znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 128/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 3340/2012 až sp. zn. Rvp 3352/2012 vo veci namietaného porušenia základných   práv podľa   čl.   12   ods.   2, čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Kežmarok   sp.   zn.   2   Er   120/2007 zo 16. marca   2012,   sp.   zn. 2 Er   394/2010 zo   16. marca   2012,   sp.   zn. 2 Er   1320/2010 zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   502/2007   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   611/2007 zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   939/2010   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   391/2010 zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   390/2010   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   116/2010 zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   658/2007   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   505/2007 zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   510/2010   zo 16. marca   2012   a   sp.   zn.   2   Er   511/2010 zo 16. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3340/2012, sp. zn. Rvp 3341/2012, sp.   zn.   Rvp   3342/2012,   sp.   zn.   Rvp   3343/2012,   sp.   zn.   Rvp   3344/2012,   sp. zn. Rvp 3345/2012, sp. zn. Rvp 3346/2012, sp. zn. Rvp 3347/2012, sp. zn. Rvp 3348/2012, sp. zn.   Rvp   3349/2012,   sp.   zn.   Rvp   3350/2012,   sp.   zn.   Rvp   3351/2012   a sp. zn. Rvp 3352/2012   s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 3340/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 3340/2012 až sp. zn. Rvp 3352/2012, ktorými namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6   ods. 1   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 120/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 394/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1320/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 502/2007   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   611/2007   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er 939/2010   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   391/2010   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er 390/2010   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   116/2010   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er 658/2007   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   505/2007   zo 16. marca   2012,   sp.   zn.   2   Er 510/2010 zo 16. marca 2012 a sp. zn. 2 Er 511/2010 zo 16. marca 2012 v časti vylúčenia súdneho exekútora z exekúcie.

2. Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   o vylúčení   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených práv. Sťažovateľ ústavnému súdu zároveň navrhol, aby sťažnosti   vyhovel   a nálezom   vyslovil   porušenie   ním   označených   práv   podľa   ústavy, dohovoru   a dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach a jeho napadnutými rozhodnutiami, napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil, veci vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

3.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

4.   Podľa   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

5.   V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3340/2012   až   sp.   zn. Rvp 3352/2012 týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ a okresný súd), pričom navyše sú takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

6. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení sťažností na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   vylúčil   sťažovateľa   z   exekúcie z dôvodu   jeho   zaujatosti   voči   oprávnenej,   čo   je   okolnosť   vylučujúca   sťažovateľa z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku.

10.   Ústavný   súd   sa   najskôr   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   predpoklady meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   (§   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde), a dospel   k záveru,   že   ju   podala   osoba   zjavne   neoprávnená   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

11. Z   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   domáhať   sa   ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí   teda   namietať   porušenie   svojich   základných   práv   a v   spojitosti   s konaním   pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05).

12. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor   je štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie verejného   činiteľa.   Z uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci súdnej, ktorej   súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť   má význam len   právne   technický   či   organizačne   inštitucionálny.   Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

13.   Podľa   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku   účastníkmi   konania   sú   oprávnený a povinný iné   osoby   sú   účastníkmi   len   tej   časti   konania,   v ktorej   im   toto   postavenie priznáva   tento   zákon.   Ak   súd   rozhoduje   o trovách   exekúcie,   účastníkom   konania   je   aj poverený exekútor.

14. Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Exekútor, ktorý nebol poverený vykonaním exekúcie, nemôže byť za žiadnych okolností účastníkom exekučného konania, a to ani v prípade, ak exekučný súd rozhoduje o vylúčení exekútora.

15. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozhodnutiu,   ktorým   exekučný   súd   rozhodol   o vylúčení exekútora z dôvodu jeho zaujatosti podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom   žiadnych   základných   práv,   a to   ani   v záujme   ochrany   účastníka   exekučného konania (oprávneného).

16.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   ústavný   súd   nepochybne   zistil,   že sťažovateľ nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (mutatis   mutandis   II. ÚS   113/02, I. ÚS 343/09, II. ÚS 245/2011).

17.   Keďže   porušenie   označených   práv   v namietaných   konaniach   pred   ústavným súdom   namietala   osoba   odlišná   od   účastníka   týchto   súdnych   konaní,   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

18. Ústavný súd navyše poznamenáva, že sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou uznesenia   okresného   súdu   len   v časti   týkajúcej   sa   jeho   vylúčenia   z exekúcie.   V časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatenia súdneho poplatku ústavnú sťažnosť nepodal. Aj v opačnom   prípade   by   však   pripadalo   do   úvahy   jej   odmietnutie   pre   neprípustnosť z dôvodu zákonom danej možnosti podania účinného opravného prostriedku – odvolania.

19.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012