znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 128/05-33   Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej vo veci sťažnosti E. M., T., zastúpenej advokátom Mgr. R. T. PhD., so sídlom Advokátska kancelária,   B.,   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93 takto

  r o z h o d o l :

  1. Základné právo E. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného súdu   Žilina v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Žilina   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť E. M. trovy právneho zastúpenia 14 442 Sk (slovom   štrnásťtisícštyristoštyridsaťdva   slovenských   korún) na účet   advokáta Mgr. R. T., PhD., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.   Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2005 doručená sťažnosť E. M., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. T., PhD., so sídlom Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93.  

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami podala 14. mája 1993   okresnému   súdu   žalobu   vo   veci   vyrovnania   dedičských   podielov   potvrdením vlastníctva.   Prvé pojednávanie vo veci,   nariadené na 14. apríl 1994 bolo odročené na neurčito. Následne sa pojednávanie uskutočnilo 24. apríla 1995. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bola   žaloba   zamietnutá.   Sťažovateľka   sa   proti   rozsudku odvolala   priamo   na   pojednávaní.   Po   doručení   písomného   vyhotovenia   rozsudku 19. decembra   1995   podali   ostatní   žalobcovia   proti   rozsudku   odvolanie,   ktoré   doručili okresnému súdu 8. januára 1996. Sťažovateľka sa k tomuto odvolaniu pripojila v podaní doručenom okresnému súdu 31. januára 1996.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd vrátil spis okresnému súdu 6. mája 1996 bez meritórneho rozhodnutia vzhľadom na to, že v rozsudku nebolo   rozhodnuté   o návrhu   jedného   z účastníkov   konania.   Okresný   súd   vydal 13. novembra   1996   vo   veci   opravné   uznesenie   a 27.   decembra   1996   spis   predložil krajskému súdu. Krajský súd 19. februára 1997 opätovne vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia pre vadnosť opravného uznesenia. Okresný súd 1. augusta 1997 opätovne   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaniach.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 15 Co 1452/97 z 30. decembra 1997 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.  

Okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   na   4.   jún   1998,   ktoré   bolo   pre neprítomnosť svedka odročené. Odročené bolo aj ďalšie pojednávanie 6. júla 1998 z dôvodu úmrtia jedného zo žalobcov. Na pojednávaní 10. decembra 1998 boli vypočutí svedkovia. Ďalšie pojednávanie 28. septembra 1999 bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia právnej zástupkyne   žalovanej.   Aj   ďalšie   pojednávanie   6.   apríla   2000   bolo   odročené   z dôvodu ospravedlnenia   právneho   zástupcu   žalobcov.   Dňa   28.   apríla   2000   bol   spis   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudkyne. Dňa 20. júla 2000 bol spis vrátený okresnému súdu s tým, že konajúca sudkyňa Mgr. Z. H. je vylúčená z prejednávania predmetnej veci.   Dňa 31. júla 2000 bol spis pridelený sudkyni JUDr. D.   C.. V ďalšom období   podľa   sťažovateľky   nebol   vo   veci   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu vykonaný žiaden ďalší úkon.

V záujme   urýchlenia   konania   sťažovateľka   podaním   z 15.   apríla   1997   žiadala Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o pomoc   pri   urýchlení   riešenia   sporu. Podanie   sťažovateľky   bolo   kvalifikované   ako   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na   ktorú odpovedal listom sp. zn. Spr 3054/97 z 1. júla 1997 predseda okresného súdu. Predseda okresného súdu označil sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú a oznámil jej, že prieťah bol konajúcej sudkyni vytknutý. Sťažovateľka podala opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní 4. decembra 2000. Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 29. októbra 2001 sťažovateľku informoval, že sudkyňa, voči ktorej sťažnosť smerovala, bola z rozhodovania veci vylúčená a vec bola pridelená sudkyni JUDr. C., ktorá bola vzhľadom na dobu podania žaloby upozornená na prednostné vybavenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že vec nie je skutkovo ani právne zložitá, pričom ona ani ďalší účastníci konania prieťahy nespôsobili, a na tomto základe vyslovuje názor, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   vo   veci   jej sťažnosti prijal tento nález:

