/09 a sp. zn. Rvp 1831/09) na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   označených   konaniach,   ako   aj   rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   zrušil   tieto   rozsudky,   vrátil najvyššiemu súdu tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažnosti   pôvodne   vedené   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   1655/09,   sp.   zn. Rvp 1685/09,   sp.   zn.   Rvp   1725/09,   sp.   zn.   Rvp   1729/09   a   sp.   zn.   Rvp   1831/09   boli uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 129/2010-16 z 18. marca 2010 prijaté na ďalšie konanie a spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 129/2010, pričom toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pozn.), riešil   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   C-240/09   otázku,   ktorá   môže   mať   význam   pre rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 129/2010. Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 8. marca 2011, čím v zmysle § 111 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde odpadla prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie   vedené   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   129/2010   prerušil,   a   preto   v   ňom   aj   bez   návrhu pokračoval.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: najvyšší   súd   listom   č.   k.   Kp   4/2010-40   z   26.   júla 2011   a   právna   zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 19. augusta 2011.

Vyjadrenie najvyššieho súdu pozostávalo z vyjadrení predsedov senátov najvyššieho súdu „3 Sžp“ a „5 Sžp“.

Predseda senátu „3 Sžp“ vo svojom vyjadrení uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti...

Najvyšší súd poukazuje na to, že sťažovateľ urobil predmetom ústavnej sťažnosti právnu otázku judikatúrnych posunov vo vzťahu k právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru. Ide pritom o zásadnú právnu otázku, či judikatúrne posuny už ipso facto predstavujú porušenie uvedených práv. V tom prípade nastáva pre najvyšší súd ďalšia právna otázka, spočívajúca v tom, ako zabezpečiť rozvoj judikatúry bez porušenia požiadaviek Ústavy SR a Dohovoru na koherentnosť rozhodovacej činnosti. Judikatúrny posun totiž znamená, že v dôsledku vývoja   súdnej   praxe,   poznatkov   a náhľadov   sudcov   najvyššieho   súdu,   ich   diskusií   na ustálenú právnu prax dochádza k jej zmene. Ide o tzv. overruling.

Dôvodom   judikatúrneho   posunu   bol   v   tomto   prípade   eurokonformný   výklad. Základným problémom bolo identifikovať právny predpis, ktorý by sťažovateľovi priznával postavenie účastníka konania. Sťažovateľ identifikoval, že týmto predpisom je Aarhuský dohovor. Ako široko diskutovaná sa riešila predbežná otázka, či Aarhuský dohovor má priamy účinok. Pokiaľ by bol Aarhuský dohovor mal priamy účinok v právnom poriadku Slovenskej republiky, bolo by zrejmé, že právny základ postavenia účastníka konania je daný Dohovorom a súdy by sťažovateľovi postavenie účastníka konania priznali (čl. 2 ods.2 Ústavy SR). V skutočnosti, právna otázka priameho účinku Aarhuského dohovoru bola viac ako sporná. Pritom z premisy priameho účinku Aarhuského dohovoru vychádzal sťažovateľ i najvyšší súd, ktorý predbežnú otázku v konaní sp. zn. 5 Sžp 41/2009. Súdny dvor Európskej únie v danom prípade však určil povinnosť euro konformného výkladu pre vnútroštátny súd mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru. Najvyšší súd má za to, že takýto spôsob výkladu môžu uskutočňovať iba tzv. equity courts medzi ktoré patrí Súdny dvor EU, ESĽP a ústavné súdy. Tie môžu vziať do úvahy hodnotové hľadisko z primárneho práva a fakticky konštitutívne   ho   sformulovať   spôsobom   ako   to   urobil   Súdny   dvor   EU,   aj   mimo normatívneho textu, s prihliadnutím na cieľ a účel Aarhuského dohovoru.

V   prejednávanej   veci   pred   najvyšším   súdom   bola   spornou   procesná   otázka, či žalobca   ako   združenie,   ktorého   cieľom   je   ochrana   životného   prostredia   môže   mať procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Tohto procesného   postavenia   sa   žalobca   domáhal   na   základe   tvrdeného   priameho   účinku Aarhuského   dohovoru,   keď   dikcia   zákona   č.   543/2002   Z.   z.,   v   znení   účinnom   do 30. 04. 2010, mu priznávala iba postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru (Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z. z.) a tvrdil, že článok 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe priameho účinku.

Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok napr. rozsudok 3 Sžp/6/2009 [L.] publikovaný v ASPI JUD34577SK. Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát publikoval rozsudok s právnou vetou, podľa ktorej „Aarhuský dohovor v ním neuvedených činnostiach nezakladá právo účasti zainteresovanej verejnosti vo forme účastníka správneho konania“. Vec Súdnemu dvoru Európskej   únie   na   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   nepredložil,   keďže   v   priebehu odvolacieho konania piaty senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sžp/41/2009   zo   dňa   22. 06. 2009   v   druhovo   rovnakej   veci   predložil   Súdnemu   dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva...   predbežné otázky...

Senát 3 S preto konanie vo vlastnej veci podľa § 109 ods. 1, písm. c) O. s. p. prerušil až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o položenej predbežnej otázke.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol, že   „Článok   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného   v   mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady   2005/370/ES   zo   17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na   podanie   správneho   opravného   prostriedku   alebo   žaloby,   ktorý   bude   v   čo   najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla   organizácia   na   ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol: „Je   potrebné konštatovať,   že   ustanovenia článku 9   ods.   3   Aarhuského dohovoru neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela riadiť   právna   situácia   jednotlivcov.   Keďže   práva   stanovené   v   článku   9   ods.   3   majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je   však   potrebné   uviesť,   že   cieľom   týchto   ustanovení,   hoci   sú   formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.

V   prípade   neexistencie   právnej   úpravy   Únie   v   danej   oblasti   prináleží   právnemu poriadku   každého   členského   štátu   upraviť   procesné   podmienky   žalôb   určených   na zabezpečenie   ochrany   práv,   ktoré   osobám   podliehajúcim   súdnej   právomoci   vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. 1-2483, body 44 a 45).

V   tejto   súvislosti,   ako   vyplýva   z   ustálenej   judikatúry,   procesné   podmienky   žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).

Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   ktorý   by   spôsobil   praktickú   nemožnosť   alebo   veľkú   obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.

Z   toho   vyplýva,   že   keď   ide   o   druh   chránený   právom   Únie   a   najmä   smernicou o biotopoch, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Senát pre ďalší procesný postup v iných druhovo rovnakých veciach napr. 3 Sžp 31, 32, 33, 34, 35, 36/2009 rozhodovaciu činnosť zmenil a z rozsudku Súdneho dvora EU si stanovil nasledovné závery.

1.   Čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru   nemá   priame   účinky.   Nemohol   byť   preto právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre žalobcu tak, ako to tvrdil v žalobe a v ústavnej sťažnosti. Senát konštatuje, že až do tohto okamihu východiská   krajského   súdu   i   najvyššieho   súdu   boli   správne,   pretože   vnútroštátne   súdy vychádzali   z   názoru,   že   postavenie   účastníka   konania   pre   žalobcu   môže   byť   iba   ako dôsledok priamej aplikovateľnosti Aarhuského dohovoru.

2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal, že ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť vykladané tak, aby bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie,   v tomto prípade smernice Rady   92/43/EHS   z   21.   mája   1992   o   ochrane   prirodzených   biotopov   a   voľne   žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica o biotopoch“). Smernica bola transponovaná do zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny... Aplikácie tejto smernice sa žalobca v žalobe počas konania nedovolával. Krajský súd v Bratislave uskutočňoval súdny prieskum zákonnosti v súlade s § 250j ods. 1 O. s. p. len v medziach žaloby (v rozsahu a z dôvodov uvedených   v   žalobe).   Z   rozsudku   Súdneho   dvora   však   implicitne   vyplýva,   že   ak   ide o aplikáciu práva EU, resp. eurokonformný výklad práva, „medze žaloby“ sa na takýto prípad nevzťahujú (poznámka: obdobne ako je to v iných prípadoch pomenovaných v ust. 250j ods. 3 O. s. p., na ktoré skutočnosti prihliada národný súd ex offo).

Záver o povinnosti eurokonformného výkladu národným súdom je podľa senátu pre ďalšie konanie určujúci. V tomto prípade sa zjavne prejavuje, že eurokonformný výklad má prednosť pred výkladom založeným na právnom normativizme (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Relativizuje dikciu vnútroštátnej právnej normy tak, že jej dáva v danom prípade širší obsah a extenzívnym výkladom pojem zúčastnenej osoby v § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. rozširuje až na úroveň fikcie, respektíve nevyvrátiteľnej domnienky.

Združenie   ako   zúčastnená   osoba,   ktorej   cieľom   je   ochrana   životného   prostredia v správnom   konaní   týkajúcom   sa   udelenia   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha   - medveďa   hnedého   sa   považuje za účastníka   správneho   konania na   základe povinnosti   eurokonformného   výkladu   pre   národný   súd,   vyplývajúcej   z   odpovede   na predbežnú otázku rozsudkom Súdneho dvora C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011...

Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dna 08. 03. 2011 senát   odvolacieho   súdu   extenzívnym   eurokonformným   výkladom   až   na   úroveň nevyvrátiteľnej domnienky priznal žalobcovi, ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv ako by mal v postavení účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku je osoba, ktorá je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti   (ktoré   vyplýva   z   hmotnoprávneho   predpisu)   a   o   takomto   práve,   právom chránenom záujme alebo povinnosti je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad   v   súlade   s   komunitárnym   právom).   Vnútroštátny   súd   môže   prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, že Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú definíciu účastníka správneho konania a rovnaký rozsah práv, ako má účastník konania...

Najvyšší súd konštatuje, že judikatúry posun na základe rozsudku SDEU C-240/09 v právoplatne   neskončených   veciach   realizoval.   Z   hľadiska   ústavnej   sťažnosti   ide o retrospektívny   účinok   judikatúry   SDEU,   za   ktorý   by   najvyššiemu   súdu   nemala   byť pripisovaná zodpovednosť v podobe náhrady trov konania.»

Predseda senátu „5 Sžp“ najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:„... je nutné konštatovať, že na základe... požiadavky Ústavného súdu Slovenskej republiky a konkrétneho adresáta tejto výzvy ako aj s prihliadnutím na zásadu obsiahnutú v ustanovení § 156 ods. 4 v interpretačnom spojení s § 157 O. s. p. o viazanosti konajúceho súdu rozsudkom po jeho vyhlásení, nie je možné požadovať, aby sa vo veci konajúci senát k jeho zákonnosti, či už v jeho výrokovej časti alebo jeho odôvodnenia, vôbec vyjadroval. Na druhej strane však vo vzťahu k problematike aplikácie čl. 234 (v súčasnosti už 267)   Zmluvy   o   Európskom   spoločenstve   slovenskými   súdmi,   čo   je   podľa   argumentácie sťažovateľa základom jeho sťažnosti, ako predseda vo veci konajúceho senátu cítim potrebu objasniť   dôvody,   ktoré   viedli   v   priebehu   rozhodovania   o   cca   100   obdobných   veciach konajúci senát k nutnosti uprednostniť judikatúrny posun medzi rozsudkami 5 Sžp 6/2009 a 5   Sžp   41/2009   pri   rozhodovaní   o   obdobných   veciach   pred   zotrvávaním   na   pôvodne vyslovenom právnom názore.

Práve   iniciatíva   senátu,   spočívajúca   v   predložení   prejudiciálnych   otázok Európskemu súdnemu dvoru počas rozhodovania o zvyšných veciach (viď napríklad str. 7 ústavnej sťažnosti) vo vzťahu k doterajším rozsudkom 5 Sžp 6 až 40/2009,   sa javí byť príčinou nesúhlasu sťažovateľa s citovanými rozsudkami Najvyššieho súdu vydanými ku dňu 02. júna 2009.

Základom   časového   judikatúrneho   posunu   sa   stali   poznatky   členov   senátu   5   S nadobudnuté počas individuálneho vzdelávania sa v oblasti komunitárnej ochrany práva životného   prostredia   ako   aj   počas   neformálnej   výmeny   názorov   medzi   senátmi   na prejednávané veci s obdobnou problematikou. Uvedený postup kontinuálneho zvyšovania kvalifikácie   a prehlbovania   doterajších   vedomostí   pri   časovo   postupnom   vybavovaní značného   počtu   obdobných   vecí   sa   nevylučuje,   tzn.   je   celkom   logický   a   aj   legitímne očakávaný pri napĺňaní práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky.

Uvedené poznatky členov senátu viedli k vzniku situácie, kedy konajúci senát musel z vlastnej   iniciatívy   začať   zvažovať   vplyv,   poprípade   nutnosť   aplikácie   komunitárnych predpisov   na   prejednávanú   vec,   a   to,   že   tieto   poznatky   nemali   jednoznačne   negatívny výstup, osvedčuje napríklad zásadná a protikladná argumentácia zúčastnených členských štátov na strane jednej a generálnej advokátky a Súdneho dvora na strane druhej v konaní o predložených prejudiciálnych   otázkach.   Predovšetkým je   nutné   zdôrazniť   dlhotrvajúcu polemiku o tom, či predmetné prejudiciálne otázky je vôbec možné riešiť na komunitárnej úrovni, ktorú ukončil až rozsudok Súdneho dvora C-240/09.

Hoci žalobca neinicioval a ani nenaznačil snahu zapojiť do riešenia svojho právneho problému systém súdov Európskej únie, nebolo za tejto situácie možné zo strany konajúceho senátu   prehliadnuť   princíp   lojality   Slovenskej   republiky   ako   členského   štátu   vrátane orgánov jej súdnej moci zakotveného v čl. 10 Zmluvy o Európskej únii.

