znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 129/08-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. B., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením z 12. júla 2007   p o r u š i l   základné právo M. B. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tošs   32/2007 z 12. júla   2007   z r u š u j e   v časti   týkajúcej   sa   M.   B.   a v   rozsahu   zrušenia   v e c v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   M.   B.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   13 028   Sk (slovom   trinásťtisícdvadsaťosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. K. D., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I..

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 129/08-22 z 18. marca 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. B., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ vo vyjadrení z 3. apríla 2008   vyslovil   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z podanej sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB – Pvš 10/06 vzatý do väzby so začiatkom jej plynutia od 12. marca 2006.

Dňa 12. apríla 2007 prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu. Dňa 12. júna 2007 sa konalo   verejné   zasadnutie   špeciálneho   súdu,   ktorý   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby. Dňa 12. júla   2007   najvyšší   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   väzbe.   Sťažovateľ tvrdil, že uznesením špeciálneho súdu z 12. júna 2007 bolo rozhodnuté o predĺžení väzby a súčasne bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Konajúce súdy tak rozhodli o ďalšom   trvaní   väzby,   a to   napriek   tomu,   že   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   osobnú slobodu. Špeciálny súd uviedol, že ide o vec s rozsiahlym spisovým materiálom, obžaloba bola   podaná   deň   pred   uplynutím   lehoty   trvania   väzby   v prípravnom   konaní   a posledný pracovný deň v týždni, a z toho dôvodu tvrdil, že nekonal v rozpore so zákonom. Najvyšší súd, ktorý o sťažnosti proti rozhodnutiu špeciálneho súdu rozhodoval, uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia, že za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote má súd po podaní obžaloby rozhodnúť. Sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v rozpore so zákonom, poukazoval pritom na rozhodnutia publikované v rozhodnutiach ústavného súdu. Zdôraznil, že rozhodnutie nebolo vydané včas, takže došlo k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd,   a preto   došlo   v období   od   28.   apríla   2007 do 12. júna 2007 k absencii rozhodnutia o väzbe.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo M. B. podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5, Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 32/2007 zo dňa 12. 7. 2007 sa v časti týkajúcej M. B. zrušuje. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľom primerané finančné odškodnenie vo výške 100 000,- Sk.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   povinný vyplatiť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a Špeciálny   súd   v Pezinku,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   advokátom   JUDr.   K.   D.,   podľa   §   13   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.), na jej účet (....), v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   zo   4.   apríla   2008   vyplýva,   že   sťažnosť považuje za nedôvodnú s odôvodnením, že podanú obžalobu prokurátorom nepovažoval za podanú účelovo v záujme zachovania lehoty na predĺženie lehoty trvania väzby. Ďalej uviedol, že špeciálny súd rozhodoval o ďalšom trvaní väzby 46. deň po podaní obžaloby, čo považoval za lehotu primeranú. Takisto nesúhlasí s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa skúmania dôkazov, pretože ich vyhodnotenie považoval za zákonné.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom a ďalšími spoluobžalovanými proti uzneseniu špeciálneho súdu   sp.   zn.   PK-1   T   14/07   z 12.   júna 2007   bola zamietnutá.   Z odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa pred ústavným súdom vyplýva, že špeciálny súd o ďalšom trvaní väzby rozhodol 12. júna 2007, a to po podaní obžaloby 27. apríla   2007.   Túto   dobu   je   vzhľadom   na   rozsah   a náročnosť   veci   nutné   považovať za primeranú, a nejde preto o prípad, keď by samotné podanie obžaloby odôvodnilo ďalšie trvanie väzby bez súdneho rozhodnutia, keďže takéto rozhodnutie súdu konajúceho vo veci samej bolo vydané. Za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote   má   súd   po   podaní   obžaloby   rozhodnúť,   a je   prirodzené,   že   rozhodnutie   o väzbe v prípravnom konaní musí na určitú dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo by inak nebolo možné reálne zabezpečiť jej kontinuitu.

Podľa zistení ústavného súdu väzba sťažovateľa stále trvá. Uznesením špeciálneho súdu   sp.   zn. PK-1 T 14/07 z 24. augusta   2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 22/2007 z 26. septembra 2007, ako aj uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1   T   14/07   z 30.   novembra   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tošs 60/2007 z 10. januára 2008 boli zamietnuté dve žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Trestná   vec proti   sťažovateľovi   je vedená   špeciálnym súdom   pod sp.   zn. PK-1 T 14/07, a nie je dosiaľ skončená. Hlavné pojednávanie vo veci je nariadené od 12. marca 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby (...) od podania obžaloby (...).

