znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť mal. F. O., zastúpeného zákonnou zástupkyňou I. O., obaja bytom G., právne zastúpených advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 292/2001, za účasti Okresného súdu Spišská Nová Ves, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. F. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2006   doručená   sťažnosť   mal. F. O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   zákonnou zástupkyňou I. O. (ďalej len „zákonná zástupkyňa“), doplnená na výzvu ústavného súdu podaním   doručeným   5. apríla 2006,   ktorým   namieta   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 292/2001.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   v zastúpení   zákonnej   zástupkyne   –   matky   sa žalobou   podanou   na   okresnom   súde   17. apríla 2001   domáhal   náhrady   škody   spôsobnej na zdraví počas vyučovanej prestávky v škole.

Podľa sťažovateľa okresný súd „do dnešného dňa meritórne nerozhodol“. Ostatným úkonom okresného súdu po zrušení prvostupňového rozsudku bolo nariadenie znaleckého dokazovania   znalcom   z odboru   psychológia   detí,   čo   podľa   názoru   sťažovateľa „jeho riešeniu nepomôže“.

Z dôvodu,   že   okresný   súd   konal   vo   veci   neprimerane   dlho,   zákonná   zástupkyňa sťažovateľa podala 11. novembra 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadala o vykonanie nápravy. Okresný súd v odpovedi z 21. novembra 2005 konštatoval, že predmetný spis sa nachádza u súdnej znalkyne a ubezpečil ju, že po vypracovaní znaleckého posudku zákonná sudkyňa nariadi termín pojednávania.

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne navrhol, aby ústavný súd prikázal označenému porušovateľovi jeho práv konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 49 000 Sk a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú,   ak   „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom, ako aj postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov, a tým   ani   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty   v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby mohla byť sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   vyžiadal   spis okresného   súdu   sp. zn.   7 C 292/2001,   z ktorého   vyplýva,   že   predmetné   konanie   začalo 17. apríla 2001,   keď   zákonní   zástupcovia   sťažovateľa   podali   na   okresnom   súde „návrh na začatie   konania   (...)   -   o   náhradu   škody   spôsobenej   na   zdraví/bolestné   a sťaženie spoločenského uplatnenia“.

Na   pojednávaní   uskutočnenom   15. októbra 2003   právny   zástupca   zákonných zástupcov sťažovateľa navrhol, aby okresný súd okrem iného pripustil vstup do konania na strane   žalobcov   sťažovateľa,   ako   žalobcu   v 3. rade.   Okresný   súd   o tomto návrhu rozhodol uznesením na pojednávaní tak, že po vyjadrenom súhlase zákonných zástupcov mu vyhovel.

Preto len od tohto momentu prichádza u sťažovateľa do úvahy skúmanie možného porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Uvedená   skutočnosť   má   podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu zbytočných prieťahov v namietanom konaní okresného súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku   povolenia   pristúpenia   sťažovateľa   do   konania   došlo   k vzniku   nového procesnoprávneho   vzťahu.   Preto   sťažovateľ   môže   uplatňovať   právo   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   len   pre   štádium,   ktoré   nasledovalo   po   jeho   vstupe   do   konania. Aj z tohto dôvodu ústavný súd vyhodnotil priebeh konania iba od tohto momentu.

Dňa 3. novembra 2003 sa uskutočnilo na okresnom súde ďalšie pojednávanie, ktoré bolo po vykonanom dokazovaní odročené na neurčito.

Dňa   5. novembra 2003   rozhodol   okresný   súd   uznesením,   ktorým   pripustil   vstup do konania na strane žalovaného v 4.   rade   -   Základnej   školy   v G.   (ďalej   len „základná škola“), ktorá 26. novembra 2003 podala proti nemu odvolanie. Celý spisový materiál bol preto 16. decembra 2003 predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), kde sa nachádzal do 29. júna 2004 (t. j. viac ako 6 mesiacov), keď bol vrátený okresnému súdu   spolu   s potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu   č. k.   11 Co 409/03-88   z 31. mája 2004.

Dňa 25. augusta 2004 sa uskutočnilo znovu pojednávanie, ktoré bolo po oznámení stanoviska   právneho   zástupcu   sťažovateľa   odročené   na   neurčito   za účelom   ďalšieho dokazovania – vyžiadanie stanoviska od Inšpektorátu práce v K.

Dňa   20. septembra 2004   okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   odročil pojednávanie   na   nasledujúci   deň   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku.   Termín   vyhlásenia rozsudku   bol   v dôsledku   späťvzatia   žaloby   zo strany   zákonných   zástupcov   sťažovateľa (doručeného   okresnému   súdu   prostredníctvom   telefaxu)   a v nadväznosti   na to   aj zmeny žaloby zrušený a pojednávanie bolo odročené na 11. október 2004.