Uvedený   princíp   pre   účely   komunitárneho   práva   vykonáva   základné   pravidlo medzinárodného práva verejného: povinnosť štátu dodržiavať ním prevzaté právne záväzky a vymedzuje princíp lojality členských štátov tak po stránke pozitívnej ako aj negatívnej. Podľa tohto sú členské štáty zaviazané na jednej strane rešpektovať a uľahčovať plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o Európskom spoločenstve; a na strane druhej zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť naplnenie jej cieľov.

Ustanovenie   článku   234   Zmluvy   o   Európskom   spoločenstve   ukladá   povinnosť Najvyššiemu súdu pri hypotéze, že ak vznikne potreba aplikácie práva ES/EÚ v konaní pred súdom   členského   štátu,   ktorého   rozhodnutie   nie   je   prípustné   napadnúť   opravnými prostriedkami   podľa vnútroštátneho práva,   potom   sa musí   zapojiť   do   systému justičnej spolupráce   prostredníctvom   zaslania   prejudiciálnej   otázky,   s   výnimkou   jednoznačných prípadov definovaných vo veci C- 283/81 CILFIT.

Navyše takýto postup priamo favorizuje aj vnútroštátna úprava obsiahnutá v čl. 7 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto, vzhľadom na existenciu právne nejasnej situácie v prejednávaných veciach a zákonnú nutnosť jej odstránenia, bolo konajúcim senátom Najvyššieho súdu pristúpené k sformulovaniu prejudiciálnych otázok a s prihliadnutím na zákonný postup boli otázky zaslané na Európsky súdny dvor, ktorý ich ako nevhodné neodmietol, ale naopak prijal na ďalšie konanie.

Samotný   priebeh   a   dĺžka   prejudiciálneho   konania,   počet   a   obsah   pripomienok členských štátov, ako aj samotný spôsob rozhodovania Súdneho dvora EÚ (o predložených prejudiciálnych otázkach výnimočne sa ho ujala veľká komora) naznačuje, že išlo o zložité otázky zásadného významu (viď čl. 44 ods. 3 Rokovacieho poriadku SD EÚ) a ich finálne riešenie nebolo takmer možné vopred predvídať.

Až   na   základe   výsledku   prejudiciálneho   konania   pred   Súdnym   dvorom   EÚ,   tzn. vydaného   rozsudku   C-240/09,   došlo   k   judikatúrnemu   posunu   v   rozhodovacej   činnosti konajúceho senátu s tým, že sťažovateľovi bolo v správnom súdnictve počnúc rozsudkom sp. zn.   5   Sžp   41/2009   vyhovené   v   plnom   rozsahu.   Nakoľko   je   Najvyšší   súd   svojimi doterajšími rozsudkami vydanými pod sp. zn.   5 Sžp 6 až 40/2009 (ktorými v minulosti nevyhovel sťažovateľovi) viazaný, je právom sťažovateľa, aby sa o ich nápravu domáhal zákonnými prostriedkami na príslušných štátnych orgánoch.

Záverom za konajúci senát uvádzam, že v danej situácii nie je potrebná osobná účasť na pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v stanovisku   z 19.   augusta   2011   k vyjadreniam najvyššieho súdu uviedla:

„Sťažovateľ   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania o prijatých sťažnostiach. Je toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci...

Sťažovateľ sa v sťažnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania domáhal vyslovenia porušenia svojho práva označeného v sťažnosti dôvodiac tým, že najvyšší súd v rozsudkoch, proti ktorým sťažnosti smerujú porušil namietané práva sťažovateľa a to tým, že napriek tomu,   že   zásadnou   právnou   otázkou   v   predmetných   veciach   bol   výklad   čl.   9   ods.   3 Aarhuského dohovoru.

Ako vyplýva aj z vyjadrenia najvyššieho súdu Aarhuský dohovor je prameňom práva v Slovenskej republike z dvoch dôvodov. Stranou dohovoru je tak Slovenská republika ako aj Európska únia. Aarhuský dohovor sa tým, že sa jednou z jeho zmluvných strán stala Európska únia (v predmetnom čase Európske spoločenstvo) stal súčasťou komunitárneho práva. Z tohto dôvodu bol najvyšší súd povinný uvažovať o výklade čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru   nie   len   so   zreteľom   na   vnútroštátnu   právnu   úpravu,   ale   aj   so   zreteľom   na Aarhuský dohovor, ako normu komunitárneho práva.

Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia najvyššieho súdu otázka výkladu čl. 9 ods. 3 bola predmetom širokej diskusie a neumožňovala jednoznačný záver tak,   ako ho prijal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach napadnutých touto sťažnosťou.

Aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu v súlade s čl. 234 Zmluvy   o   Európskom   spoločenstve   (teraz   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie) predložiť vec na posúdenie Európskemu súdnemu dvoru (teraz Súdny dvor Európskej únie). Na   koniec   najvyšší   súd   v   obidvoch   sťažovateľovi   predložených   stanoviskách   poukazuje práve na túto povinnosť.

Určiť pochybnosti o dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti by bolo možné pripustiť len vtedy ak by Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že nemá právomoc v predmetných otázkach vydať nález. Takáto situácia však nenastala. Ako na to poukazuje aj najvyšší súd, Súdny dvor   Európskej   únie   vo   svojom   rozsudku   tak   skonštatoval   a   odôvodnil,   že   je   v   jeho právomoci vydať rozsudok v predmetnej veci ako aj posúdenie veci samotnej. Vzhľadom na to,   že   najvyšší   súd   sa   v   svojich   vyjadreniach   pomerne   široko   zaoberá   obsahom   tohto rozsudku sťažovateľ poukazuje na tieto vyjadrenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   sťažovateľa   je podstatné, že aj v konaniach, v ktorých najvyšší súd vydal rozsudky napadnuté sťažnosťami, o ktorých sa vedie toto konanie pred ústavným súdom sa riešili druhovo identické otázky a to   otázka   postavenia   občianskych   združení,   ktorých   predmetom   činnosti   je   ochrana prírody v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody.

Pokiaľ najvyšší súd poznamenáva, že sa sťažovateľ nedomáhal použitia Smernice o biotopoch pri posudzovaní jeho žalôb, v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že táto.   bola   do   práva   Slovenskej   republiky   transponovaná   Zákonom   o   ochrane   prírody a nebolo potrebné osobitne poukazovať na túto skutočnosť.

Ako vyplýva z vyjadrenia najvyššieho súdu, jeho senátu 5 S, ktoré bolo sťažovateľovi doručené,   sťažovateľ nemá inú možnosť a ani   v čase podania sťažnosti nemal,   ako sa domôcť   zrušenia   právoplatných   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   ako   podaním   sťažnosti   na ústavný súd. So zreteľom na vyjadrenie najvyššieho súdu, senátu 3 S sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je taký postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc o použití Aarhuského dohovoru, ktorý je aj prameňom komunitárneho práva, neobrátil sa na Európsky súdny dvor, napriek tomu, že samotný najvyšší súd v uznesení 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 vyslovil presvedčenie, že požiadať Európsky súdny dvor o vydanie predbežného nálezu bol povinný.

So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem v mene sťažovateľa, aby ústavný súd jeho sťažnostiam vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 (teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp 32/2009, sp. zn. 3 Sžp 6/2009, sp. zn. 5 Sžp 28/2009, sp. zn. 5 Sžp 35/2009 a sp. zn. 3 Sžp 15/2009, t. j. konania, o ktorých   ústavnosti   ústavný   súd   rozhoduje   v   tomto   konaní,   sú   z   vecného   hľadiska a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné, týkajú sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie o povolení   výnimky   z   podmienok   ochrany   chránených   živočíchov,   resp.   o   povolení výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na chránenom území.

Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   ich   podstatou   je   námietka   sťažovateľa   proti „odlišnému“   postupu   najvyššieho   súdu   v   obsahovo   identických   konaniach   v   súvislosti s (ne) uplatnením   jeho   oprávnenia   predložiť   návrh   na   začatie   konania   o   prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 234 zmluvy o ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov orgánov Spoločenstva a ECB;

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia. Ak   je takáto otázka   predložená niektorému   súdu   členského   štátu   a tento súd   usúdi,   že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor, aby o nej vydal nález.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil,   že   k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

Rozdiely   v súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v každom   súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako   zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám zdrojom   hlbokých   a trvalých   inkonzistencií   (m.   m.   Beian   v.   Rumunsko,   Baranowski v. Poľsko).   Rozporné   právne   názory   najvyššieho   súdu   na   identické   situácie   sú   tak v konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru   verejnosti   v súdny   systém   (m.   m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Zo zistení ústavného súdu, rovnako ako aj z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu „3 Sžp“ vyplýva, že najvyšší súd konanie vedené pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru nasledujúce predbežné otázky:

«1. Je   možné   článku   9   Aarhurského   dohovoru,   a to   najmä   jeho   odseku   3, s prihliadnutím   na hlavný cieľ sledovaný touto   medzinárodnou zmluvou,   tzn.   že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhurského   dohovoru   s prihliadnutím   na   hlavný   cieľ   sledovaný   touto   medzinárodnou zmluvou,   že   pod   pojem   „úkony   orgánu   verejnej   správy“   je   nutné   zahrnúť   aj   úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe   zahŕňa   aj   právo   napadnúť   samotné   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   vrátane   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je Slovenská   republika   viazaná   a   ktoré   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   (m.   m. IV. ÚS 77/02).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po   vstupe Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie   je   aj   výklad   komunitárneho   práva   (podľa v súčasnosti   platnej   terminológie   „práva   EÚ“,   pozn.)   podľa   čl.   234   Zmluvy   o   ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom   prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).

