SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 128/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5060/2014, Rvp5061/2014, Rvp 5062/2014, Rvp 5063/2014, Rvp 5064/2014, Rvp 5065/2014, Rvp5066/2014, Rvp 5067/2014, Rvp 5068/2014, Rvp 5069/2014, Rvp 5070/2014, Rvp5071/2014, Rvp 5072/2014, Rvp 5073/2014, Rvp 5074/2014, Rvp 5075/2014, Rvp5076/2014, Rvp 5077/2014, Rvp 5078/2014, Rvp 5079/2014, Rvp 5080/2014, Rvp5081/2014, Rvp 5082/2014, Rvp 5083/2014, Rvp 5084/2014, Rvp 5085/2014, Rvp5086/2014, Rvp 5087/2014, Rvp 5088/2014, Rvp 5089/2014, Rvp 5090/2014, Rvp5091/2014, Rvp 5092/2014, Rvp 5093/2014, Rvp 5094/2014, Rvp 5095/2014, Rvp5096/2014, Rvp 5097/2014, Rvp 5098/2014, Rvp 5580/2014, Rvp 5581/2014, Rvp5582/2014, Rvp 5583/2014, Rvp 5584/2014, Rvp 5585/2014, Rvp 5586/2014, Rvp5587/2014, Rvp 5588/2014, Rvp 5589/2014, Rvp 5590/2014, Rvp 5591/2014, Rvp5592/2014, Rvp 5593/2014, Rvp 5594/2014, Rvp 5595/2014, Rvp 5596/2014, Rvp5597/2014, Rvp 5598/2014, Rvp 5599/2014, Rvp 5600/2014, Rvp 5601/2014, Rvp5602/2014, Rvp 5603/2014, Rvp 5604/2014, Rvp 5605/2014, Rvp 5606/2014, Rvp5607/2014, Rvp 5608/2014, Rvp 5609/2014, Rvp 5610/2014, Rvp 5611/2014, Rvp5612/2014 a Rvp 5613/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 17 Co 802/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5060/2014), sp. zn. 16 Co11/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5061/2014), sp. zn. 8 Co 11/2013 zo 4. decembra 2013(Rvp 5062/2014), sp. zn. 19 Co 965/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5063/2014), sp. zn.17 Co 801/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5064/2014), sp. zn. 4 Co 936/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 5065/2014), sp. zn. 19 Co 956/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 5066/2014), sp. zn. 19 Co 958/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5067/2014), sp. zn.17 Co 800/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5068/2014), sp. zn. 4 Co 937/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 5069/2014), sp. zn. 17 Co 957/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5070/2014), sp. zn. 4 Co 877/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5071/2014), sp. zn.19 Co 955/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5072/2014), sp. zn. 19 Co 964/2013z 12. decembra 2013 (Rvp 5073/2014), sp. zn. 17 Co 903/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5074/2014), sp. zn. 8 Co 5/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5075/2014), sp. zn.19 Co 963/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5076/2014), sp. zn. 19 Co 953/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 5077/2014), sp. zn. 17 Co 953/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5078/2014), sp. zn. 4 Co 933/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5079/2014), sp. zn.19 Co 966/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5080/2014), sp. zn. 17 Co 900/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 5081/2014), sp. zn. 8 Co 4/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5082/2014), sp. zn. 19 Co 954/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5083/2014), sp. zn.17 Co 959/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5084/2014), sp. zn. 19 Co 957/2013z 18. novembra 2013 (Rvp 5085/2014), sp. zn. 4 Co 934/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5086/2014), sp. zn. 17 Co 958/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5087/2014), sp. zn.17 Co 951/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5088/2014), sp. zn. 17 Co 960/2013z 12. decembra 2013 (Rvp 5089/2014), sp. zn. 4 Co 878/2013 z 10. decembra 2013(Rvp 5090/2014), sp. zn. 4 Co 875/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5091/2014), sp. zn.8 Co 8/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5092/2014), sp. zn. 