znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 128/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti E., a. s., P., a Ing. Mgr. J. M., P., zastúpených advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 a jeho uznesením zo 17. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti E., a. s., a Ing. Mgr. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. septembra   2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   a. s.,   Mýtna   27,   P.   (ďalej   aj „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   ústavy,   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako   aj   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl.   13   dohovoru   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010. O predmetnej sťažnosti ústavný súd konal pod sp. zn. Rvp 6930/2010.

B. Ústavnému súdu bola 27. októbra 2010 doručená sťažnosť Ing. Mgr. J. M., P. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 a jeho uznesením zo 17. augusta 2010. O tejto sťažnosti ústavný súd konal pod sp. zn. Rvp 7143/2010.

Uznesením č. k. II. ÚS 32/2011-17 z 3. februára 2011 ústavný súd konania vedené pod sp. zn. 6930/2010 a sp. zn. Rvp 7143/2010 spojil na spoločné konanie s tým, že toto spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6930/2010.

A.1   Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu   namieta, že   najvyšší   súd vydaním napádaného uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010, ktorým ústavný súd okrem iného vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie aj z tohto   dôvodu,   že   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v konaní,   v   ktorom   bolo   vydané   aj v súčasnosti sťažovateľkou napádané uznesenie, nad rámec svojej kompetencie odvolacieho správneho súdu odložil vykonateľnosť rozhodnutí prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho   orgánu   (rozhodnutie   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia   –   ústredie, č. 3806-27225/27/2008/Haš   z   18.   augusta   2008   v   spojení   s   rozhodnutím   Slovenskej inšpekcie životného prostredia, inšpektorát životného prostredia č. 737-2398/37/2008/Ver, Sta/373200107 z 22. januára 2008). Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd aj napriek uvedeným záverom ústavného súdu po vrátení veci z ústavného súdu napádaným uznesením   sp.   zn.   1   Sžp   1/2010   zo   17.   augusta   2010   opätovne   odložil   vykonateľnosť predmetných   správnych   rozhodnutí,   čím   malo   tiež   dôjsť   opätovne   k porušeniu   jej základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa tvrdení sťažovateľky jej základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie malo byť označeným uznesením najvyššieho súdu porušené aj tým, že najvyšší súd proti tomuto uzneseniu nepripustil odvolanie ako riadny   opravný   prostriedok,   čo   podľa   sťažovateľky   mal   urobiť,   pretože   v predmetnom konaní najvyšší súd síce konal ako súd odvolací, ale podľa sťažovateľky „Najvyšší súd pri vydaní   napadnutého   uznesenia   pochybil   aj   opomenutím   skutočnosti,   že   uznesenie   o prerušení   konania   a   o   odklade   vykonateľnosti   správnych   rozhodnutí,   sa   v   otázke prípustnosti opravného prostriedku, riadi vlastným procesným režimom, a preto tiež tam, kde zo zákona je expresis verbis preskúmateľným vyšším súdom, má povahu rozhodnutia prvostupňového súdu, bez ohľadu na to, že ho vydal odvolací súd /pórov. celý rad rozh. ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 86/98, 161/98, 162/98, 164/98, 505/98, IV. ÚS 104/08... III. ÚS 1926/10 a proti predmetnému uzneseniu by pripustil opravný prostriedok, čo však neurobil.“.

Podľa   sťažovateľky   bolo   napádaným   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžp 1/2010   zo 17.   augusta   2010 porušené   aj jej základné   právo   na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože predmetné rozhodnutie „... podpísal ako predseda senátu M. G. a to aj napriek tomu, že žalovaný vzniesol voči jeho osobe a členom senátu námietku zaujatosti...“, o ktorej bolo rozhodnuté «... až 24. 8. 2010, teda týždeň po „kvázi meritórnom“ procesnom rozhodnutí».