Uznesením z 21. septembra 2004 okresný súd zastavil konanie v časti týkajúcej sa zákonných   zástupcov   sťažovateľa   (t. j.   žalobcov   v 1. a 2. rade)   proti   žalovaným   v 1.   až 4. rade a súčasne pripustil zmenu žaloby.

Dňa   11. októbra 2004   okresný   súd   na   pojednávaní   rozhodol   rozsudkom,   ktorým zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi 20 360 Sk, a žalobu proti základnej škole zamietol. Opravným uznesením z toho istého dňa okresný súd opravil sumu priznanej peňažnej náhrady.

Dňa 10. novembra 2004 právny zástupca žalovaného v 1. rade podal odvolanie proti uvedenému rozsudku, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Dňa   23. novembra 2004   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní, kde sa nachádzal do 16. mája 2005 (t. j. takmer 6 mesiacov), keď bol vrátený okresnému súdu   spolu   so   zrušujúcim   uznesením   krajského súdu   č. k.   12 Co 336/04-132 z 30. marca 2005.

Dňa   24. júna 2005   okresný   súd   ustanovil   súdnu   znalkyňu   z odboru   psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, za účelom podania znaleckého posudku v lehote 40 dní od doručenia súdneho spisu vo veci posúdenia spôsobilosti žalovaného v 1. rade ovládať svoje   konanie   a   posúdiť   jeho   následky   v čase   vzniku   škody   na   zdraví   sťažovateľa. Po právoplatnosti   tohto   uznesenia   okresný   súd   14. septembra 2005   predložil   spisový materiál ustanovenej znalkyni, kde sa nachádzal do 16. marca 2006, keď ho okresný súd vyžiadal   v súvislosti   so   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu.   Z predloženého   spisu vyplýva, že do jeho predloženia ústavnému súdu znalecký posudok vypracovaný nebol.

Vzhľadom na to ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v období po uplynutí 40-dňovej lehoty na podanie znaleckého posudku, t. j. od novembra 2005 do marca 2006, keď bol spis vyžiadaný späť pre potreby ústavného súdu, teda v období takmer 5 mesiacov, ako neefektívny.

Tolerovanie   pasivity   súdnej   znalkyne,   resp.   nevyužitie   dôsledne   a včas   všetkých procesných prostriedkov smerujúcich k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo ukončené, možno označiť ako obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, pretože v tomto období neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Napriek   uvedenému   doterajšia   dĺžka   namietaného   konania   vo vzťahu k sťažovateľovi,   ktorý   sa   stal   jeho   účastníkom   až 15. októbra 2003,   v čase   predbežného prerokovania sťažnosti neindikuje možnosť prijatia záveru o takom postupe okresného súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že konanie   v predmetnej   veci   trvá   5 rokov, z toho od vstupu sťažovateľa do konania (15. októbra 2003) 2 a pol roka, pričom spis sa počas   tohto   obdobia   dvakrát   nachádzal   na   krajskom   súde - od   16. decembra 2003 do 29. júna 2004   (t. j.   viac   ako   6 mesiacov)   a od   23. novembra   2004   do   16. mája   2005 (t. j. takmer   6 mesiacov).   Sťažovateľ   pritom   v sťažnosti   neoznačil   krajský   súd   ako porušovateľa základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (viazanosť ústavného súdu návrhom),   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (čl. 2 ods. 2   ústavy).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané   princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do konania   o sťažnosti   iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Z toho   dôvodu   postup   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   z hľadiska   možného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd nevyhodnocoval.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   odmietne   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú   (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01).

V okolnostiach prípadu, najmä so zreteľom na to, že sťažovateľ sa stal účastníkom namietaného konania až 15. októbra 2003, ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   7 C 292/2001   z hľadiska   porušenia   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov za taký, ktorý by bol rozporný s touto ústavnou garanciou.

Ústavný   súd   pripomína,   že   aj   v prípade,   ak   by   sa   zaoberal   sťažnosťou   podanou zákonnou zástupkyňou (doručenou ústavnému súdu 23. januára 2006), túto by musel taktiež odmietnuť,   pretože   v čase   podania   sťažnosti   (vzhľadom   na   uznesenie   okresného   súdu č. k. 7 C 292/01-107   z 21. septembra 2004,   ktorým   bolo   konanie   v časti   týkajúcej   sa žalobcov v 1. a 2. rade voči žalovaným v 1. až 4. rade zastavené), už nebola účastníčkou predmetného konania.

V súčasnosti   nemožno   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   odstrániť.   Vzhľadom na uvedené bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2006