znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 128/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13635/2012 až sp. zn. Rvp 13643/2012, sp. zn. Rvp 13645/2012 a sp. zn. Rvp 13647/2012 až sp. zn. Rvp 13652/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   9   Er 1019/2008   z 20.   októbra   2011,   sp.   zn.   9 Er 2340/2006   z 30.   marca   2012,   sp.   zn.   9   Er 587/2008   z 20.   októbra   2011,   sp.   zn.   15 Er 1466/2007   z 11.   júla   2007,   sp.   zn.   15   Er 365/2009 z 28. novembra 2011, sp. zn. 9 Er 2325/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 331/2008   z 25.   októbra   2011,   sp.   zn.   15 Er 1280/2009   z 10.   apríla   2012,   sp.   zn.   9   Er 2055/2006   zo   4.   apríla   2012,   sp.   zn.   16 Er 2619/2006   z 12.   apríla   2012,   sp.   zn.   9   Er 1027/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 15 Er 1063/2008 z 23. novembra 2011, sp. zn. 15 Er 2241/2009 z 24. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 1057/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 333/2008   z 20.   októbra   2011   a sp.   zn.   15 Er 1463/2007   z 2.   apríla   2012   a   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   6   CoE 153/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. 3 CoE 183/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 31/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 71/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 160/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 29/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 29/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 160/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 184/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 197/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 28/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 92/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 66/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 28/2012 zo 7. augusta 2012 a sp. zn. 3 CoE 196/2012 z 8. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13635/2012 až sp. zn. Rvp 13643/2012, sp. zn. Rvp 13645/2012 a sp. zn. Rvp 13647/2012 až sp. zn. Rvp 13652/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 13635/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 13635/2012 až sp. zn. Rvp 13643/2012, sp. zn. Rvp 13645/2012 a sp.   zn.   Rvp   13647/2012   až   sp.   zn.   Rvp 13652/2012   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   namietaného   porušenia   zákazu   diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Er 1019/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 2340/2006 z 30. marca 2012, sp. zn. 9 Er 587/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 15 Er 1466/2007   z 11. júla 2007,   sp.   zn.   15   Er   365/2009   z 28.   novembra   2011,   sp.   zn.   9   Er 2325/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 331/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. 15 Er 1280/2009   z 10. apríla   2012,   sp.   zn.   9   Er   2055/2006   zo   4.   apríla   2012,   sp.   zn.   16   Er 2619/2006 z 12. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 1027/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 15 Er 1063/2008 z 23. novembra 2011, sp. zn. 15 Er 2241/2009 z 24. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 1057/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 333/2008 z 20. októbra 2011 a sp. zn. 15 Er 1463/2007   z 2. apríla   2012   a vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl. 46   ods.   1 ústavy, práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 153/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. 3 CoE 183/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 31/2012 z 31. júla   2012,   sp.   zn.   19   CoE   71/2012   zo   7.   augusta   2012,   sp.   zn.   4   CoE   160/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 29/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 29/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 160/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 184/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 197/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 28/2012 z 8. augusta   2012,   sp.   zn.   4   CoE   92/2012   zo   7.   augusta   2012,   sp.   zn.   4   CoE   66/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 28/2012 zo 7. augusta 2012 a sp. zn. 3 CoE 196/2012 z 8. augusta 2012.

Z   obsahu   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej činnosti   zaoberá   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Na   základe   zmlúv o   úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách. Na   zabezpečenie úverov boli priamo v úverových zmluvách dohodnuté rozhodcovské doložky, ktorými bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).  

