znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 128/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veciach namietaného porušenia základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie   záležitostí   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra vo veciach: 1 - 2354, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   ktoré   sú   označené   v záhlaví   tohto uznesenia pod poradovým číslom 1 až 2354,   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 393/08.

2.   Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 393/08 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. februára 2008 doručené a neskôr doplnené (upresňujúce) sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) vo veciach, ktoré sú identifikované   v záhlaví   tohto   uznesenia   pod   poradovým   číslom   1   až   2354   (ďalej   aj „napadnuté konania“).

1. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu 31. marca 2006 (...) návrhy   na vydanie   platobných   rozkazov,   ktorými   sa   domáhala   zaplatenia „finančných pohľadávok   s príslušenstvom“ proti   rôznym   odporcom   (fyzickým   osobám   a právnickým osobám).   Návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   boli   podané   podľa   § 42   ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   elektronickou   formou   a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Z obsahu   sťažností   ďalej   najmä   vyplýva: «(…) Okresný   súd   Nitra   si   podaný návrh ponechal.   Doposiaľ   však   nezaslal   sťažovateľovi   potvrdenie   o prijatí   podania vyhotovené v intenciách ust.   § 139 ods.   1 vyhlášky   č.   543/2005   Z.   z.   (o   Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, ďalej len Spravovací poriadok), z ktorého by bolo možné zistiť identitu sudcu, senátu alebo súdneho   úradníka,   ktorému   bola   vec   pridelená   na   konanie   a   rozhodnutie   a   pridelenú spisovú značku. Sťažovateľovi preto neostáva nič iné ako identifikovať konanie iba podľa jeho účastníkov a predmetu sporu.

Porušovateľ   podľa   informácií   sťažovateľa   doposiaľ   nevykonal   vo   veci   žiadny procesný úkon a to napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako jeden a pol roka. Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej nečinnosti porušovateľa obstojí aj preto, že prvotným úkonom, ktorý súd z dôvodu hospodárnosti po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva na zaplatenie súdneho poplatku v stanovenej výške na určený účet súdu. Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Podaným návrhom sťažovateľ   požiadal   súd   o   vydanie   platobného   rozkazu   v   zmysle   ust.   §   172   zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok, ďalej len OSP), pretože v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce z odôvodnených skutočností. Podľa ust. § 10 ods. 1 veta tretia zákona č. 71/1992 Zb. (o súdnych poplatkoch) prvostupňový súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace. Je preto zrejmé, že pokiaľ súd bude postupovať podľa zákona, nevydá platobný rozkaz skôr, ako vyzve sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd jednoduchý úkon spočívajúci vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku nevykonal ani po roku a pol od podania návrhu, hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť   z úradnej   moci   (§   103   OSP).   Splnenie   poplatkovej   povinnosti   ako   vecnej procesnej podmienky pritom patrí medzi základné predpoklady prípustnosti konania pred súdom   prvého   stupňa.   Keďže   sťažovateľ   realizoval   svoje   podanie   elektronickými prostriedkami   nebolo   možné,   aby   zaplatil   súdny   poplatok   spolu   s   podaním   návrhu kolkovými známkami a jeho jedinou možnosťou je počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom.

Vzhľadom k časovo enormnej stagnácii konania sa sťažovateľ rozhodol využiť svoje právo a v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. (o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) podal dňa 9. 1. 2008 osobne do podateľne súdu sťažnosť na postup súdu   smerujúcu   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. V sťažnosti požiadal predsedu súdu o vykonanie efektívneho riadiaceho zásahu, ktorý   by   odstránil   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   a   prispel   k   naplneniu   ust.   §   6   OSP prikazujúceho súdu postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými jeho účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Kópiu sťažnosti na postup súdu prikladáme v prílohe. (Sťažnosť   na   postup   súdu   je   z   dôvodu   hospodárnosti   priložená   bez   rozsiahlej   prílohy

-identifikácie   prípadov.   Identifikácia   však   bola   všeobecnému   súdu   podaná   tak,   ako   to dokazuje prezenčná pečiatka súdu vyznačená na prvej strane sťažnosti. V prípade potreby sme pripravení identifikáciu predložiť dodatočne). Sťažovateľ doposiaľ nedostal na podanú sťažnosť žiadnu odpoveď. (...)