Okrem tohto je sťažovateľka tohto názoru, že vydanie uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo   17.   augusta   2010,   ktorým   najvyšší   súd   konanie   vo   veci   samej   prerušil   pre   účely postúpenia veci Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na posúdenie najvyšším súdom sformulovaných prejudiciálnych otázok, bude mať za následok predĺženie konania   vo   veci   samej,   v   dôsledku   čoho   bude   porušené   aj   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku prejednania nevyhnutnej ústavnej sťažnosti, kasačného zásahu ústavného súdu, ako   aj   nového   prejednania   veci   SD   EÚ   a   všeobecným   súdom,   je   dobou   označenou   za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub /ťarchu/ všeobecného súdu.“

Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   tým,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením odložil vykonateľnosť rozhodnutí správnych orgánov, zasiahol aj do jej základného práva a práva vlastniť majetok zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku uvedeného bola vylúčená z vykonávania svojej podnikateľskej činnosti a v súvislosti s tým, bola vylúčená aj z užívania dotknutej nehnuteľnosti, na ktorej jej bolo rozhodnutiami správnych orgánov povolené prevádzkovať skládku odpadov.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Sme toho názoru, že najvyšší súd postup predložiť vec SD EÚ zvolil len preto, že nemienil rešpektovať nález ústavného súdu v predmetnej veci, keď namiesto toho, aby ho nasledoval   a   riadil   sa   v   ňom   vysloveným   právnym   názorom,   prikročil   k   „arbitrárnej aplikácii európskeho práva“, ktoré zrejme pred nálezom nepoznal....

Uvedené má za následok, že nie je prípustné, aby všeobecný súd vo svojom novom /druhom/ rozhodnutí vznášal konkurujúce úvahy v snahe zmeniť judikatúru ústavného súdu. Jeho nález predstavuje definitívne riešenie danej veci, takže miesta pre vecnú diskusiu už nebolo.

Preto nerešpektovanie názoru ústavného súdu, vysloveného v jeho predchádzajúcej veci, má vždy za následok aj porušenie práva na spravodlivý proces...

Vykonštruovaný   rozpor   názoru   ústavného   súdu   s   komunitárnym   právom,   treba považovať   za   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   zbytočnými   prieťahmi   /rozpor s požiadavkou   finality   rozhodnutia/   najvyšším   súdom,   lebo   procesné   rozhodnutie o prerušení   konania   hlavne   s   odkladom   vykonateľnosti   správnych   rozhodnutí   už   teraz zasahuje do ústavou a dohovorom garantovaných práv v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru pre sťažovateľa a spôsobuje mu nepredstaviteľnú ujmu, ktorú bude sekundárne žiadať od slovenského štátu /najmenej 3.790,85 EUR denne/.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   E.   a.s.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   na zákonného sudcu a na prerokovanie veci v primeranej dobe podľa čl. 48 ods. 1, 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   a   právo   na   účinný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR zo 17.8.2010, sp. zn. 1 Sžp 1/2010, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konania,

3. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako ich vyčíslime.“

Okrem uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydaním dočasného opatrenia odložil «... vykonateľnosť výroku III uznesenia, čo nebude mať – tak ako doteraz nemalo – žiaden vplyv na vykonštruované zhoršenie životného prostredia, ale na druhej strane okamžite „narovná“ narušený právny vzťah».

B.1   V   druhej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   je   vlastníkom   nehnuteľností (pozemkov),   ktoré   prenajal   spoločnosti   E.,   a. s.,   na   vybudovanie   a   prevádzkovanie ekologickej   skládky   odpadov,   pričom   v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že z uvedeného   titulu   bol   aj   účastníkom   správneho   konania,   v rámci   ktorého boli   vydané správne   rozhodnutia   (rozhodnutie   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia   –   ústredie, č. 3806-27225/27/2008/Haš   z   18.   augusta   2008   v   spojení   s rozhodnutím   Slovenskej inšpekcie životného prostredia, inšpektorát životného prostredia č. 737-2398/37/2008/Ver, Sta/373200107 z 22. januára 2008) na prevádzkovanie tejto skládky odpadov, takže podľa sťažovateľa mal s ním ako s účastníkom konania konať aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a najvyšší súd v správnom súdnom konaní o preskúmaní zákonnosti týchto správnych rozhodnutí. Keďže najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu   č. k. 1 S 140/08-319 zo 4. decembra   2008,   ktorým   bola   žaloba   o preskúmanie   označených   správnych   rozhodnutí zamietnutá,   nekonal   so   sťažovateľom   ako   s   účastníkom   konania,   týmto   postupom najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže sťažovateľovi z tohto dôvodu neboli doručené ani súdne rozhodnutia, malo tým dôjsť aj k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Máme za to, že je preukázané, že sťažovateľ mal byť účastníkom súdneho konania pred všeobecným súdom, nakoľko zrušením integrovaného povolenia vzťahujúceho sa aj na pozemky v jeho výlučnom vlastníctve, bude na svojich právach a právom chránených záujmoch priamo dotknutý.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namieta,   že   jeho   základné   právo,   ako   aj   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   nebolo   porušené   len   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010, ale aj jeho uznesením zo 17. augusta 2010, a to tým, že najvyšší súd proti tomuto uzneseniu, ktorým odložil vykonateľnosť správnych rozhodnutí a prerušil odvolacie konanie pre účely postúpenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, nepripustil   opravný   prostriedok,   hoci   tak   podľa   sťažovateľa   mal urobiť,   a   tiež   tým,   že najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   nerešpektoval   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený v jeho skoršom rozhodnutí k tejto veci č. k. I. ÚS 223/09-131 z 27. mája 2010 a opätovne napádaným uznesením sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 odložil vykonateľnosť správnych rozhodnutí.