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa stali splatnými a v nadväznosti na uvedené, sťažovateľka na podklade   dojednaných   rozhodcovských   doložiek   začala   rozhodcovské   konania   pred zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade   ktorých   sťažovateľka   iniciovala   exekučné   konania.   Po   tom,   ako   okresný   súd poveril   sťažovateľkou   zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcií,   napádanými uzneseniami tieto exekučné konania zastavil.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu krajský súd označenými uzneseniami tieto ako vecne správne potvrdil.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučných titulov. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veciam   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie, pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   k   dispozícii   exekučné   tituly,   a   to   rozhodcovské rozsudky,   avšak   tieto   sú   nevykonateľné.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej   úpravy   v   interakcii   s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovských doložiek v úverových zmluvách považovali za neprijateľné podmienky, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrhy na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte daných vecí.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napádanými postupmi   a   uzneseniami   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   zaručených   ústavou   a   práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom, a aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň požadovala priznať jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13635/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13643/2012,   sp.   zn.   Rvp   13645/2012   a   sp.   zn. Rvp 13647/2012 až sp. zn. Rvp 13652/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupmi   a   uzneseniami okresného   súdu   sp.   zn.   9   Er   1019/2008   z   20.   októbra   2011,   sp.   zn.   9   Er   2340/2006 z 30. marca 2012, sp.   zn. 9 Er   587/2008 z 20. októbra 2011,   sp.   zn. 15 Er   1466/2007 z 11. júla 2007,   sp.   zn.   15   Er   365/2009   z 28.   novembra   2011,   sp.   zn.   9   Er   2325/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 331/2008 z 25. októbra 2011, sp. zn. 15 Er 1280/2009 z 10. apríla   2012,   sp.   zn.   9   Er   2055/2006   zo   4.   apríla   2012,   sp.   zn.   16   Er   2619/2006 z 12. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 1027/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 15 Er 1063/2008 z 23. novembra 2011, sp. zn. 15 Er 2241/2009 z 24. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 1057/2008 z 20. októbra 2011, sp. zn. 9 Er 333/2008 z 20. októbra 2011 a sp. zn. 15 Er 1463/2007 z 2. apríla 2012, ako aj postupmi a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 6 CoE 153/2012 z 25.   júla 2012,   sp.   zn.   3 CoE   183/2012 zo   6. augusta   2012,   sp.   zn. 19   CoE   31/2012 z 31. júla   2012,   sp.   zn.   19   CoE   71/2012   zo   7.   augusta   2012,   sp.   zn.   4   CoE   160/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 29/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 29/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 160/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 184/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 197/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 28/2012 z 8. augusta   2012,   sp.   zn.   4   CoE   92/2012   zo   7.   augusta   2012,   sp.   zn.   4   CoE   66/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 4 CoE 28/2012 zo 7. augusta 2012 a sp. zn. 3 CoE 196/2012 z 8. augusta 2012.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami okresného súdu

Ústavný súd v súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi okresného súdu v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaných   uznesení   okresného   súdu,   a   to   podaním   riadnych   opravných   prostriedkov (odvolaní), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila a na základe ktorých sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach v podstate vysporadúval   s   identickými   námietkami   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu,   aké sťažovateľka   uvádza   aj   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   preto   ústavný   súd   sťažnosti sťažovateľky v týchto častiach už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv postupmi a rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   pri   vecnom   prieskume exekučného   titulu   (rozhodcovský   rozsudok)   aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta   (2.4),   že   tak   krajský   súd,   ako   ani   pred   ním   okresný   súd   nenariadili   vo   veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

2.1   V   súvislosti   s   prvou   skupinou   námietok   sťažovateľky,   ktorými   spochybňuje právomoc exekučného súdu   k vecnému   prieskumu exekučného   titulu   v čase po   vydaní poverenia na vykonanie exekučného konania, t. j. v čase už prebiehajúceho exekučného konania, ústavný súd poukazuje na to, že Exekučný poriadok, ktorý upravuje iba dôvody, na základe   ktorých   exekučný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1   Exekučného poriadku)   alebo na základe ktorých   fakultatívne   pristúpi k   takémuto rozhodnutiu   (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), avšak okamih resp. čas, kedy tak má alebo môže exekučný súd učiniť, Exekučný poriadok explicitne neupravuje.

Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že exekučný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, resp. v ktoromkoľvek jeho okamihu ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v   ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v   iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v jeho § 44 ods. 2. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli   ktorým   exekučný   súd   „už začaté“   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

V   súvislosti   so   sťažovateľkou   spochybnenou   kompetenciou   exekučného   súdu   aj vecne,   t. j.   aj   materiálne   a   nielen   formálne   preskúmavať   exekučný   titul,   ktorým   je rozhodcovský   rozsudok   vo   veciach   spotrebiteľských   zmlúv,   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosť, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Preto   je   podľa   názoru ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu vychádzajúci   z   toho,   že   neexistencia   rozhodcovského   rozsudku   vydaného   Stálym rozhodcovským   súdom,   ktorý   by   bol   spôsobilým   exekučným   titulom   buď   z   hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva   z   ustanovení   tohto   alebo   osobitného   zákona.   V   súlade   s   §   45   ods.   2   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon   rozhodcovského   rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí v rozhodcovskom   konaní   nedostatky   podľa   odseku   1   písm.   b)   [t.   j.   ak   rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania; ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,] alebo c) [t. j. ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.].