Sťažovateľ   urobil   podanie   v   súlade   s   ust.   §   42   ods.   1   OSP   elektronickými prostriedkami, formou elektronického dokumentu, podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Toto podanie spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky stanovené zákonom. Ako   také   je   urobené   zákonom   ustanoveným   spôsob   a   je   teda   nutné,   aby   porušovateľ o podanom   návrhu   konal   v   občianskom   súdnom   konaní   podľa   stanovených   procesných predpisov.   Návrh   na   začatie   konania   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové   a formálne náležitosti a preto má požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru plnú relevanciu (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn.: I. ÚS 40/02). Občianske súdne konanie, ktoré podľa ust. § 82 ods. 1 OSP začalo doručením návrhu súdu musí mať ústavne zaručenú kvalitu vyjadrenú obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa. Zvolený spôsob podania nemôže limitovať danú kvalitu. O povinnosti všeobecného súdu konať, vec bez zbytočných prieťahov prerokovať a meritórne rozhodnúť ústavný súd rozhodol v skutkovo zhodnom prípade nálezom zo dňa 20. 12. 2007, sp. zn.: III. ÚS 7/07. (...)

Tvrdíme, že postupom porušovateľa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa systematicky zaradeného do katalógu práv na súdnu a inú právnu ochranu. Konkrétne, porušovateľ svojím postupom porušil a sústavne porušuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou absolútnou nečinnosťou spôsobuje   sťažovateľovi   neprimerane   veľké   ťažkosti-obmedzuje   jeho   vlastnícke   právo, pretože po dobu viac ako jeden a pol roka nie je schopný vyriešiť pretrvávajúci stav právnej neistoty.

Porušovateľ svojím postupom taktiež porušil a sústavne porušuje právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konanie súdu, k dnešnému dňu v trvaní viac ako jeden a pol roka, vo veci zaplatenia pohľadávky, keď procesná strana spolupracuje so súdom,   v   podanom   návrhu   označila   všetky   dôležité   skutočnosti   a   podložila   ich relevantnými dôkazmi, pričom doposiaľ nedošlo k rozhodnutiu, nemožno hodnotiť tak, že by garantovalo rozhodnutie o veci v primeranej lehote.

V prípade zásahu do základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky poukazujeme na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorých bol vyslovený jednoznačný názor, že bezdôvodná nečinnosť všeobecného súdu v trvaní   viac   ako   jeden   a   pol   roka   predstavuje   porušenie   základného   práva   účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, konkrétne: „nález ÚS SR“ (...) I. ÚS 102/04(...), III. ÚS 62/03(...), I. ÚS 115/06(...), III. ÚS 203/06-25(...), I. ÚS 1/07, II. ÚS 254/06, II. ÚS 87/05, II. ÚS 2/01, II. ÚS 80/05. (...)

Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, okresný súd prejednáva spor o zaplatenie relatívne nízkej peňažnej pohľadávky, ktorý nevykazuje znaky právnej a faktickej zložitosti. Sťažovateľ navrhol riešenie sporu v skrátenom konaní formou vydania platobného   rozkazu.   Zhromaždený   dôkazný   materiál,   ako   aj   doterajšia   rozhodovacia činnosť súdu by mali byť predpokladmi rýchleho ukončenia konania. Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna súčinnosť podporuje skoré ukončenie konania. Posúdenie tretieho kritéria je spojené s vykonaním dokazovania v priebehu konania o ústavnej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých relevantných materiálov,   najmä súdneho spisu okresného súdu. (...)