Predmetom   preskúmania   zo   strany   ústavného   súdu   už   boli   sťažnosti,   v   ktorých sťažovatelia   namietali   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany všeobecného súdu (pozri II. ÚS 90/05, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 151/07). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   v ktorých   sa   „dožadovali“   predloženia   prejudiciálnej otázky   Súdnemu dvoru.   Predmetom   sťažností   v tomto   konaní pred ústavným súdom   je sťažovateľom   namietaná   rozdielna   rozhodovacia   činnosť   najvyššieho   súdu   týkajúca   sa procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne (v   zásade)   identických   konaniach,   v   ktorých   sa   však   sťažovateľ   sám   predloženia prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit curia (m. m. II. ÚS 244/09), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov,   ktoré   právo   v   podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu] táto   skutočnosť   nemá   pre   spochybnenie   povinnosti   všeobecného   súdu   predložiť prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   za   splnenia   ostatných   podmienok   významnejšiu právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu   (pozri napríklad   rozsudok   z   30.   septembra   2003   vo   veci   Köbler   proti   Rakúskej   republike, C-224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.) bol povinný   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   predložiť   a   či   bol   výklad   práva   EÚ uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, je súdom,   ktorý,   ak   sú   splnené   predpoklady   na   predloženie   prejudiciálnej   otázky, nemá   inú   možnosť,   ako   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   predložiť.   V okolnostiach sťažovateľom namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v rámci   ktorého   najvyšší   súd   rozhoduje   v   súlade   s V.   časťou   Občianskeho   súdneho poriadku ako súd odvolací, v ktorom preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva, pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   v správnom   súdnictve   (porovnaj   napr. II. ÚS 65/2010) je nepochybné, že v okolnostiach namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho   súdu   sú   (boli)   rozhodnutiami   všeobecného   súdu,   proti   ktorým   nie   sú prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď   na prejudiciálnu otázku   by nemala žiadny   význam na vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Súdny   dvor   vo   svojom   rozsudku   č.   C-240/09   z 8.   marca   2011   predovšetkým konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva EÚ „je   potrebné   odpovedať   na   prvú   a druhú   položenú   otázku   tak,   že   článok   9   ods.   3 Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu,   aby   poskytol   taký   výklad   procesného   práva   týkajúceho   sa   podmienok,   ktoré   je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej   možnej   miere   v súlade   tak   s cieľmi   článku   9   ods.   3   tohto   dohovoru,   ako   aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

V nadväznosti   na   citované ústavný   súd   považoval   za potrebné poukázať na časť rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Sžp 41/2009   z 12.   apríla   2011,   v ktorom   najvyšší súd prihliadol   na   právne   závery   uvedené   v rozsudku   Súdneho   dvora   č.   k.   C-240/09 z 8. marca 2011:

«Ako   posledný,   avšak   nemenej   významný   právny   prameň   Najvyšší   súd   uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č.   C-240/09 zo dňa 08.   marca 2011,   ktorý je v zmysle   čl.   7   ústavy   a   čl.   4   Zmluvy   o   Európskej   únii   významným   zdrojom   poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu.

Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa   článku   4 ods.   3 [pôvodne   čl.   10]   Zmluvy   o Európskej   únii   podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské   štáty   prijmú   všetky   opatrenia   všeobecnej   alebo   osobitnej   povahy,   aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

Ako   už   bolo   hore   uvedené,   Súdny   dvor   Európskej   únie   pri   skúmaní   obsahu položených   predbežných   otázok   sa   predovšetkým   zaoberal   možnosťou   účinku   „self- executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.

