znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 128/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5060/2014, Rvp5061/2014,   Rvp 5062/2014,   Rvp 5063/2014,   Rvp   5064/2014,   Rvp 5065/2014,   Rvp5066/2014,   Rvp 5067/2014,   Rvp 5068/2014,   Rvp   5069/2014,   Rvp 5070/2014,   Rvp5071/2014,   Rvp 5072/2014,   Rvp 5073/2014,   Rvp   5074/2014,   Rvp 5075/2014,   Rvp5076/2014,   Rvp 5077/2014,   Rvp 5078/2014,   Rvp   5079/2014,   Rvp 5080/2014,   Rvp5081/2014,   Rvp 5082/2014,   Rvp 5083/2014,   Rvp   5084/2014,   Rvp 5085/2014,   Rvp5086/2014,   Rvp 5087/2014,   Rvp 5088/2014,   Rvp   5089/2014,   Rvp 5090/2014,   Rvp5091/2014,   Rvp 5092/2014,   Rvp 5093/2014,   Rvp   5094/2014,   Rvp 5095/2014,   Rvp5096/2014,   Rvp 5097/2014,   Rvp 5098/2014,   Rvp   5580/2014,   Rvp 5581/2014,   Rvp5582/2014,   Rvp 5583/2014,   Rvp 5584/2014,   Rvp   5585/2014,   Rvp 5586/2014,   Rvp5587/2014,   Rvp 5588/2014,   Rvp 5589/2014,   Rvp   5590/2014,   Rvp 5591/2014,   Rvp5592/2014,   Rvp 5593/2014,   Rvp 5594/2014,   Rvp   5595/2014,   Rvp 5596/2014,   Rvp5597/2014,   Rvp 5598/2014,   Rvp 5599/2014,   Rvp   5600/2014,   Rvp 5601/2014,   Rvp5602/2014,   Rvp 5603/2014,   Rvp 5604/2014,   Rvp   5605/2014,   Rvp 5606/2014,   Rvp5607/2014,   Rvp 5608/2014,   Rvp 5609/2014,   Rvp   5610/2014,   Rvp 5611/2014,   Rvp5612/2014 a Rvp 5613/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kDohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súduv Trenčíne sp. zn. 17 Co 802/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5060/2014), sp. zn. 16 Co11/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5061/2014), sp. zn. 8 Co 11/2013 zo 4. decembra 2013(Rvp 5062/2014), sp. zn. 19 Co 965/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5063/2014), sp. zn.17 Co   801/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp 5064/2014),   sp.   zn.   4   Co   936/2013z 11. decembra   2013   (Rvp 5065/2014),   sp.   zn.   19 Co   956/2013   z 11.   decembra   2013(Rvp 5066/2014), sp. zn. 19 Co 958/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5067/2014), sp. zn.17 Co   800/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp 5068/2014),   sp.   zn.   4   Co   937/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   5069/2014),   sp.   zn.   17 Co   957/2013   z 18.   decembra   2013(Rvp 5070/2014), sp. zn. 4 Co 877/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5071/2014), sp. zn.19 Co   955/2013   z 11.   decembra   2013   (Rvp 5072/2014),   sp.   zn.   19   Co   964/2013z 12. decembra   2013   (Rvp   5073/2014),   sp.   zn.   17 Co   903/2013   z 18.   decembra   2013(Rvp 5074/2014),   sp.   zn.   8   Co   5/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp   5075/2014),   sp.   zn.19 Co 963/2013   z 11.   decembra   2013   (Rvp   5076/2014),   sp. zn.   19   Co   953/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   5077/2014),   sp.   zn.   17   Co   953/2013   z 18. decembra   2013(Rvp 5078/2014), sp. zn. 4 Co 933/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5079/2014), sp. zn.19 Co   966/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   5080/2014),   sp.   zn.   17 Co   900/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   5081/2014),   sp.   zn.   8   Co   4/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 5082/2014), sp. zn. 19 Co 954/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5083/2014), sp. zn.17 Co   959/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   5084/2014),   sp.   zn.   19   Co   957/2013z 18. novembra   2013   (Rvp   5085/2014),   sp.   zn.   4   Co   934/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 5086/2014), sp. zn. 17 Co 958/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5087/2014), sp. zn.17 Co   951/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   5088/2014),   sp.   zn.   17   Co   960/2013z 12. decembra   2013   (Rvp   5089/2014),   sp.   zn.   4   Co   878/2013   z   10.   