znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť O., Ž., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 10 Co 384/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009 doručená sťažnosť O., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 Co 384/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca 1 spolu so spoločnosťou T., s. r. o., ako   žalobcom   2   podali   8.   marca   2007   žalobu   o zaplatenie   990   Sk   s prísl.   Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 Ro 125/2007 z 29. novembra 2007 bolo podanie sťažovateľa odmietnuté z dôvodu, že z predloženého splnomocnenia pre advokáta malo byť zrejmé, že ako splnomocniteľ v ňom nie je označený sťažovateľ tak, ako je   označený   v žalobe.   Podľa   názoru   okresného   súdu   zo splnomocnenia   vyplýva,   že   ho advokátovi neudelil sťažovateľ, ale Ing. D. K., predseda predstavenstva sťažovateľa, ktorý konal vo vlastnom mene, a nie v mene sťažovateľa ako právnickej osoby. S poukazom na uvedené   dospel   okresný   súd   k záveru,   že   advokát   nepredložil   riadne   splnomocnenie   na zastupovanie   sťažovateľa   v prerokúvanej   veci.   Nebolo   preto   preukázané   oprávnenie advokáta   konať   v mene   sťažovateľa.   Podanie   v mene   sťažovateľa   nebolo   podpísané oprávneným   štatutárnym   zástupcom   sťažovateľa.   Podľa   názoru   okresného   súdu splnomocnenie dané v mene sťažovateľa by mali podpísať dvaja členovia predstavenstva, resp.   dvaja   členovia   predstavenstva   by   mali   podpísať   samotnú   žalobu.   K odmietnutiu podania   došlo   v zmysle   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   podal   proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 384/2007 z 27. novembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa názoru krajského súdu   nemožno   postup   okresného   súdu   a jeho   uznesenie   považovať   za   arbitrárne   či nedostatočne zdôvodnené. Postup okresného súdu nevykazuje ani znaky nepredvídateľnosti. Bolo jednoznačne výlučne na sťažovateľovi, či (z pohľadu náročnosti v podstate triviálne) požiadavky splní, alebo nesplní.

Sťažovateľ považuje postup všeobecných súdov za taký, ktorým sa mu znemožnila realizácia   procesných   práv   poskytovaných   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Dôsledkom toho je porušenie označených základných práv.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 Co 384/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 28. novembra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon   požaduje   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v celkovej   sume 245,70 eur.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 Co 384/2007 z 28. novembra 2008 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-49 z 29. novembra 2007. Podľa doložky právoplatnosti uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. januára 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   53   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť považovať za neprípustnú.

Z tvrdení sťažovateľa, ako aj z listinných dôkazov je nepochybné, že všeobecné súdy odmietli v merite veci konať o žalobe sťažovateľa o zaplatenie sumy 990 Sk z dôvodu, že podľa ich názoru v mene sťažovateľa konal advokát, ktorý nemal oprávnenie vystupovať v jeho mene. Podľa názoru sťažovateľa uvedené závery všeobecných súdov sú nesprávne, znamenajú vlastne odňatie možnosti konať pred súdom, a preto sú porušením označených základných práv.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V danom prípade sťažovateľ tvrdí, že mu bola možnosť konať pred súdom postupom súdu   odňatá.   Nasvedčuje   tomu   skutočnosť,   že   o jeho   žalobe   sa   meritórne   nekonalo a nerozhodlo a bez posudzovania podstaty veci bola žaloba odmietnutá.

Za   daného   stavu   bolo   proti   uzneseniu   krajského   súdu   prípustné   dovolanie,   ktoré ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok   na   ochranu   označených   základných   práv sťažovateľa,   ktorý   mu   dáva   k dispozícii   Občiansky   súdny   poriadok.   Sťažovateľ   však dovolanie nepodal. Preto je sťažnosť neprípustná.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ netvrdil a nepreukázal, že k nepodaniu dovolania došlo z jeho strany z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nebolo ani potrebné zaoberať sa prípadným   výnimočným   postupom   vyplývajúcim   z ustanovenia   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009