Sťažovateľ napokon namieta, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 bolo porušené aj jeho základné právo a právo na ochranu vlastníckeho práva   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   v   čl.   1   dodatkového   protokolu,   a   to   tým,   že v dôsledku   odloženia   vykonateľnosti   správnych   rozhodnutí   najvyšším   súdom   bol pozastavený už rozbehnutý proces spracovania odpadu na ekologickej skládke, a to v štádiu, keď   ďalším   neprevádzkovaním   tejto   činnosti   (napr.   neodčerpávaním   odpadovej   vody zo záchytnej nádrže môže dôjsť k jej pretečeniu na okolité pozemky a pod.) hrozí vznik rozsiahlej škody na majetku sťažovateľa, a to konkrétne na pozemkoch v jeho vlastníctve, na ktorých je postavená predmetná ekologická skládka, ako aj na pozemkoch v jej okolí. V   uvedenej   súvislosti   sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Odkladom   vykonateľnosti rozhodnutí správnych orgánov formulovaným vo výroku III. napadnutého uznesenia NS SR nastala   situácia,   že   v   akumulačnej   nádrži   sa   z   dôvodu   zrážok   dopadajúcich   na   teleso skládky nachádzajúce sa na pozemkoch sťažovateľa hromadí bez ohľadu na prevádzkovanie skládky   priesaková   kvapalina,   ktorú   nie   je   prevádzkovateľ   skládky   oprávnený   z akumulačnej nádrže odčerpávať a ani s ňou nijakým iným spôsobom nakladať. Z dôvodu obmedzeného   objemu   akumulačnej   nádrže   je   isté,   že   nahromadená   kvapalina   časom pretečie cez okraj akumulačnej nádrže do okolitého terénu, a to konkrétne do pozemkov v bezprostrednom okolí akumulačnej nádrže, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa. Uvedeným odkladom vykonateľnosti zároveň nastala situácia, že v telese skládky nachádzajúcom sa na pozemkoch sťažovateľa, cca 60.000 t zneškodneného odpadu nemôže byť   podľa   povolenia   zhutňovaných,   prekrývaných   ani   monitorovaných   tak,   ako   to   bolo prevádzkovateľovi skládky povolené a nariadené a už v súčasnosti dochádza k tomu, že ľahké zložky odpadu (papiere a plasty) sú roznášané po okolí vplyvom vetra, čím dochádza k znečisteniu pozemkov v okolí telesa skládky, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa. Okrem toho bezprostredne hrozí, že na telese skládky dôjde k vznieteniu už zneškodneného a ešte neprekrytého odpadu a k následnému rozšíreniu požiaru aj na okolité nehnuteľnosti a teda aj k priamej a značnej škode na majetku sťažovateľa a tiež ku škode na životnom prostredí.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. Mgr. J. M., bytom P.,... na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé súdne konanie   zakotvené   v   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základné   právo   vlastniť   majetok   a   s   ním   nakladať   zakotvené   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   zakotvené   v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základné právo na účinný opravný prostriedok zakotvené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   1   Sžp/1/2010   a   právoplatným   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 1Sžp/1/2010, zo dňa 17. augusta 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 1 Sžp/1/2010, zo dňa 17. augusta 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi Ing. Mgr. J. M. náhradu trov konania, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť tak ako budú vyčíslené právnym zástupcom.“

C. Ústavnému súdu bolo 21. februára 2011 doručené podanie Mesta P. (ďalej len „mesto“), zastúpeného advokátom JUDr. J. O., B., ktorou oznámilo svoj vstup do konania o sťažnostiach sťažovateľky a sťažovateľa, a to v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania   na   strane   najvyššieho   súdu,   s   odôvodnením,   že   rozhodnutie   ústavného   súdu   o sťažnosťami napádanom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010   sa   priamo   dotkne   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov,   keďže   mesto   bolo účastníkom správneho konania, rozhodnutia ktorého sú predmetom prieskumu najvyšším súdom v sťažnosťami napádanom konaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   v   prvom   rade   namietané   porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto súvislosti aj porušenie základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru (bod A.1), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod A.2), ako aj základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy (bod A.3), a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010.