decembra   2013(Rvp 5090/2014), sp. zn. 4 Co 875/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5091/2014), sp. zn.8 Co 8/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5092/2014), sp. zn. 8 Co 13/2013 zo 4. decembra2013 (Rvp 5093/2014), sp. zn. 8 Co 7/2013 z 19. novembra 2013 (Rvp 5094/2014), sp. zn.16 Co 7/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5095/2014), sp. zn. 16 Co 9/2013 z 28. novembra2013 (Rvp 5096/2014), sp. zn. 8 Co 10/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5097/2014), sp. zn.8 Co 1/2013 zo 4. decembra 2013 (Rvp 5098/2014), sp. zn. 16 Co 1/2013 z 28. novembra2013 (Rvp 5580/2014), sp. zn. 6 Co 643/2013 z 10. marca 2014 (Rvp 5581/2014), sp. zn.6 Co 639/2013 z 10. marca 2014 (Rvp 5582/2014), sp. zn. 6 Co 412/2013 z 10. marca 2014(Rvp 5583/2014), sp. zn. 4 Co 935/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5584/2014), sp. zn.17 Co   955/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp   5585/2014),   sp.   zn.   17   Co   954/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   5586/2014),   sp.   zn.   8   Co   12/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 5587/2014), sp. zn. 5 Co 321/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5588/2014), sp. zn.19 Co   962/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   5589/2014),   sp.   zn.   16   Co   13/2013z 28. novembra   2013   (Rvp   5590/2014),   sp.   zn.   16   Co   3/2013   z   28.   novembra   2013(Rvp 5591/2014), sp. zn. 16 Co 5/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 5592/2014), sp. zn.8 Co 2/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5593/2014), sp. zn. 4 Co 932/2013 z 18. decembra2013 (Rvp 5594/2014), sp. zn. 17 Co 902/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5595/2014),sp. zn. 6 Co 632/2013 z 29. novembra 2013 (Rvp 5596/2014), sp. zn. 6 Co 636/2013z 29. novembra   2013   (Rvp   5597/2014),   sp.   zn.   19   Co   961/2013   z   11.   decembra   2013(Rvp 5598/2014), sp. zn. 8 Co 9/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 5599/2014), sp. zn.8 Co 3/2013 zo 4. decembra 2013 (Rvp 5600/2014), sp. zn. 5 Co 322/2013 z 28. novembra2013 (Rvp 5601/2014), sp. zn. 6 Co 769/2013 z 10. decembra 2013 (Rvp 5602/2014),sp. zn. 17 Co 952/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 5603/2014), sp. zn. 4 Co 876/2013z 26. novembra   2013   (Rvp   5604/2014),   sp.   zn.   6   Co   634/2013   z   28.   novembra   2013(Rvp 5605/2014), sp. zn. 19 Co 959/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5606/2014), sp. zn.17 Co   956/2013   z   12.   decembra   2013   (Rvp   5607/2014),   sp.   zn.   17   Co   950/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   5608/2014),   sp.   zn.   17   Co   898/2013   z   11.   decembra   2013(Rvp 5609/2014), sp. zn. 4 Co 930/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 5610/2014), sp. zn.4 Co   931/2013   z   18.   decembra   2013   (Rvp   5611/2014),   sp.   zn.   19   Co   960/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   5612/2014)   a   sp.   zn.   8   Co   6/2013   z   18.   