Pre výraznú intenzitu zásahov do základných práv sťažovateľa,   ako aj dĺžku ich trvania   (tiež   dĺžku   trvania   stavu   právnej   neistoty,   beznádeje   a   nedôvery   v   spravodlivé vyriešenie   veci),   ako   aj   so   zreteľom   na   fakt,   že   porušenie   základných   práv   nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, pričom okresný súd nepostupoval a stále nepostupuje v občianskom súdnom konaní podľa ust. § 6 a príp. § 100 ods. 1 OSP tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, žiada sťažovateľ, aby mu bolo rozhodnutím Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   priznané   finančne   zadosťučinenie   vo   výške   20.000,-   Sk. Poukazujeme   aj   na   skutočnosť,   že   viac   ako   jeden   a   pol   ročné   obdobie,   počas   ktorého prebieha   občianske   súdne   konanie   znamená   pre   sťažovateľa   výrazné   obmedzenie   jeho vlastníckych práv.

Tvrdíme,   že   výška   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   je   primeraná a spravodlivá.   Vychádza   z   doktríny   prijatej   ústavným   súdom,   podľa   ktorej,   pokiaľ   ide o zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   je   spravodlivé,   ak   sa   na   každý   rok   poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukazujeme na doterajšie rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní, konkrétne: (...) nález ústavného súdu(...) III. ÚS 203/06-25(...) III. ÚS 235/04-3(...) III. ÚS   347/05(...) III. ÚS   142/06-28(...) III. ÚS   118/06-40(...) III. ÚS   110/04-55(...) III. ÚS 125/04-44(...) III. ÚS   229/04-52(...) III. ÚS   21/05-30(...) III. ÚS   190/05-36(...) III. ÚS 301/05-38(...) III. ÚS 82/03-25(...).

Márne plynutie času spôsobilo, že ani pozitívne rozhodnutie ústavného súdu nebude môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napĺňa sa   tak   jedno   zo   základných   kritérií   rozhodovania   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, o ktorom ústavný súd uviedol cit.: „Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva   alebo   slobody   nieje   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu.“ (I. ÚS 15/02, s. 575).   Pretože   porušenie   základného práva   sťažovateľa,   nemožno   napraviť   obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, je priznanie primeraného finančného zadosťučinenia legitímne (napr. III. ÚS 203/06-25 a iné). (...) Sťažovateľ podáva sťažnosť ústavnému súdu po tom, čo v občianskom súdnom konaní   využil   všetky   dostupné   a   účinné   prostriedky   nápravy.   Tieto   však   neviedli k odstráneniu prieťahov a stagnácie konania. Doterajšia nečinnosť a neefektívna činnosť štátneho   orgánu   spôsobila   sťažovateľovi   ničím   neodôvodniteľné   problémy   v   jeho podnikateľskej   činnosti   a   vytvorila   v   sfére   jeho   vlastníckych   práv   stav   dlhotrvajúcej neistoty.   Okrem   toho,   žiadne   prostriedky   nápravy   nemôžu   konvalidovať   časový   aspekt konania. Viac ako jeden a pol roka nie je primeranou lehotou na prejedanie jednoduchej civilnej veci. Právny prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č.757/2004 Z. z. (o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť potrebnú účinnosť.»

2.   Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   sťažovateľka   po   upresnení niektorých sťažností navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosti na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„a)   Základné   právo   spoločnosti   L.,   a.   s.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v napadnutých konaniach porušené bolo.

b)   Okresnému   súdu   Nitra   prikazuje,   aby   v napadnutých   konaniach   konal   bez zbytočných prieťahov.

c)   Spoločnosti   L.,   a.   s.,   priznáva   v každom   napadnutom   konaní   finančné zadosťučinenie   v   sume   po   20   000   Sk,   teda 663,88   €   (t. j.   spolu   v sume 1562773,50 €),   ktoré jej   je   Okresný súd   Nitra   povinný zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

d) Okresný súd Stará Ľubovňa je povinný uhradiť spoločnosti L., a. s., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. F. č.:..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Na základe informácií poskytnutých k predbežnému prerokovaniu predmetných sťažností predseda okresného súdu 12. septembra 2008 oznámil, že:

„Návrhy v elektronickej forme doručila sťažovateľka okresnému súdu 31. 3. 2006. Okresný súd obdržal 4. 4. 2006 stanovisko ministerstva spravodlivosti k postupu pri prijímaní elektronických podaní z 3. 4. 2006.