A.1 V súvislosti s namietaným porušením základného práva a práva na spravodlivé súdne   konanie   z   námietok   sťažovateľky   vyplýva,   že   ich   podstatou   je   jej   nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010, a to v reakcii na skorší nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010, a to z dôvodu, že týmto rozhodnutím   najvyšší   súd   napriek   uvedenému   skoršiemu   rozhodnutiu   ústavného   súdu predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (A.1.1), a tiež z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol   o   odložení   vykonateľnosti   napadnutých   správnych   rozhodnutí   (A.1.2),   pričom zároveň účastníkov konania poučil, že proti tomuto jeho uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný (A.1.3).

A.1.1 Pokiaľ ide predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, sťažovateľka zastáva názor, že týmto postupom najvyšší súd nerešpektoval, resp. nebral na zreteľ pre neho záväzné skoršie rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci, čím malo podľa nej dôjsť k porušeniu zásad spravodlivého procesu, pretože najvyšší súd sa tým podľa sťažovateľky dopustil „arbitrárnej aplikácie európskeho práva“. Z argumentácie sťažovateľky k tejto vrstve   námietok   vyplýva,   že   na   potrebu   výkladovej   participácie   Súdneho   dvora   na rozhodovaní o veci má odlišný názor ako najvyšší súd.

Z   ustálenej   judikatúry   Súdneho   dvora   však   nepochybne vyplýva,   že   rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie predkladajúceho súdu, pričom zároveň rozhodnutie o tom, či pre takéto predloženie prejudiciálnej otázky boli splnené podmienky ustanovené čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 234 Zmluvy o   založení   Európskych   spoločenstiev),   je   vecou   výlučnej   kompetencie   Súdneho   dvora. Inými slovami, „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania ani súd, nadriadený predkladajúcemu súdu, ale práve a len predkladajúci súd, ktorý dospel k záveru, že pre kvalifikované a s právom únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora. Zároveň platí, že je to výlučne Súdny dvor, ktorý je oprávnený rozhodnúť, že podmienky konania o prejudiciálnej otázke nie sú splnené, a preto odpoveď   na   položené   prejudiciálne   otázky   neposkytne.   Uvedené   napokon   celkom jednoznačne konštatuje práve Súdny dvor, ktorý k analogickej právnej otázke, aká je aj predmetom   námietok   sťažovateľky,   uvádza,   že „...   posúdenie   relevantnosti   a   potreby prejudiciálnej otázky patrí v zásade iba do právomoci súdneho orgánu, ktorý nariaďuje podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, s výhradou obmedzeného preverenia vykonávaného Súdnym dvorom v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 67 tohto rozsudku“ (rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora zo 16. decembra 2008 vo veci C-210/06 Cartesio, bod   96),   z   čoho   je   zrejmé,   že „...   právomoc   nariadiť   podanie   návrhu   na   začatie prejudiciálneho   konania,   ktorú   toto   ustanovenie   Zmluvy   zveruje   všetkým   vnútroštátnym súdom, nemôže byť spochybnená uplatnením takých pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú súdnemu orgánu v odvolacom konaní zmeniť rozhodnutie nariaďujúce podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, zrušiť tento návrh a nariadiť súdnemu   orgánu,   ktorý   uvedené   rozhodnutie   vydal,   aby   pokračoval   v prerušenom vnútroštátnom konaní“ (ibid., bod 98).

Súdny   dvor   okrem   toho   akoby   priamo   odpovedal   aj   na   tézu   sťažovateľky,   že v predložení prejudiciálnej otázky bránil najvyššiemu súdu predchádzajúci nález ústavného súdu   vydaný   v   konaní podľa   čl.   127 ústavy. Z   citovaného rozhodnutia   Súdneho dvora vo veci Cartesio vyplýva, že „... v situácii, keď sa vo veci koná po druhýkrát na súdnom orgáne prvého stupňa po tom, ako rozsudok ním vydaný bol zrušený súdnym orgánom rozhodujúcim s konečnou platnosťou, uvedený súdny orgán prvého stupňa sa môže obrátiť na Súdny dvor podľa článku 234 ES napriek existencii pravidla vo vnútroštátnom práve, podľa   ktorého   sú   súdy   viazané   právnym   názorom   súdu   vyššieho   stupňa   (rozsudok z 12. februára 1974, Rheinmúhlen-Dusseldorf, už citovaný)“ (ibid., bod 94).