decembra   2013(Rvp 5613/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   5060/2014,   Rvp   5061/2014,   Rvp   5062/2014,   Rvp   5063/2014,Rvp 5064/2014,   Rvp   5065/2014,   Rvp   5066/2014,   Rvp   5067/2014,   Rvp   5068/2014,Rvp 5069/2014,   Rvp   5070/2014,   Rvp   5071/2014,   Rvp   5072/2014,   Rvp   5073/2014,Rvp 5074/2014,   Rvp   5075/2014,   Rvp   5076/2014,   Rvp   5077/2014,   Rvp   5078/2014,Rvp 5079/2014,   Rvp   5080/2014,   Rvp   5081/2014,   Rvp   5082/2014,   Rvp   5083/2014,Rvp 5084/2014,   Rvp   5085/2014,   Rvp   5086/2014,   Rvp   5087/2014,   Rvp   5088/2014,Rvp 5089/2014,   Rvp   5090/2014,   Rvp   5091/2014,   Rvp   5092/2014,   Rvp   5093/2014,Rvp 5094/2014,   Rvp   5095/2014,   Rvp   5096/2014,   Rvp   5097/2014,   Rvp   5098/2014,Rvp 5580/2014,   Rvp   5581/2014,   Rvp   5582/2014,   Rvp   5583/2014,   Rvp   5584/2014,Rvp 5585/2014,   Rvp   5586/2014,   Rvp   5587/2014,   Rvp   5588/2014,   Rvp   5589/2014,Rvp 5590/2014,   Rvp   5591/2014,   Rvp   5592/2014,   Rvp   5593/2014,   Rvp   5594/2014,Rvp 5595/2014,   Rvp   5596/2014,   Rvp   5597/2014,   Rvp   5598/2014,   Rvp   5599/2014,Rvp 5600/2014,   Rvp   5601/2014,   Rvp   5602/2014,   Rvp   5603/2014,   Rvp   5604/2014,Rvp 5605/2014,   Rvp   5606/2014,   Rvp   5607/2014,   Rvp   5608/2014,   Rvp   5609/2014,Rvp 5610/2014, Rvp 5611/2014, Rvp 5612/2014 a Rvp 5613/2014 s p á j a   na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5060/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2014a 12. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 5060/2014, Rvp 5061/2014,Rvp 5062/2014,   Rvp   5063/2014,   Rvp   5064/2014,   Rvp   5065/2014,   Rvp   5066/2014,Rvp 5067/2014,   Rvp   5068/2014,   Rvp   5069/2014,   Rvp   5070/2014,   Rvp   5071/2014,Rvp 5072/2014,   Rvp   5073/2014,   Rvp   5074/2014,   Rvp   5075/2014,   Rvp   5076/2014,Rvp 5077/2014,   Rvp   5078/2014,   Rvp   5079/2014,   Rvp   5080/2014,   Rvp   5081/2014,Rvp 5082/2014,   Rvp   5083/2014,   Rvp   5084/2014,   Rvp   5085/2014,   Rvp   5086/2014,Rvp 5087/2014,   Rvp   5088/2014,   Rvp   5089/2014,   Rvp   5090/2014,   Rvp   5091/2014,Rvp 5092/2014,   Rvp   5093/2014,   Rvp   5094/2014,   Rvp   5095/2014,   Rvp   5096/2014,Rvp 5097/2014,   Rvp   5098/2014,   Rvp   5580/2014,   Rvp   5581/2014,   Rvp   5582/2014,Rvp 5583/2014,   Rvp   5584/2014,   Rvp   5585/2014,   Rvp   5586/2014,   Rvp   5587/2014,Rvp 5588/2014,   Rvp   5589/2014,   Rvp   5590/2014,   Rvp   5591/2014,   Rvp   5592/2014,Rvp 5593/2014,   Rvp   5594/2014,   Rvp   5595/2014,   Rvp   5596/2014,   Rvp   5597/2014,Rvp 5598/2014,   Rvp   5599/2014,   Rvp   5600/2014,   Rvp   5601/2014,   Rvp   5602/2014,Rvp 5603/2014,   Rvp   5604/2014,   Rvp   5605/2014,   Rvp   5606/2014,   Rvp   5607/2014,Rvp 5608/2014,   Rvp   5609/2014,   Rvp   5610/2014,   Rvp   5611/2014,   Rvp   5612/2014a Rvp 5613/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a nemajetkovú   ujmu   spôsobil.   Na základeuvedeného   sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k vylúčeniu   okresného   súdu   a spory   budúprikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   len   „uznesenia   okresnéhosúdu“)   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek   uvedenému   okresný   súd   aj   krajský   súd   prejavy   vôle   sťažovateľky   obsiahnutév podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré   v skutkovo   a právne   zhodných   veciach   rozhodli   o zrušení   uznesenia   súdu   prvéhostupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a veci   vráti   na ďalšie   