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí; (...)

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením   č.   k. I. ÚS 187/07-11 z 11. októbra 2007 je zákonnosť a ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Tošs   32/2007   z   12.   júla   2007,   a to   z hľadiska   oprávnenosti   trvania   väzby sťažovateľa po 28. apríli 2007.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   po   podaní   obžaloby 27. apríla   2007   bolo   povinnosťou   špeciálneho   súdu   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby najneskôr do 28. apríla 2007, teda do skončenia lehoty, do ktorej bola väzba sťažovateľa naposledy predĺžená ešte v prípravnom konaní. V prípade, že špeciálny súd do 28. apríla 2007   o väzbe   nerozhodol,   bol   povinný   sťažovateľa   28.   apríla   2007   z väzby   prepustiť. Keďže   špeciálny   súd   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   až   v súvislosti s predbežným   prerokovaním   obžaloby na   verejnom   zasadnutí   12.   júna   2007,   urobil   tak oneskorene, a sťažovateľ mal byť preto správne z väzby prepustený.

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu bol postup špeciálneho súdu a najvyššieho súdu   správny   a včasný,   keďže   Trestný   poriadok   neurčuje   záväznú   lehotu   na   predbežné prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 12. júna 2007.

Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   271/06, I. ÚS 115/07).   Samotná   skutočnosť,   že   vec   bola   postúpená   súdu,   nie   je   postačujúca na splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (Stasaitis   c.   Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia, ktoré síce nadobudlo platnosť,   avšak   ešte   pred   nadobudnutím   účinnosti,   teda   pred   1.   januárom   2006,   bolo novelizované,   bol   súd   povinný   najneskôr   do   15   dní   od   podania   obžaloby   rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby,   ak o väzbe už nerozhodol   podľa   §   241   alebo §   243   Trestného poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby   po   podaní   obžaloby.   Takéto   ustanovenie   v   podstate   zodpovedalo   už   citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   pri   súčasnom   znení   ustanovenia   §   76   ods.   5 Trestného   poriadku   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nemožno   považovať   väzbu   za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 28. apríla 2007 a obžaloba bola podaná špeciálnemu súdu   iba deň   predtým, teda   27.   apríla   2007.   Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať   obžalobu   s takým   časovým   predstihom,   aby   súd   mal   objektívne   možnosť   včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby a zaistiť tak jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením   lehoty   väzby   v prípravnom   konaní,   musí   počítať   s   prepustením   obvineného z väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007   z 12.   júla   2007   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil v časti týkajúcej sa sťažovateľa. Zároveň podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom priznal ústavný súd úspešnému sťažovateľovi čiastku 13 028 Sk (za 2 úkony po 2 970 Sk, za ďalšie dva úkony po 3 176 Sk, dva režijné paušály po 178 Sk a dva režijné paušály po 190 Sk), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ napokon požadoval, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z väzby.

V zásade treba uviesť, že ústavný súd prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu   z väzby spravidla   vtedy,   keď   nezistil   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby, alebo ak neexistuje ústavne akceptovateľný zákonný titul pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].

V danom prípade sa ústavný súd materiálnou dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku vôbec nezaoberal, a preto ani nedospel k žiadnemu   záveru   v tomto   smere.   Hoci   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu,   aj naďalej existuje neprávoplatné uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. júna 2007, ktoré   je vykonateľné. Preto   nebolo možné   vyhovieť požiadavke sťažovateľa   a prikázať najvyššiemu súdu, aby sťažovateľa z väzby prepustil (bod 4 výroku nálezu).

Bude   úlohou   najvyššieho   súdu,   aby   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   opätovne rozhodol   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu,   a to v intenciách právneho názoru ústavného súdu. Pritom na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1   T   14/07   z   24.   augusta   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tošs 22/2007   z 26.   septembra   2007,   ako   aj   na   uznesenie   špeciálneho   súdu   sp.   zn. PK-1   T   14/07   z 30.   novembra   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Tošs 60/2007   z 10. januára   2008   nemožno   prihliadnuť,   lebo   „protiústavnosť sťažovateľovej väzby v dôsledku absencie jej ústavne akceptovateľného titulu nemohla byť následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2008