Obdobne tak domáca   doktrína   odkazujúca   na ustálenú judikatúru   Súdneho   dvora konštatuje, že „... akákoľvek vnútroštátna úprava, ktorá by obmedzovala vnútroštátny súd pri podávaní prejudiciálnej otázky, nesmie byť vnútroštátnym súdom aplikovaná. V rámci spolupráce medzi SD ES a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie so zreteľom na osobitosti   prípadu,   posúdiť   nevyhnutnosť   podania   návrhu   na   začatie   prejudiciálneho konania, aby mohol vyniesť rozhodnutie, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru“ (Procházka – Čorba: Právo Európskej únie. Žilina 2007, s. 131).

Vo svetle uvedeného je preto ústavný súd toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   práv   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

A.1.2 Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiu najvyššieho súdu odložiť vykonateľnosť napadnutých správnych rozhodnutí, ústavný súd predovšetkým konštatuje,   že   povinnosť   odložiť   ich   vykonateľnosť   vyplýva   najvyššiemu   súdu   priamo z § 250c ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak bolo konanie   prerušené   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP   súd,   ktorý   konanie   prerušil, vykonateľnosť rozhodnutia odloží uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Ak   zákonodarca   ustanovil   povinnosť   súdu   uznesením   odložiť   vykonateľnosť napadnutého správneho rozhodnutia a zároveň proti takémuto uzneseniu pripustiť opravný prostriedok, je zrejmé, že predmetom skúmania odvolacieho súdu nemôže byť odloženie vykonateľnosti ako také (keďže ide o zákonnú povinnosť súdu), ale práve a len prerušenie konania,   v   nadväznosti   na   ktoré   a   v   dôsledku   ktorého   vznikla   súdu   povinnosť vykonateľnosť správneho rozhodnutia odložiť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje právne relevantný dôvod,   na   základe   ktorého   by   ústavný   súd   mohol   rozhodnúť,   že   hoci   nie   je   príslušný spochybniť   rozhodnutie   o   predložení   prejudiciálnej   otázky,   je   príslušný   preskúmať rozhodnutie, ktoré je len logickou extenziou toho predchádzajúceho rozhodnutia a ktorým súd realizuje iba svoju zákonnú povinnosť podľa § 250c ods. 2 OSP. Preto aj v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie práva na spravodlivý súdny proces v dôsledku odloženia vykonateľnosti   správnych   rozhodnutí,   je   ústavný   súd   nútený   konštatovať,   že   sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľky   nad   rámec   podotýka, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010 nekonštatoval arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 5/09 zo 6. apríla 2009 z dôvodu, že najvyšší   súd   ním   odložil   vykonateľnosť   správnych   rozhodnutí,   tak   ako   to   tvrdí sťažovateľka, ale z dôvodu, že sťažovateľke ako účastníčke konania nebola daná, resp. vytvorená možnosť vyjadriť sa k návrhu na odklad ich vykonateľnosti (bod 41 rozhodnutia).

A.1.3   Sťažovateľka   tiež   namietala,   že   k   porušeniu   základného   práva   a   práva   na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy došlo aj tým, že najvyšší súd proti uzneseniu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 nepripustil opravný prostriedok.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že zo znenia zákonnej úpravy § 204 ods. 2 druhej vety OSP je zrejmé, že prípadné nesprávne poučenie o opravnom prostriedku samo osebe nie je spôsobilé byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu, pretože v zmysle označenej   právnej   úpravy   „Ak   rozhodnutie   neobsahuje   poučenie   o   lehote   na   podanie odvolania   alebo ak obsahuje nesprávne   poučenie o tom,   že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   prípadné   nesprávne   poučenie   o   prípustnosti   odvolania nevyvoláva právny účinok spočívajúci v zániku oprávnenia odvolanie podať, ale naopak, predlžuje lehotu na podanie odvolania na tri mesiace od doručenia rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd nepovažuje za potrebné a účelné predkladať na tomto mieste podrobnú odpoveď na otázku, či proti napádanému rozhodnutiu najvyššieho súdu o prerušení konania a odložení vykonateľnosti správnych rozhodnutí podľa § 250c ods. 2 OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP je, alebo nie je prípustný opravný prostriedok, a to z dôvodu spočívajúceho v subsidiárnej pôsobnosti ústavného súdu vo veci, aká je aj predmetom posudzovanej sťažnosti.

Námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   obsahu   poučenia   o   opravnom   prostriedku v napádanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 je prima   facie   nespôsobilá   byť   predmetom   meritórneho   preskúmania   zo   strany   ústavného súdu. Ak je totiž sťažovateľka toho názoru, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je opravný prostriedok   prípustný, mala takýto prostriedok v zákonom ustanovenej lehote využiť. A až v prípade, ak by súd vyššieho stupňa na základe ústavne nekonformnej interpretácie   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   základe   ňou   podaného   opravného prostriedku potvrdil jeho neprípustnosť, bol by v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde daný titul pre poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľke zo strany   ústavného   súdu.   Inými   slovami,   absenciu   opravného   prostriedku   je   možné v konaní   pred   ústavným   súdom   namietať   len   v   prípade,   ak   ju   potvrdí   súd,   ktorý   má o opravnom   prostriedku   rozhodovať,   a nikdy   nie v   prípade,   ak   je daná   „len“ obsahom poučenia   o opravnom   prostriedku.   Tým   je   zároveň   učinené   zadosť   subsidiárnej   povahe pôsobnosti ústavného súdu v oblasti súdnej ochrany základných práv a slobôd, ak totiž súd vyššieho   stupňa   potvrdí   absenciu   opravného   prostriedku   v   rozpore   s   ústavou   alebo dohovorom, je práve tento súd pasívne legitimovaným v konaní o ústavnej sťažnosti.

V   danom   prípade   podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   aj   postupovala   v intenciách uvedeného a napriek poučeniu najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo   17.   augusta   2010   o   neprípustnosti   opravného   prostriedku   proti   nemu,   opravný prostriedok   podala, pričom najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 87/2010 uznesením z 29. novembra 2010 konanie o tomto odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 zastavil. Preskúmanie ústavnosti uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   87/2010   z   29.   novembra   2010   však   nie   je predmetnom tohto konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní tiež odmietol, a to z dôvodu nedostatku svojej právomoci o nej konať (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd považoval za zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to z dôvodu, že sťažovateľka   namietala   porušenie   týchto   svojich   práv   iba   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010, ktorým bola odložená   vykonateľnosť   správnych   rozhodnutí,   na   základe   ktorých   bolo   sťažovateľke umožnené   vykonávať   prevádzku   ekologickej   skládky.   Keďže   ústavný   súd   nezistil protiústavnosť   uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   odklade   vykonateľnosti správnych rozhodnutí, v dôsledku čoho sťažovateľka musela prerušiť svoje podnikateľské aktivity   pri   prevádzke   skládky   odpadov,   v   príčinnej   súvislosti   s   týmto   rozhodnutím, vydaním ktorého najvyšší súd rešpektoval zákonný príkaz, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného   práva   a   práva   sťažovateľky   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu.

A.2   Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietala,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010, ktorým najvyšší súd prerušil odvolacie   konanie   pre   účely   postúpenia   prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru,   bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v dôsledku tohto rozhodnutia najvyššieho súdu sa samotné odvolacie konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 neúmerne predĺži.

V uvedenej súvislosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k porušeniu ústavnej garancie na urýchlené prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenej v čl. 48 ods. 2 ústavy,   ktorá   má   procesný   charakter,   nemôže   dôjsť   v   súvislosti   s   rozhodnutím   orgánu verejnej   moci,   tak   ako   to   namieta   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, ale k jej porušeniu môže dôjsť iba v príčinnej súvislosti s procesným postupom orgánu verejnej moci. Okrem toho, aj v prípade, že by sťažovateľka namietala porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho sudu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010, dobu, počas ktorej bude prebiehať konanie na Súdnom dvore, ktorú najvyšší súd nemôže objektívne ovplyvniť, by nebolo možné objektívne pripočítať na jeho ťarchu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

A.3   Napokon   sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namietala   aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010 bolo vydané sudcom JUDr. M. G. (jeden z členov senátu) bez toho, aby pred vydaním tohto uznesenia bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú proti   tomuto   sudcovi   najvyššieho   súdu   vzniesol   žalovaný   správny   orgán   (Slovenská inšpekcia životného prostredia Bratislava).