8 Co 13/2013 zo 4. decembra2013 (Rvp 5093/2014), sp. zn. 8 Co 7/2013 z 19. novembra 2013 (Rvp 5094/2014), sp. zn.16 Co 7/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5095/2014), sp. zn. 16 Co 9/2013 z 28. novembra2013 (Rvp 5096/2014), sp. zn. 8 Co 10/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5097/2014), sp. zn.8 Co 1/2013 zo 4. decembra 2013 (Rvp 5098/2014), sp. zn. 16 Co 1/2013 z 28. novembra2013 (Rvp 5580/2014), sp. zn. 6 Co 643/2013 z 10. marca 2014 (Rvp 5581/2014), sp. zn.6 Co 639/2013 z 10. marca 2014 (Rvp 5582/2014), sp. zn. 6 Co 412/2013 z 10. marca 2014(Rvp 5583/2014), sp. zn. 4 Co 935/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5584/2014), sp. zn.17 Co 955/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5585/2014), sp. zn. 17 Co 954/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 5586/2014), sp. zn. 8 Co 12/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5587/2014), sp. zn. 5 Co 321/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5588/2014), sp. zn.19 Co 962/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5589/2014), sp. zn. 16 Co 13/2013z 28. novembra 2013 (Rvp 5590/2014), sp. zn. 16 Co 3/2013 z 28. novembra 2013(Rvp 5591/2014), sp. zn. 16 Co 5/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5592/2014), sp. zn.8 Co 2/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5593/2014), sp. zn. 4 Co 932/2013 z 18. decembra2013 (Rvp 5594/2014), sp. zn. 17 Co 902/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5595/2014),sp. zn. 6 Co 632/2013 z 29. novembra 2013 (Rvp 5596/2014), sp. zn. 6 Co 636/2013z 29. novembra 2013 (Rvp 5597/2014), sp. zn. 19 Co 961/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 5598/2014), sp. zn. 8 Co 9/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5599/2014), sp. zn.8 Co 3/2013 zo 4. decembra 2013 (Rvp 5600/2014), sp. zn. 5 Co 322/2013 z 28. novembra2013 (Rvp 5601/2014), sp. zn. 6 Co 769/2013 z 10. decembra 2013 (Rvp 5602/2014),sp. zn. 17 Co 952/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5603/2014), sp. zn. 4 Co 876/2013z 26. novembra 2013 (Rvp 5604/2014), sp. zn. 6 Co 634/2013 z 28. novembra 2013(Rvp 5605/2014), sp. zn. 19 Co 959/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5606/2014), sp. zn.17 Co 956/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 5607/2014), sp. zn. 17 Co 950/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 5608/2014), sp. zn. 17 Co 898/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 5609/2014), sp. zn. 4 Co 930/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5610/2014), sp. zn.4 Co 931/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5611/2014), sp. zn. 19 Co 960/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 5612/2014) a sp. zn. 8 Co 6/2013 z 18. decembra 2013(Rvp 5613/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 5060/2014, Rvp 5061/2014, Rvp 5062/2014, Rvp 5063/2014,Rvp 5064/2014, Rvp 5065/2014, Rvp 5066/2014, Rvp 5067/2014, Rvp 5068/2014,Rvp 5069/2014, Rvp 5070/2014, Rvp 5071/2014, Rvp 5072/2014, Rvp 5073/2014,Rvp 5074/2014, Rvp 5075/2014, Rvp 5076/2014, Rvp 5077/2014, Rvp 5078/2014,Rvp 5079/2014, Rvp 5080/2014, Rvp 5081/2014, Rvp 5082/2014, Rvp 5083/2014,Rvp 5084/2014, Rvp 5085/2014, Rvp 5086/2014, Rvp 5087/2014, Rvp 5088/2014,Rvp 5089/2014, Rvp 5090/2014, Rvp 5091/2014, Rvp 5092/2014, Rvp 5093/2014,Rvp 5094/2014, Rvp 5095/2014, Rvp 5096/2014, Rvp 5097/2014, Rvp 5098/2014,Rvp 5580/2014, Rvp 5581/2014, Rvp 5582/2014, Rvp 5583/2014, Rvp 5584/2014,Rvp 5585/2014, Rvp 5586/2014, Rvp 5587/2014, Rvp 5588/2014, Rvp 5589/2014,Rvp 5590/2014, Rvp 5591/2014, Rvp 5592/2014, Rvp 5593/2014, Rvp 5594/2014,Rvp 5595/2014, Rvp 5596/2014, Rvp 5597/2014, Rvp 5598/2014, Rvp 5599/2014,Rvp 5600/2014, Rvp 5601/2014, Rvp 5602/2014, Rvp 5603/2014, Rvp 5604/2014,Rvp 5605/2014, Rvp 5606/2014, Rvp 5607/2014, Rvp 5608/2014, Rvp 5609/2014,Rvp 5610/2014, Rvp 5611/2014, Rvp 5612/2014 a Rvp 5613/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5060/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2014a 12. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 5060/2014, Rvp 5061/2014,Rvp 5062/2014, Rvp 5063/2014, Rvp 5064/2014, Rvp 5065/2014, Rvp 5066/2014,Rvp 5067/2014, Rvp 5068/2014, Rvp 5069/2014, Rvp 5070/2014, Rvp 5071/2014,Rvp 5072/2014, Rvp 5073/2014, Rvp 5074/2014, Rvp 5075/2014, Rvp 5076/2014,Rvp 5077/2014, Rvp 5078/2014, Rvp 5079/2014, Rvp 5080/2014, Rvp 5081/2014,Rvp 5082/2014, Rvp 5083/2014, Rvp 5084/2014, Rvp 5085/2014, Rvp 5086/2014,Rvp 5087/2014, Rvp 5088/2014, Rvp 5089/2014, Rvp 5090/2014, Rvp 5091/2014,Rvp 5092/2014, Rvp 5093/2014, Rvp 5094/2014, Rvp 5095/2014, Rvp 5096/2014,Rvp 5097/2014, Rvp 5098/2014, Rvp 5580/2014, Rvp 5581/2014, Rvp 5582/2014,Rvp 5583/2014, Rvp 5584/2014, Rvp 5585/2014, Rvp 5586/2014, Rvp 5587/2014,Rvp 5588/2014, Rvp 5589/2014, Rvp 5590/2014, Rvp 5591/2014, Rvp 5592/2014,Rvp 5593/2014, Rvp 5594/2014, Rvp 5595/2014, Rvp 5596/2014, Rvp 5597/2014,Rvp 5598/2014, Rvp 5599/2014, Rvp 5600/2014, Rvp 5601/2014, Rvp 5602/2014,Rvp 5603/2014, Rvp 5604/2014, Rvp 5605/2014, Rvp 5606/2014, Rvp 5607/2014,Rvp 5608/2014, Rvp 5609/2014, Rvp 5610/2014, Rvp 5611/2014, Rvp 5612/2014a Rvp 5613/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budúprikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresnéhosúdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnutév podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiadala ústavný súd o vydaniedočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 5060/2014, Rvp 5061/2014, Rvp 5062/2014, Rvp 5063/2014,Rvp 5064/2014, Rvp 5065/2014, Rvp 5066/2014, Rvp 5067/2014, Rvp 5068/2014,Rvp 5069/2014, Rvp 5070/2014, Rvp 5071/2014, Rvp 5072/2014, Rvp 5073/2014,Rvp 5074/2014, Rvp 5075/2014, Rvp 5076/2014, Rvp 5077/2014, Rvp 5078/2014,Rvp 5079/2014, Rvp 5080/2014, Rvp 5081/2014, Rvp 5082/2014, Rvp 5083/2014,Rvp 5084/2014, Rvp 5085/2014, Rvp 5086/2014, Rvp 5087/2014, Rvp 5088/2014,Rvp 5089/2014, Rvp 5090/2014, Rvp 5091/2014, Rvp 5092/2014, Rvp 5093/2014,Rvp 5094/2014, Rvp 5095/2014, Rvp 5096/2014, Rvp 5097/2014, Rvp 5098/2014,Rvp 5580/2014, Rvp 5581/2014, Rvp 5582/2014, Rvp 5583/2014, Rvp 5584/2014,Rvp 5585/2014, Rvp 5586/2014, Rvp 5587/2014, Rvp 5588/2014, Rvp 5589/2014,Rvp 5590/2014, Rvp 5591/2014, Rvp 5592/2014, Rvp 5593/2014, Rvp 5594/2014,Rvp 5595/2014, Rvp 5596/2014, Rvp 5597/2014, Rvp 5598/2014, Rvp 5599/2014,Rvp 5600/2014, Rvp 5601/2014, Rvp 5602/2014, Rvp 5603/2014, Rvp 5604/2014,Rvp 5605/2014, Rvp 5606/2014, Rvp 5607/2014, Rvp 5608/2014, Rvp 5609/2014,Rvp 5610/2014, Rvp 5611/2014, Rvp 5612/2014 a Rvp 5613/2014 a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní, v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľkeškodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnychpoplatkov“ a tiež vec správne právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákonaSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).Okresný súd a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojichrozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietkuzaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný,pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskehosúdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, ževšeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkouoznačených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súdústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (vzásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených právpodľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľkypodľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľkyuvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015