Okresný   súd   vrátil   podania   sťažovateľke   6.   4.   2006   s tým,   že   ich   môže   podať v písomnej   forme,   telegraficky,   alebo   telefaxom.   Sťažovateľka   reagovala   stanoviskom z 26. 4. 2006 doručeným 2. 5. 2006.

Predseda   okresného   súdu   požiadal   listom   z   9.   5.   2006   opäť   o usmernenie   pri prijímaní elektronických podaní.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu návrhy v elektronickej forme 26. 7. 2006. Okresný súd vrátil podania sťažovateľke listom z 11. 8. 2006 s tým, že ich môže podať v písomnej forme, telegraficky, alebo telefaxom.

Sťažovateľka doručila 19. 10. 2006 okresnému súdu DVD nosiče, na ktorom mali byť elektronické návrhy vrátené okresným súdom 6. 4. 2006 (podania doručené prvýkrát 31. 3. 2006). Okresný súd si tieto návrhy ponechal.

Okresný   súd inicioval 1.   12.   2006 prostredníctvom podpredsedu   Krajského   súdu Nitra   rokovanie   s Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o prijímaní elektronických podaní.

Sťažovateľka podala 7. 1. 2008 sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní.“

Podľa predsedu okresného súdu : „...V rámci vybavovania tejto sťažnosti bolo od riaditeľky odboru informatiky KS Nitra Ing. Cínovej zistené, že elektronické podania už je možné prijímať, o čom údajne mali byť informovaní predsedovia KS ešte začiatkom roka 2007... lustráciou v denníku Spr a dopytom na KS Nitra zistené, že Okresný súd v Nitre nebol zo strany MS SR, ani KS Nitra informovaný o tom, že bol nainštalovaný príslušný program a je už možné prijímať elektronické podania... 21. 1. 2008-z KS Nitra vyžiadaná zápisnica z porady predsedov KS s ministrom spravodlivosti, konanej dňa 1. a 2. 2. 2007, na ktorej ministerstvo informovalo, že podateľne sú technicky pripravené na prijímanie elektronických podaní(...).“

Okresný súd vo februári 2008 začal otvárať elektronické návrhy na DVD nosičoch doručených   sťažovateľkou,   zároveň   riešil   otázku   overenia   zaručených   elektronických podpisov   vzhľadom   na   časový   odstup   od   podania   návrhov   (doba   platnosti   certifikátov k elektronickým podpisom–1 rok–medzitým uplynula).

V priebehu februára a marca 2008 okresný súd prijal a zaregistroval 1382 návrhov sťažovateľky, a pridelil ich sudcom na ďalší procesný postup.

Podľa   predsedu   okresného   súdu: „...   súd   samozrejme   akceptoval   dátum   prvého podania DVD nosičov na súd t. j. 31. 3. 2006“.

V priebehu   mája   2008   mali   byť   sťažovateľke   zasielané   výzvy   na   odstránenie nedostatkov návrhov na začatie konania.