Vzhľadom   na   uvedené   tak   k   sťažovateľkou   namietanému   (ne)oprávneniu všeobecného súdu ex offo zastaviť exekúciu začatú na základe rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   uvádzanú v sťažnosti ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, nie je skutočnosťou, ktorá by zbavovala exekučný súd povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku, ktorý v § 58 ods. 1 ustanovuje oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu a v § 57 ods. 2 ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku [napr. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku] alebo osobitného zákona [§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní].

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, tak ako už bol učinil aj vo svojich skorších rozhodnutiach, poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997   uviedol,   že   „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

Uvedené   bolo   podkladom,   že   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúca sa aplikovanej smernice Rady, ktorá podľa sťažovateľky „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je   určená,   pokiaľ   ide   o   výsledok   (účel),   ktorý   sa   má   dosiahnuť.   Pri   uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím   na   znenie   a   účel   smernice   tak,   aby   sa   dosiahol   výsledok   (účel),   ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti   priamej   aplikácie   ustanovení   smernice   (za   stanovených   podmienok)   majú ustanovenia   smernice   Rady   význam   aj   pri   výklade   a   aplikácii   vnútroštátneho   práva vnútroštátnym súdnym orgánom (napr. IV. ÚS 467/2012). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za zjavne neopodstatnenú.

2.3   V   ďalšej   časti   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa   k   námietke sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   a   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku   (pozri   MAZÁK,   J.,   JÁNOŠÍKOVÁ,   M.:   Základy   práva   Európskej únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009,   s.   420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V   prípade,   ak   sú   uvedené   podmienky   –   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovaného prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora   (II.   ÚS   129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr. IV. ÚS 108/2010),   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v   danom   prípade   nebolo povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a či v dôsledku nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať   o   porušení   sťažovateľkou   označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci   nevyhnutnosť   rozhodnutia   Súdneho   dvora   o   prejudiciálnej   otázke   na   vydanie rozhodnutia   vo   veci   samej,   relevantnosť   otázok,   ktoré   Súdnemu   dvoru   položí   (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sama sťažovateľka uvádza, že „... exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie...“, a tiež aj z iných rozhodnutí v obdobných veciach sťažovateľky vyplýva, že odvolacie súdy potvrdzovali rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekučných konaní vykonávaných na základe rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv, na základe „... zistenia, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú   zmluvnú   podmienku.   Záver   o   neprijateľnej   a   teda   neplatnej   rozhodcovskej doložke založil (okresný súd, pozn.) na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a tiež aj z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta rozhodcovského konania, keďže miesto rozhodcovského konania sa dohodlo na druhom konci   republiky.“,   pričom   pri   tejto   argumentácii   bolo   poukazované   aj   na   relevantnú judikatúru   Súdneho   dvora   (napr.   rozsudok   Súdneho   dvora   C-240/08   -C-241/98   Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom)   vzťahujúcu sa   na skutkovo a právne obdobné prípady   (neprijateľnosť   miesta   rozhodcovského   konania),   ktorá   podľa   názoru   ústavného súdu bola dostatočným základom pre rozhodnutie vo daných veciach, bez potreby súdu predkladať v tejto už tak ustálenej otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Uvedené odôvodňuje, prečo by v danom prípade nebol krajský súd povinný požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

2.4 K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak v rámci   napadnutého   exekučného   konania   nenariadil   verejné   pojednávanie,   ústavný   súd poukazuje   na   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v uznesení   sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný   súd   skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú v ustanoveniach   §   122   až   §   124   OSP),   vzhľadom   na   to   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný (napr. IV. ÚS 456/2012, IV. ÚS 467/2012), a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem uvedeného, v súvislosti s konaním tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré malo byť podľa sťažovateľky v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (účinného od   9.   augusta   2012,   pozn.),   ústavný   súd   ešte   nad   rámec   podotýka,   že   tak   napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ako aj napadnuté rozhodnutia krajského súdu boli prijaté ešte pred 9. augustom 2012, keď nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňal Exekučný poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi argumentáciou sťažovateľky o   porušení   právnych   predpisov,   ktoré   „prima   facie“   neboli   porušené   napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej právnej úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného súdu, ako aj krajského súdu vydané, je zrejmá absencia príčinnej súvislosti a v nadväznosti na to, sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   z   dôvodu   namietania   neexistujúcich   porušení základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval ústavne   konformným   spôsobom,   keď   napádanými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia okresného súdu o zastavení exekučných konaní.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného ústavný súd   navyše   poukazuje aj   na svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo vlastniť majetok a právo na ochranu majetku, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 456/2012, I. ÚS 127/2011).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a obsahom   základných   práv   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach,   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013