konanie   a prizná   jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiadala ústavný súd o vydaniedočasných   opatrení,   ktorými   rozhodne   o odklade   vykonateľnosti   napadnutých   uzneseníkrajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp   5060/2014,   Rvp   5061/2014,   Rvp   5062/2014,   Rvp   5063/2014,Rvp 5064/2014,   Rvp   5065/2014,   Rvp   5066/2014,   Rvp   5067/2014,   Rvp   5068/2014,Rvp 5069/2014,   Rvp   5070/2014,   Rvp   5071/2014,   Rvp   5072/2014,   Rvp   5073/2014,Rvp 5074/2014,   Rvp   5075/2014,   Rvp   5076/2014,   Rvp   5077/2014,   Rvp   5078/2014,Rvp 5079/2014,   Rvp   5080/2014,   Rvp   5081/2014,   Rvp   5082/2014,   Rvp   5083/2014,Rvp 5084/2014,   Rvp   5085/2014,   Rvp   5086/2014,   Rvp   5087/2014,   Rvp   5088/2014,Rvp 5089/2014,   Rvp   5090/2014,   Rvp   5091/2014,   Rvp   5092/2014,   Rvp   5093/2014,Rvp 5094/2014,   Rvp   5095/2014,   Rvp   5096/2014,   Rvp   5097/2014,   Rvp   5098/2014,Rvp 5580/2014,   Rvp   5581/2014,   Rvp   5582/2014,   Rvp   5583/2014,   Rvp   5584/2014,Rvp 5585/2014,   Rvp   5586/2014,   Rvp   5587/2014,   Rvp   5588/2014,   Rvp   5589/2014,Rvp 5590/2014,   Rvp   5591/2014,   Rvp   5592/2014,   Rvp   5593/2014,   Rvp   5594/2014,Rvp 5595/2014,   Rvp   5596/2014,   Rvp   5597/2014,   Rvp   5598/2014,   Rvp   5599/2014,Rvp 5600/2014,   Rvp   5601/2014,   Rvp   5602/2014,   Rvp   5603/2014,   Rvp   5604/2014,Rvp 5605/2014,   Rvp   5606/2014,   Rvp   5607/2014,   Rvp   5608/2014,   Rvp   5609/2014,Rvp 5610/2014,   Rvp   5611/2014,   Rvp   5612/2014   a   Rvp   5613/2014   a   z   tohto   obsahuvyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky   zaujatosti, porušil   ňou   označené   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných   podaní,   v konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z odvolaní   proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresný   súd   svojimi   rozhodnutiami   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny   poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľkeškodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu.Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnychpoplatkov“   a   tiež   vec   správne   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   zákonaSlovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).Okresný   súd   a krajský   súd   tvrdenia   uvádzané   sťažovateľkou   v odôvodneniach   svojichrozhodnutí   vyhodnotili   tak,   že   v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o námietkuzaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný,pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskehosúdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, ževšeobecné   súdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanoveníObčianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebe   nezakladá   porušenie   sťažovateľkouoznačených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súdústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (vzásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených právpodľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľkypodľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).

Bolo preto už bez právneho významu   zaoberať sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľkyuvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a do   právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdyv posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovalipríslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015