V priebehu   júna   2008   mala   sťažovateľka   doručiť   okresnému   súdu   odpovede   na výzvy.V priebehu   septembra   2008   má   okresný   súd „...v   niektorých   veciach   odmietať podania,   v ostatných   vyzývať   na   zaplatenie   súdnych   poplatkov   a zvažuje   tiež   vydanie rozhodnutí   o prerušení   konaní,   nakoľko   na   OS   Bratislava   I prebieha   spor   o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok /sp. zn. 7 C 144/2006/“. (...) V uvedenej súvislosti predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol : „... Po prijatí návrhov a oboznámení sa s ich obsahom   sudcovia   zistili,   že   návrhy   vykazujú   viaceré   procesné   nedostatky   (nesprávne uvedené mená a adresy odporcov, neúplné listinné doklady – bez dátumov a podpisov) a ani v jednej veci nie je zaplatený súdny poplatok.... Výzvami v každej jednotlivej veci žiadal o riadne označenie mena, priezviska a bydliska odporcu a doplnenie listinných dokladov. Na   tieto   výzvy,   ktoré   boli   doručené   navrhovateľovi   v júni   2008   sme   obdržali   od navrhovateľa písomné stanovisko, avšak vytýkané nedostatky neodstránil a listinné doklady v zmysle písomnej výzvy súdu nepredložil....“

II.

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   je   však   možné   v konaní   o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú označené v záhlaví tohto uznesenia pod poradovým   číslom   1   až   2354,   a vzhľadom   na   právne   a skutkové   súvislosti   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Nitra v konaniach, ktoré sú označené v záhlaví tohto uznesenia pod poradovým číslom 1 až 2354.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   sťažností,   z informácií a dokladov   poskytnutých   k predbežnému   prerokovaniu   predmetných   sťažností predsedníčkou okresného súdu a zo súvisiaceho spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/08 vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   v okolnostiach   daných   vecí   a   v danom   štádiu napadnutých konaní nemožno kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   podala   žalobné   návrhy   na   okresnom   súde   elektronickou   formou a podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   31.   marca   2006.   Podpredsedníčka okresného súdu v ten istý deň informovala riaditeľku odboru informatiky Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“),   od   ktorej   sa   dozvedela,   že   nainštalovaný   program v podateľni okresného súdu neumožňuje otvoriť dáta a overiť elektronický podpis, pričom o tejto   skutočnosti   bolo   ihneď   informované   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“).   Podľa   stanoviska   ministerstva spravodlivosti z 3. apríla 2006, „nie sú v súčasnosti splnené podmienky osobitného zákona na prijímanie podania elektronickou formou“. Vzhľadom na uvedené stanovisko okresný súd vrátil 2 ks DVD nosičov, teda podania sťažovateľke 6. apríla 2006 s tým, že ich môže podať v písomnej forme, telegraficky alebo telefaxom. Sťažovateľka reagovala na vrátenie podaní   listom   z 26.   apríla   2006,   v ktorom   poukázala   na   to,   že   ak   sa   okresný   súd v budúcnosti „takýmto   podaním   odmietne   z akýchkoľvek   dôvodov   zaoberať,   budem   to považovať za porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde“.   Predsedníčka   okresného   súdu   listom z 9. mája   2006   opäť   požiadala   o usmernenie   pri   prijímaní   elektronických   podaní. Sťažovateľka   26.   júla   2006   opakovane   doručila   okresnému   súdu   žalobné   návrhy v elektronickej podobe. Okresný súd 11. augusta 2006 znovu vrátil podania sťažovateľke s tým, že ich môže podať v písomnej forme, telegraficky alebo telefaxom. Dňa 19. októbra 2006 sťažovateľka vrátila okresnému súdu DVD nosiče, ktoré však obsahovali o 986 menej žalobných   návrhov   ako   podaných   ústavných   sťažností. Okresný   súd   si   tieto   návrhy ponechal. Okresný súd 1. decembra 2006 inicioval prostredníctvom podpredsedu krajského súdu rokovanie s ministerstvom spravodlivosti o prijímaní elektronických podaní.

1.   Medzičasom   sťažovateľka   podala   10.   októbra   2006   ústavnému   súdu   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Nitra vo veci   neprijatia   jej   podania   z   24. júla 2006   urobeného   elektronickou   formou a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom.   Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn. II. ÚS 65/08 zo 14. októbra 2008 vyslovil porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v súvislosti s neprijatím uvedených návrhov urobených   elektronickými   prostriedkami   a podpísaných   zaručeným   elektronickým podpisom a prikázal okresnému súdu v týchto veciach konať podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd okrem iného vyslovil:

„V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom   ustanovenou   formou,   a postupovať   vo vzťahu   k nemu   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. (...)

