znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 129/04-11 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   S.   a G.   S.,   obaja   bytom   V.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. P., so sídlom D. K. vo veci porušenia ich základných práv upravených v čl. 20 a čl.   48   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   11   a čl.   38   ods.   1   a 2   Listiny základných   práv   a slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   v Lučenci sp.   zn.   14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. a G. S.

1. v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   v   Lučenci sp. zn.   14   Cb 399/01   z   26. marca 2003 a v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004 o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci,

2. v časti namietajúcej porušenie základných práv upravených v čl. 20 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004 o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 29. apríla 2004 doručená sťažnosť F. S. a G. S., obaja bytom V., (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. P., so sídlom D. K., vo veci porušenia ich základných práv upravených v čl. 20 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v čl.   11   a čl. 38   ods.   1   a 2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Okresného súdu v Lučenci (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.Sťažovatelia   namietali   v konaniach   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom absolútnu   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   proti   žalovaným   v prvom   rade   UniBanke,   a.   s. Bratislava (ďalej len „žalovaný I“) a v druhom rade Matici slovenskej, L. Novomeského, Martin (ďalej len „žalovaný“), z dôvodu absencie zákonom požadovaného plnomocenstva pre vykonanie úkonu – kúpnej zmluvy a postupu zákonného veriteľa v rozpore so zákonom.Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú, že   so   žalovaným I uzavreli   21.   augusta   1995 záložnú zmluvu č. 71/95/3838, podľa ktorej čl. III bodu 2 bol dohodnutý spôsob realizácie záložného práva podľa § 299 Obchodného zákonníka tak, že banka môže po vyzvaní klienta predať založené nehnuteľnosti na verejnej dražbe alebo prostredníctvom spoločnosti, ktorá má predaj v predmete podnikania (realitná kancelária), pričom záložné právo zabezpečovalo pohľadávku len do sumy 1,6 mil. Sk. Dňa 21. augusta 1995 uzavreli sťažovatelia mandátnu zmluvu   s mandatárom   Poľnobankou,   a.   s.,   filiálkou   Lučenec   (právnym   nástupcom žalovaného   I)   o predaji   založených   nehnuteľností.   V mandátnej   zmluve   nebol   výslovne určený   spôsob   predaja   nehnuteľností.   Mandatár   uzavrel   17.   apríla   1997   so   žalovaným II kúpnu zmluvu, ktorou predal založené nehnuteľnosti.

Podľa   názoru   sťažovateľov   mandátar   (žalovaný   I)   nebol   oprávnený   zvoliť kupujúceho a dohodnúť kúpnu zmluvu, ale sa mal riadiť ustanoveniami záložnej zmluvy, podľa   ktorých   mohol   uskutočniť   predaj   len   verejnou   dražbou   alebo   prostredníctvom realitnej kancelárie, a preto je kúpna zmluva neplatná.

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že prevod nehnuteľností bol vykonaný v rozpore   so   zákonom,   a zo   skutočnosti,   že   okresný   súd   a krajský   súd   uvedené   závery nezohľadnili vo svojich rozsudkoch, vyvodzujú právny záver o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 Listiny.

Sťažovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že žalovaný I bol povinný im oznámiť spôsob realizácie záložného práva, pričom sťažovateľ F. S. tvrdí, že podpis na doručenke oznámenia bol sfalšovaný a nie je jeho, pričom sťažovateľke G. S. nebolo žiadne oznámenie doručené.   Sťažovatelia   uvádzajú,   že   v tejto   súvislosti   navrhovali   vykonať   znalecké dokazovanie,   ktoré   okresný   súd   nenariadil,   z čoho   vyvodzujú   záver   o porušení   ich základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny.

Napokon   sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú,   že   ich   vec   bola   na   okresnom   súde i krajskom   súde   pridelená   do   obchodnoprávneho   úseku,   a nie   občianskoprávneho,   kde nesporne   patrí,   pretože   predmetom   žaloby „nebola   napádaná   mandátna   zmluva   alebo zabezpečenie podľa ust. Obchodného zákonníka ale úkon podľa ustanovení Občianskeho zákonníka“.   Týmto   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   bolo   podľa   názoru sťažovateľov porušené ich základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nasledovne:

„Rozsudkom Okresného súdu v Lučenci č. k. 14 Cb 399/01 zo dňa 26. 3. 2003 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva a podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na pridelenie veci zákonnému sudcovi a neodňateľnosť zákonného sudcu.

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 Cob 339/03 zo dňa 06. 02. 2004   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva a podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na pridelenie veci zákonnému sudcovi a neodňateľnosť zákonného sudcu.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 Cob 339/03 zo dňa 06. 02. 2004 a rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 14 Cb 399/01 zo dňa 26. 3. 2003 a vec sa vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu.  

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu Okresný súd rozhodoval vo veci ako súd prvého stupňa. Podľa § 201 Občianskeho súdneho   poriadku   účastník   konania   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním.   Podľa   §   10   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   o odvolaniach   proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské súdy. Z uvedeného vyplýva, že o ochrane základných práv a slobôd, ku ktorých porušeniu malo dôjsť podľa tvrdenia sťažovateľov napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   je   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd.   Keďže o ochrane   základných   práv   a slobôd,   ku   ktorých   porušeniu   malo   dôjsť   napadnutým rozsudkom okresného súdu, bol oprávnený rozhodovať krajský súd, tak v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v danom prípade založená právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   namietajúcej   porušenie   ich   základných   práv   a slobôd napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu Vychádzajúc z obsahu ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. právomoc ústavného súdu je založená na uplatnení princípu subsidiarity.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu „Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, Ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu sťažnosti   bráni   ústavný   princíp   subsidiarity   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ (II. ÚS 54/02).Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Zároveň   sa   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   opiera o východisko, podľa ktorého môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry posudzoval ústavný súd aj existenciu svojej   právomoci   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľov napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a zároveň   aj   to,   či   nie   je   v tejto   časti   sťažnosť sťažovateľov neopodstatnená.

Pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti sa riadil ústavný súd svojou konštantnou judikatúrou, podľa ktorej „...možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, mutatis mutandis II. ÚS 84/03).

a) Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 Listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatoval, že bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   na   základe   zisteného   skutkového   stavu   posúdiť   v súlade s platnými právnymi predpismi, či bol žalovaný I oprávnený na základe mandátnej zmluvy nájsť sám kupujúceho, dohodnúť s ním cenu a uzavrieť s ním kúpnu zmluvu. Podľa záverov obsiahnutých   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sa   pri   svojom rozhodovaní riadil najmä nasledovnými právnymi názormi:

„Žalobcovia   však   v mandátnej   zmluve   udelili   žalovanému   1/   ako   mandatárovi plnomocenstvo,   ktoré   ho   oprávňovalo   na   všetky   právne   úkony,   spojené   s predajom založených nehnuteľností, a to počnúc prieskumom trhu, stanovením ceny, až po návrh na zápis   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   do   katastra   nehnuteľností   na   kupujúceho. Žalovaný   1/   uzavrel   v zastúpení   žalobcov   predmetnú   kúpnu   zmluvu   v súlade s plnomocenstvom, ktoré mu na takýto právny úkon udelili žalobcovia...

Podľa plnomocenstva, vystavenému žalobcami v mandátnej zmluve, žalovaný nebol povinný uskutočňovať predaj cez realitnú kanceláriu, naopak, sám bol splnomocnený na zabezpečenie znaleckého posudku za účelom stanovenia kúpnej ceny. Rozsah oprávnení žalovaného   1/   v uvedenom   plnomocenstve   je   širší,   ako   spôsob   predaja,   dohodnutý v záložnej zmluve. Upozornenie o zamýšľanom predaji bolo doručené žalobcovi 1/, pretože bolo   obsiahnuté   v odstúpení   od   úverovej   zmluvy,   ktorú   uzavrel   žalobca   1/.   Pokiaľ   by žalobkyňa 2/ uzavrela len záložnú zmluvu, podmienkou realizácie záložného práva by bolo oznámenie   o zamýšľanom   predaji   aj   jej   ako   záložnom   dlžníkovi.   Žalobkyňa   2/   však podpísala   aj   plnomocenstvo   na   zastupovanie   v mandátnej   zmluve,   ktoré   oprávňovalo žalovaného 1/ ako zástupcu na predaj týchto nehnuteľností....

Odvolací   súd   teda   súhlasí   s právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   v tom,   že   na uzavretie kúpnej zmluvy žalovaného 1/ v zastúpení žalobcov ako predávajúcich oprávňovala mandátna zmluva a v nej obsiahnuté plnomocenstvo.“.

Na základe citovaného ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, o ktoré oprel svoje rozhodnutie krajský súd, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto hodnotil sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 Listiny ako zjavne neopodstatnenú.

Porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny vidia sťažovatelia v tom, že „Okresný súd v Lučenci nepripustil sťažovateľom ako žalobcom navrhnutý dôkaz, znaleckého skúmania a posúdenia pravosti jeho podpisu na doručenke, čím zmaril právo žalobcu v 1. rade na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“, pričom vo vzťahu k postupu krajského súdu analogickú námietku v sťažnosti neuplatnili, hoci v petite navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny aj napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Bez   ohľadu   na   uvedené   pri   formulovaní   právneho   záveru   o prípadnom   porušení tohto základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu vychádzal ústavný súd zo svojej konštantnej judikatúry k čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorej „Do obsahu základného práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy SR nepatrí   povinnosť   súdu   vykonať   označené   dôkazy.   Do   tohto   obsahu   nepatrí   ani   právo účastníka   konania   vyjadrovať   sa k spôsobu hodnotenia súdu   ním   navrhnutých   dôkazov, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov“ (I. ÚS 98/97, mutatis mutandis I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97). Ústavný súd sa tiež riadil právnym záverom,   podľa   ktorého   „...namietať   porušenie   tohto   základného   práva   prichádza   do úvahy... len v tých prípadoch, ak ide o vykonávanie dôkazov tým súdom, ktorý sa porušenia vyššie uvedeného základného práva mal dopustiť“ (II. ÚS 85/03, mutatis mutandis I. ÚS 75/96, I. ÚS 35/97).

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že ak krajský súd nevykonal znalecké dokazovanie, ktoré sťažovatelia navrhli počas konania pred súdom prvého stupňa, tak ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny, a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   tou   časťou   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia namietali porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku proti každému rozhodnutiu súdu,   ak   rozhodoval   nesprávne   obsadený   súd,   je   prípustné   dovolanie.   Znamená   to,   že účastníci konania,   ktoré má takúto „chybu“ konania,   majú k dispozícii účinný právny prostriedok   –   dovolanie   v systéme   všeobecných   súdov.   Vzhľadom   na   to,   že   právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde,   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pre   nedostatok   svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2004