Vykonaným dokazovaním ústavný súd zistil, že 17. augusta 2010 o 8.35 h bolo do podateľne najvyššieho súdu doručené podanie z 15. augusta 2010, ktoré podal žalovaný správny   orgán   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sžp   1/2010,   ktorým   uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi JUDr. M. G., ako aj proti ostatným členom senátu „1 Sžp“, a to z dôvodu údajného pomeru JUDr. G. k žalobkyni v 38. rade Mgr. Z. Č., členke občianskeho združenia V., ktoré malo podporovať „pezinčanov“ v ich snaženiach „... pred novou, nebezpečnou a nelegálne vybudovanou skládkou“, pričom toto občianske združenie malo 27. januára 2010 iniciatívne vystúpiť aj proti disciplinárnemu stíhaniu menovaného sudcu najvyššieho súdu. Uvedená námietka zaujatosti bola odôvodnená aj poukázaním na skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010, ktorým boli zrušené rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 5/09, ktorých jedným zo zákonných sudcov bol tiež JUDr. M. G.. Ústavný súd tiež zistil, že 17. augusta 2010, t. j. v deň, keď bola najvyššiemu súdu doručená zmienená námietka zaujatosti, sa o 9.05 h pod predsedníctvom JUDr. M. G. konalo zasadnutie senátu „1 Sžp“ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010, výsledkom ktorého bolo vyhlásenie sťažnosťou napadaného uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010. Z úradného záznamu sudcu JUDr. M. G. spísaného 17. augusta 2010 o 13.00 h vyplýva, že o podanej námietke zaujatosti proti jeho osobe v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 sa mal možnosť najskôr dozvedieť v deň jej podania, avšak až o 10.45 h, t. j. až potom, ako bolo najvyšším súdom vo veci vedenej pod sp.   zn.   1   Sžp   1/2010   vyhlásené   rozhodnutie.   Napokon   o   uvedenej   námietke   zaujatosti rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 Mdz 4/2010 z 24. augusta 2010, a to tak, že predseda   senátu   najvyššieho   súdu   JUDr.   M.   G.   nie   je   vylúčený   z   prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.Podľa   §   15a   OSP   účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   podľa   odseku   1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Z uvedených zistení vyplýva, že žalovaný správny orgán v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi najvyššieho súdu až 17. augusta 2010, a to z dôvodov, ktoré mu jednak museli byť známe, ako sám uvádza, už od   27.   januára 2010   (keď   označené   občianske   združenie   malo vystúpiť na podporu dotknutého sudcu najvyššieho súdu), odkedy uplynula lehota dlhšia ako 15 dní v zmysle požiadavky § 15a OSP, resp. z dôvodov, kvôli ktorým námietka zaujatosti v zmysle § 14 ods.   3   OSP   nie   je   prípustná   (t. j.   zrušenie   skoršieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu rozhodnutím   ústavného   súdu).   Vzhľadom   na   uvedené   sa   podanie   námietky   zaujatosti účastníkom konania vedeného pod sp. zn. 1 Sžp 1/2010 javí iba ako účelové, pričom navyše zákonný   sudca   v   predmetnej   veci,   proti   ktorému   námietka   zaujatosti   smerovala,   nemal možnosť objektívne sa o nej dozvedieť včas, t. j. pred vyhlásením sťažnosťou napádaného uznesenia sp. zn. 1 Sžp 1/2010 zo 17. augusta 2010.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

B. Pokiaľ ide u druhú sťažnosť doručenú ústavnému súdu, sťažovateľ ňou namietal, že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sžp   1/2010   a   jeho uznesením zo 17. augusta 2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj právo na účinný prostriedok nápravy   zaručené   v   čl.   13   dohovoru,   a   to   tým,   že   najvyšší   súd   s   ním   nekonal   ako s účastníkom   konania,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   správneho konania,   rozhodnutia   z   ktorého   boli   predmetom   prieskumu   napadnutého   konania najvyššieho súdu.

Okruh účastníkov správneho konania upravuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a osobitné zákony.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak.

Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania   životného   prostredia   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov účastníkom konania je

a) prevádzkovateľ,

b) vlastník pozemku alebo stavby, ktorého práva k nim môžu byť povolením priamo dotknuté,

c) obec, v ktorej je povoľovaná prevádzka umiestnená alebo podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia má byť umiestnená,

d) zainteresovaná verejnosť; v prípadoch podľa odseku 3 písm. b) a c) na základe písomnej prihlášky podanej po zverejnení žiadosti [§ 12 ods. 2 písm. d)].