V okolnostiach prípadu je preto nepochybné, že okresný súd bude povinný opätovne sa   zaoberať   podaním   sťažovateľky   z 24.   júla   2006   ako   návrhom   na   začatie   konania, a pritom musí zabezpečiť zachovanie jeho právnych účinkov ku dňu jeho podania, a to bez ohľadu na technické problémy, ktoré by mohli v tejto súvislosti vzniknúť.“ Citovaný právny názor je pre okresný súd záväzný (§ 56 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosti na porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní proti okresnému súdu doručené ústavnému súdu 6. februára 2008 sa týkajú iba časti identických návrhov. Sťažovateľka namieta síce porušenie iného aspektu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   (ako   tomu   bolo   v konaní   vedenom   na   ústavnom   súdu   pod   sp.   zn. II. ÚS 65/08), avšak na základe tých istých podstatných skutkových a právnych okolností a vo   vzťahu   k tomu   istému   orgánu   verejnej   moci.   Zachovaná   je   tiež   iba   sčasti   identita namietaného   zásahu   do   jej   základných   práv   –   nečinnosť   okresného   súdu   v konaniach o návrhoch urobených formou elektronického podania, ktoré okresný súd odmietol prijať s poukazom   na   administratívno-technickú   nespôsobilosť.   Sťažovateľka   však   v tomto prípade zvýrazňuje druhý – časový aspekt namietaného zásahu do jej práv, domáhajúc sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

Namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   v   období   od   24.   júla   2006   je nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) toho, že okresný súd odmietol prijať ňou doručené   elektronické   podania   s tým,   že   nedisponuje   potrebnými   technickými prostriedkami. Vo vzťahu k tomuto zásahu však sťažovateľka v konaní vedenom ústavným súdom   pod   sp. zn.   II. ÚS 65/08   už   dosiahla   nápravu   (nálezom   zo 14.   októbra   2008) v podobe vyslovenia porušenia jej označených práv ústavným súdom a v podobe príkazu ústavného súdu adresovaného okresnému súdu, aby o jej návrhoch konal podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prirodzene vrátane § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá).

Označené opatrenia na nápravu porušenia ústavnosti vo veci sťažovateľky možno vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   považovať   za   primerané   a dostatočné.   Pokiaľ sťažovateľka žiada v nových sťažnostiach (ktoré sú predmetom tohto konania) kompenzáciu formou priznania primeraného finančného zadosťučinenia s poukazom na uplynuvšiu dobu nečinnosti   okresných   súdov   argumentujúc,   že   namietané   porušenia   jej   práv   nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením, a obdobie, počas ktorého trvajú predmetné konania,   pre   ňu   znamená „výrazné   obmedzenie(...)   vlastníckych   práv“ a problémy v podnikateľskej činnosti, túto požiadavku považuje ústavný súd za neopodstatnenú.

Ústavný   súd   teda   nepopiera,   že v sčasti   napadnutých   konaniach   došlo   zo   strany okresného súdu k prieťahom, ktoré však nekvalifikuje ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože prihliadol predovšetkým na nápravu porušenia   ústavnosti,   ktorú   sťažovateľka   dosiahla   aj   nálezom   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 65/08   zo   14.   októbra   2008.   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy má predstavovať náhradu (kompenzáciu) nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením základných práv zo strany orgánov verejnej moci v prípadoch, keď je to nevyhnutné pre dovŕšenie ochrany porušeného základného práva, nie kompenzáciu   rizík   vyplývajúcich   z povahy   „podnikateľského   zámeru“   obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti tiež poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej primerané finančné   zadosťučinenie   nepredstavuje   náhradu   za   uplatnené   finančné   plnenie   alebo prípadnú náhradu škody (I. ÚS 59/02).