Ďalej   však   Súdny   dvor   svoj   názor   doplnil   o   myšlienku   (bod   47),   že   „v   prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré   osobám   podliehajúcim   súdnej   právomoci   vyplývajú   z   práva   Únie,   v   predmetnom prípade   zo   smernice   o   biotopoch,   pričom   členské   štáty   nesú   v   každom   prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“

Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49), že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   ktorý   by   spôsobil   praktickú   nemožnosť   alebo   veľkú   obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.“

Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju odpoveď   (bod   51):   „Prináleží   preto   vnútroštátnemu   súdu,   aby   poskytol   taký   výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného   prostriedku   alebo   žaloby,   ktorý   v čo   najväčšej   možnej   miere   zohľadní   ciele článku   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru,   ako   aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“ Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

Podľa preambule

5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,

6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký,

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese   v   otázkach   životného   prostredia   posilňujú   kvalitu   a   následné   uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť,

10.   s   cieľom   podporiť   zodpovednosť   a   transparentnosť   rozhodovania   a   posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, Podľa   článku   1   Aarhurského   dohovoru   každá   Strana   zaručí   práva   na   prístup k informáciám,   účasť   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístup   k   spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť   k   ochrane   práva   každého   človeka,   príslušníka   tejto   i   budúcich   generácií,   žiť v životnom   prostredí,   ktoré   je   primerané   pre   zachovanie   jeho   zdravia   a   dosiahnutie blahobytu.

Je   nepochybné,   že   cieľom   týchto   ustanovení   Aarhurského   dohovoru,   hoci   sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto vyzdvihuje   všeobecný   imperatív   Aarhurského   dohovoru   obsiahnutý   v   17.   recitáli:   pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené   ich   zákonné   záujmy   a   dodržiavané   právne   normy,   nepochybne   nasmerovaný k zmluvným štátom.

Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí   v zmysle   systematiky Druhej   hlavy   ústavy do   skupiny základných   práv a slobôd.

Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa   článku   44   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   každý   je   povinný   chrániť a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].

Podľa   článku   44   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   podrobnosti   o   právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Podľa   článku   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   výklad   a   uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Najvyšší   súd vychádzal   pri   výklade rozsahu a obsahu   hore   uvedeného   práva   na priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti jeho ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.

Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka   spolu   s   existenciou   rozmanitých   druhov   organizmov.   Je   nepochybné,   že predovšetkým   pod   pojmom   životné   prostredie   je   nutné   mať   na   pamäti   jeho   zložkovú definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie, voda,   horniny,   pôda,   organizmy.   Samotný   citovaný   zákon   č.   17/1992   Zb.   o   životnom prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie ako jedného zo základných práv človeka.

Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo vôbec.

Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať   a   na   jeho   základe   si   niečo,   tzn.   samotné   životné   prostredie   nárokovať, prisvojovať   alebo   požadovať.   Vzhľadom   na   bezprostrednú   odozvu   dopadu   negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie spoločenskej   zmluvy   z   konca   18.   storočia   priamo   zaťažuje   štát   -   v   prenesenom   zmysle obdobne   ako   právo   na   život   bez   vojnového   nebezpečenstva   alebo   životu   nebezpečných chorôb,   a   ktoré   musí   existovať   bez   toho,   aby   jednotlivec   chcel,   mohol   alebo   s   jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,

- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,

-   lebo   bez   jeho   existencie   nie   je   možné   blahobyt   ľudstva   dosiahnuť   vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je nemysliteľné.

Vzhľadom   na   prirodzenú   vzájomnú   závislosť   človeka   a   ostatných   organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd   nemôže   prehliadnuť   základné   smerovanie   Z.   jednotlivcov   združených   za   účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie   účastníka,   naplnil   žalobca   podľa   Najvyššieho   súdu   záver   vyslovený   v   hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.

Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť   a   zveľaďovať životné prostredie“   (článok 44   ods.   2   ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, naplňovalo svoj cieľ.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom. Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä zo   zákazu   všetkých   foriem   úmyselného   odchytávania   alebo   usmrcovania   týchto   druhov vo voľnej prírode.“

Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor   o   hodnotení   vplyvu   na   životné   prostredie   presahujúce   štátne   hranice z 25. februára   1991   -   oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností)   na   životné   prostredie   verejnosťou   realizuje   základné   právo   na   informácie o životnom prostredí, a preto je nutné zobrať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia   a   tiež   sa   spolupodieľať   sa   na   kontrole   krokov,   ktoré   tento   stav   životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.

Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák. č.   543/2002   Z.   z.   týmto   osobitným   zákonom   uznaný   v   zmysle   4.   definície   za   účastníka správneho   konania   a   že   toto   postavenie   stratil   od   01.12.2007   na   základe   zákona   č. 454/2007   Z.   z.,   Najvyšší   súd   vzhľadom   na   hore   uvedené   vnútroštátne   a   medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie.

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (tzn. P. P.).

Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“. Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa   ústavou   akceptovaného   zabezpečenia   práva   verejnosti   na   životné   prostredie   majú v konečnom   dôsledku   ten   dopad,   že   narúšajú   klasickú   koncepciu   aktívnej   legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania   aj   verejnosti,   resp.   v   niektorých   prípadoch   iba   verejnosti   zainteresovanej   na ochrane životného prostredia.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov a opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom   na   hore   uvedené   závery   je   potom   celkom   logické   konštatovanie,   že Slovenská   republika   okrem   iného   prevzala   na   seba   medzinárodný   záväzok   zabezpečiť v zmysle   čl.   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru   prístup   verejnosti   k   správnym   a   súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne   záväzné)   kroky   k   vytvoreniu   vhodných   podmienok   na   implementáciu   tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku,   potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej   spolupráce   (čl.   4   ods.   3   Zmluvy   o   Európskej   únii)   a   rešpektovania   princípu právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   ústavy)   musí   v   prípade   jednotlivca   dovolávajúceho   sa v konkrétne   prejednávanej   veci   na   právo   prístupu   verejnosti   k   správnym   a   súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej   úlohy   ako   už   bolo   skôr   uvedené,   je   už   zdôraznená   v   7.   a   8.   recitálu preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv, Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné   sa   uspokojiť   iba   s   odkazom   na   existujúce   nepriame   formy   právnej   ochrany (napríklad   procesné   podania   na   Prokuratúru   Slovenskej   republiky   alebo   Verejného ochrancu   práv),   ktoré   síce   môžu   smerovať   aj   k   vyvolaniu   súdneho   konania   (napríklad žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu),   ale je nutné v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z. z. aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru   pred   úpravou   procesného   postavenia   žalobcu   ako   združenia   s   právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z., ktorá sa na základe hore prijatých záverov javí ako nedostatočná.

Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele článku   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru,   ako   aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo k judikatúrnemu   posunu   v   jeho   ustálenej   súdnej   praxi   (najmä   predchádzajúce   rozsudky Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 40/2009), ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru,   ktoré   je   v rozpore   s právom   EÚ,   musí   mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže   spočívať   vo   svojvoľnom   či   na   prvý   pohľad   celkom   nesprávnom   nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ak   najvyšší   súd v okolnostiach   posudzovaných   vecí   (s poukazom   na   už   uvedené   predbežné   závery ústavného   súdu)   mal   povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň zásadný   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (namietané   rozsudky   najvyššieho   súdu, ktorými sa sťažovateľovým odvolaniam nevyhovelo, pozn.), tak tým „zbavil“ sťažovateľa práva,   aby   sa   súčasťou   právneho   základu   pre   meritórne   rozhodnutie   v namietaných konaniach   stal   výklad   práva   Európskej   únie   uskutočnený   Súdnym   dvorom.   Takýmto postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo preto podľa názoru ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť   na ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v namietaných   konaniach   a jeho   rozsudkami sp.   zn.   5   Sžp   32/2009   z   2.   júna   2009, sp. zn. 3 Sžp   6/2009   z   11.   júna   2009,   sp.   zn.   5   Sžp   28/2009   z   2.   júna   2009, sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27. augusta 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené rozsudky a tiež veci vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť v súlade   s výkladom   práva   EÚ   podaným   Súdnym   dvorom   v rozsudku   č.   C-240/09 z 8. marca   2011.   Táto   povinnosť   vyplýva   zo   všeobecných   účinkov   rozsudkov   Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ (pozri rozsudky Súdneho dvora vo veci Blaizot č. C-24/86 z 2. februára 1988, bod 27, a vo veci Kühne a Heitz č. C-453 z 13. januára 2004, bod 21), podľa ktorých je výklad práva EÚ záväzný s účinkami ex tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy sa uvedené pravidlo, ktoré bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora EÚ, stalo záväzným.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 2 583,13 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 129/2010-16 z 18. marca 2011 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo v zásade totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa názoru ústavného súdu nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.

Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 v sume požadovanej úhrady len za jednu sťažnosť,   t.   j.   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastupovania, podanie ústavnému súdu a podanie ústavnému súdu z 9. decembra 2009), t. j. 438,57 € vrátane 19 % DPH.

Sťažovateľ si ďalej uplatnil úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky za úkon   právnej   služby uskutočnený po spojení prijatých sťažností,   t.   j. v roku   2011; a to konkrétne za vyjadrenie z 19. augusta 2011. Ústavný súd úhradu za tento úkon právnej služby priznal v požadovanej sume, t. j. 390,28 € vrátane 20 % DPH.

Celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje teda sumu 828,85 € vrátane DPH. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd uložil najvyššiemu súdu   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne v sume uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011