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Na   preskúmavanie   rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov   sú   vecne   príslušné krajské súdy (§ 246 ods. 1 OSP). Najvyšší súd je odvolacím súdom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (§ 250ja OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ustanovenia § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si druhú vetu § 250 ods. 1 OSP vykladá ako povinnosť najvyššieho súdu, v dôsledku nesplnenia ktorej malo dôjsť k porušeniu ním označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu zo znenia druhej vety § 250 ods. 1 OSP vyplýva na jednej   strane   to,   že   nie   je   vylúčené,   aby   všeobecný   súd   pribral   do   (súdneho)   konania účastníka správneho konania aj na základe jeho návrhu, a na druhej strane to, že posúdenie možnosti zásahu do práv a povinností účastníka správneho konania je na voľnej úvahe všeobecného   súdu.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   toto   ustanovenie   nevylučuje,   aby o pribratí účastníka správneho konania rozhodoval ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   z   listu   právneho   zástupcu sťažovateľa zo 17. marca 2011 zistil, že sťažovateľ sa postavenia účastníka konania pred všeobecnými   súdmi   nedomáhal.   Okrem   toho,   hoci   je   sťažovateľ   zastúpený   rovnakým právnym   zástupcom   ako   sťažovateľka   (E.   a. s.),   ktorá   bola   sťažovateľkou   aj   v   konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. I. ÚS 223/09, sťažovateľ nepožiadal ani o vstup do tohto konania ústavného súdu.

Keďže   sťažovateľ   v   zmysle   zásady   vigilantibus   iura   scripta   sunt,   t. j.   každý   je strážcom svojho práva, čo znamená, že každý si má v prvom rade sám chrániť svoje práva, nežiadal, resp. sa nedomáhal účasti v konaní pred všeobecným súdom, nemohol mu tento ani takéto postavenie priznať.

Vo   veci   sp.   zn.   1   Sžp   1/2010   neexistuje   rozhodnutie   o   merite   veci,   ktorým   by najvyšší   súd   rozhodol.   Všeobecný   súd   rozhodol   len   procesne,   keď   prerušil   konanie a požiadal   Súdny   dvor   o   rozhodnutie   vo   veci   predbežnej   otázky.   Takéto   rozhodnutie najvyššieho súdu nie je spôsobilé privodiť arbitrárnosť a nezbavuje sťažovateľa možnosti uchádzať sa v konaní pred najvyšším súdom účastníctva v konaní, a tým aj uplatnenia svojich základných práv a slobôd v konaní a predložiť mu svoje argumenty (rovnako sp. zn. III. ÚS 456/2010).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   postavenie   sťažovateľa v súčasnosti ešte umožňuje plné uplatnenie jeho práv v prebiehajúcom súdnom konaní.

Keďže v okolnostiach daného prípadu v súčasnosti neexistuje meritórne rozhodnutie najvyššieho   súdu,   ale   len   procesné   rozhodnutie   o   prerušení   konania   a   predložení predbežných   otázok   na   rozhodnutie   Súdnemu   dvoru,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že námietka sťažovateľa spočívajúca v tom, že najvyšší súd s ním nekonal ako s účastníkom konania, nie je v tejto fáze konania spôsobilá privodiť arbitrárnosť napádaného uznesenia najvyššieho súdu. Inými slovami, sťažovateľovi nebola v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu definitívne a s konečnou platnosťou odňatá možnosť konať pred (všeobecným) súdom, pretože ešte stále má možnosť predložiť mu svoje argumenty a legálnym spôsobom využiť všetky zákonné prostriedky, aby status, o zachovanie ktorého mu ide, obhájil (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom   na   to,   že   v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   koná a rozhoduje o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby v príčinnej súvislosti iba s takým rozhodnutím, konaním, resp. nekonaním orgánu verejnej moci, ktoré rozhodnutie alebo konanie sa tejto osoby priamo ako účastníka konania týka, ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   ústavný   súd   už   o   ďalších požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.

C. Keďže ústavný súd sťažnosti sťažovateľov ako celok odmietol, bolo bez právneho významu   rozhodovať   o   návrhu   mesta   na   pripustenie   do   konania   ústavného   súdu   ako vedľajšieho účastníka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011