2.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o predmetných   sťažnostiach prihliadol aj na to, že sťažovateľka podala 7. januára 2008 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom táto sťažnosť sa stala účinným prostriedkom nápravy v daných veciach.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V danom   prípade   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutých   konaniach,   ktorú   podala sťažovateľka   predsedníčke   okresného   súdu,   bola   bez   akýchkoľvek   pochýb   súdom akceptovaná a efektívna, pretože od   podania tejto   sťažnosti   okresný   súd v napadnutých veciach plynule a bez prieťahov koná, pričom aj predtým sa neustále snažil prijať opatrenia na   odsránenie   technických   prekážok,   pre   ktoré   nemohol   v konaniach   pokračovať.   Tieto skutočnosti ústavný súd pri svojom rozhodovaní nemohol taktiež opomenúť.

3. V posudzovaných   konaniach   bolo   potrebné   prihliadnuť   aj   na   tú   podstatnú skutočnosť, že sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, vo vzťahu ku   ktorým   nie   je   originálnym   nadobúdateľom.   Tieto   pohľadávky   jej   boli   postúpené Slovenským   rozhlasom.   V relavantnom   období   sa   Slovenský   rozhlas v konaní   vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006 žalobou proti sťažovateľke domáhal určenia   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov,   na   základe   ktorých   malo k postúpeniu uvedených   pohľadávok   dôjsť,   t. j.   absolútnej   neplatnosti   rámcovej   zmluvy   o postúpení pohľadávok,   ako   aj   určenia   neplatnosti ďalších   súvisiacich   (tzv.   realizačných)   zmlúv uzatvorených so sťažovateľkou. Výsledok tohto konania mal v tom čase zásadný význam pre   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   veciach   sťažovateľkou   uplatňovaných   pohľadávok, pretože   sa   v ňom   riešila   otázka   jej   vecnej   aktívnej   legitimácie   týkajúcej   sa   týchto pohľadávok   vymáhaných   na základe   elektronických   podaní.   Slovenský   rozhlas   podal Okresnému   súdu   Bratislava I   žalobu o určenie   neplatnosti   uvedených   zmlúv 12. októbra 2006.   Túto   skutočnosť   Slovenský   rozhlas   oznámil   listom   generálnej   riaditeľky zo 7. novembra   2006   všetkým   (v tom   čase   45)   okresným   súdom   Slovenskej   republiky, pričom zároveň navrhol prerušenie konaní o návrhoch sťažovateľky.

Bezprostrednou príčinnou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných majetkových práv preto nie je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej elektronických podaní v období od 24. júla 2006, ale skutočnosť, že konanie vedené   Okresným   súdom   Bratislava I   pod sp. zn.   7 C 144/2006,   v ktorom   sa   riešila predbežná   otázka   dôležitá   pre   rozhodnutie   v sťažovateľkiných   veciach   a   ktoré   začalo 12. októbra   2006,   krátko   po   podaní   návrhov   sťažovateľky,   nebolo   do   konca   roka   2008 právoplatne skončené. Podľa medializovaných informácií v decembri 2008 sa sťažovateľka a Slovenský rozhlas mimosúdne dohodli o ukončení súdnych sporov a späťvzatí svojich podaní   v   kauze   platnosti   Rámcovej   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   z   nezaplatených koncesionárskych poplatkov z roku 2005 a dvoch nadväzujúcich realizačných zmlúv, ako aj v   kauze   zmluvnej   pokuty   z   druhej   realizačnej   zmluvy.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo veci Okresného súdu Bratislava I vedenej pod sp. zn. 7 C 144/2006 eviduje späťvzatie odvolania Slovenským rozhlasom.

Vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok bolo možné o sťažovateľkou uplatňovaných   právach   rozhodnúť   pomerne   rýchlo,   treba   považovať   procesný   postup okresného   súdu,   ktorý   o návrhoch   sťažovateľky   mohol   meritórne   rozhodnúť až po právoplatnom   skončení   konania   vedeného   v prvom   stupni   Okresným   súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 144/2006, za primeraný okolnostiam prerokúvaných vecí.

4. Z informácií, ktoré poskytol okresný súd ústavnému súdu, vyplýva, že napadnuté súdne konania, v ktorých podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   boli   prerušené do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn. 7 C/144/2006, v ktorej sa riešila prejudicionálna otázka vo vzťahu k napadnutému konaniu. Z dôvodu prerušenia napadnutých konaní pred okresným súdom, kým nedošlo k odpadnutiu prekážky   prerušeného   konania   postupom   predvídaným   v uvedenom   právoplatnom rozhodnutí,   nemohli   sa   v prerušovaných   konaniach   vykonávať   žiadne   procesné   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Sťažovateľka netvrdila ani neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v napadnutých konaniach neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla skôr. Naopak, proti   rozhodnutiam   o prerušení   napadnutých   konaní   ani   nepodala   opravné   prostriedky. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie prekážky na základe právoplatného rozhodnutia, tak ako tomu bolo aj v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom   konaní (mutatis mutandis II.   ÚS 3/00,   III.   ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

5. Je nesporné, že k predĺženiu konania prispela aj samotná sťažovateľka, resp. jej právny zástupca tým, že riadne a včas nezaplatila ani súdny poplatok z návrhu. V týchto súvislostiach   už   ústavný   súd   konštatoval,   že   požiadavka   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj vzhľadom na to, že sťažovateľka je v napadnutých konaniach kvalifikovane právne zastúpená.

6. Intenzita právnej neistoty účastníka konania je spravidla vyjadrená jeho snahou o uplatnenie svojich práv spôsobom, ktorý je orgán rozhodujúci o jeho právach spôsobilý akceptovať,   ako   aj   snahou   o využitie   všetkých   účinných   prostriedkov   na   ich   ochranu. Nezvolenie si takého spôsobu podania žalobných návrhov, aby mohol riadne zaplatiť trovy konania, a najmä neposkytnutie súčinnosti sťažovateľkou spočívajúcej v nezaplatení trov konania   ani   na   výzvu   súdu   a   v nepredložení   DVD nosičov   v   986   prípadoch   vedie k spochybneniu jej skutočného záujmu ako účastníčky konania o ochranu jej práv v konaní pred   súdom   a zároveň   aj   o dosiahnutie   účelu   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu jej právnej neistoty. Ústavný súd pritom konštatuje, že vo veciach vedených v záhlaví tohto uznesenia v bodoch 1368 až 2354 ani nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľky predovšetkým preto,   lebo   v týchto   veciach   jednak   neboli   opakovane   podané   žalobné   návrhy,   resp. v 22 veciach   v čase   podania   žalobných   návrhov   už   boli   veci   postúpením   alebo   inak skončené a archivované.

7. Napokon ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľka neodôvodnila, prečo nediferencuje   výšku   požadovaného   primeraného   finančného   zadoťučinennia,   veď v niektorých prípadoch ide iba o desiatky korún, ktoré sú predmetom konania, teda význam pre sťažovateľku je v týchto prípadoch iba nepatrný, napriek tomu sa v každom žalobnom návrhu domáha o priznanie rovnakých súm z titulu zadosťučinenia.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnostiach považovať namietané postupy okresného súdu   za   také,   ktoré   by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“ v zmysle cit. článku   ústavy   a   dohovoru,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   vo   vzťahu   k okresnému   súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Je   nesporné,   že   k predĺženiu   konania   prispela   aj   samotná   sťažovateľka,   resp.   jej právny   zástupca   tým,   že   nezaplatili   riadne   a včas   súdne   poplatky   z podaných   návrhov. Dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch   sťažovateľky konal a rozhodoval   bez zbytočných   prieťahov (mutatis mutandis II. ÚS 41/00). Po vydaní rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 65/08 procesné úkony tohto súdu v podstate plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čo je hlavným   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (II. ÚS 61/98).   Postup   okresného   súdu,   aj   keď   nebol   vždy   bez   prieťahov,   sa   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jej návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. marca 2009