„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93 porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 250.000,- Sk (slovom   dvestopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD. so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. II. ÚS 128/05-12 z 23. mája 2005.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Právny   zástupca sťažovateľky zároveň požiadal, aby mu bolo umožnené písomne sa vyjadriť k akémukoľvek podaniu okresného súdu v predmetnej veci, a upresnil petit v časti týkajúcej sa úhrady trov konania.   Podľa   tohto   upresnenia   právny   zástupca   navrhuje,   aby   bola   okresnému   súdu uložená   povinnosť   uhradiť   trovy   konania   vo   výške   25   205,40   Sk   do   15   dní   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2005 uviedol, že „z prehľadu úkonov a obsahu spisu je zrejmý objektívny stav veci“.   Zároveň predseda   okresného   súdu   priložil   k svojmu   vyjadreniu   stanovisko   konajúcej   sudkyne JUDr. D. C., v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... S obsahom sťažnosti sa v žiadnom prípade nestotožňujem. Poukazujem na to, že v predmetnej veci bolo konané v zmysle možností existujúcich na tunajšom súde. Vo veci došlo k úmrtiu viacerých účastníkov na strane aktívnej legitimácie. Z toho dôvodu bolo potrebné   zistiť   okruh   účastníkov   na   strane   navrhovateľov   ako   právnych   nástupcov po nebohých navrhovateľoch. Naopak, poukazujem na tú skutočnosť, že zo strany právnych zástupcov navrhovateľov nebola dostatočná spolupráca za účelom ustálenia okruhu aktívne legitimovaných účastníkov a taktiež tomu zodpovedajúca potrebná úprava žalobného petitu. Predmetná vec bola pridelená zákonnej sudkyni Mgr. Z. H. a mne bol spis pridelený z dôvodu jej vylúčenia z prejednávania a konania veci dňa 31. 7. 2000.

Nepopieram, že v uvedenej právnej veci došlo k prieťahom v konaní. Namietam však svoju subjektívnu zodpovednosť za daný stav v predmetnej veci. Skutočnosť, že som vo veci nekonala   priebežne   je   spojená   objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi   v neprimeranom množstve vecí v mojom senáte (ako aj v iných senátoch tunajšieho súdu), v dôsledku čoho som nemala možnosť a nemám možnosť prejednávať veci bez zbytočných prieťahov. Na uvedenú situáciu som upozorňovala a upozorňujem štátnu správu súdu v zmysle ust. § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. s tým, že v súčasnej dobe mám vo svojom senáte cca 396 neskončených vecí.

V konkrétnej veci sa jedná o skutkovo aj právne zložitý spor....“. Právny zástupca sťažovateľky sa k tomuto stanovisku vyjadril takto: «V   náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   18.   2.   2004,   sp.   zn. III. ÚS 243/03 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „Podľa § 100 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.   Podľa   §   107   ods.   1   OSP   ak   účastník   stratí   spôsobilosť   byť   účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť   alebo   či môže   v ňom   pokračovať.   Konanie   súd preruší najmä   vtedy,   ak   ide   o majetkovú   vec   a navrhovateľ   alebo   odporca   zomrel;   v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr (§ 107 ods. 3 OSP). Povinnosť okresného súdu (po tom, ako sa dozvedel o úmrtí žalovanej v druhom rade) skúmať, či je potrebné posudzované konanie prerušiť do skončenia príslušného konania o dedičstve alebo či   povaha   veci   (vrátane   zistenia   okruhu   dedičov   v dedičskom   konaní)   pripúšťa,   aby   sa s dedičmi žalovanej v druhom rade v posudzovanom konaní pokračovalo, vyplývala priamo zo zákona a nebola podmienená procesným úkonom účastníkov konania. Ústavný súd na základe   vyššie   uvedených   skutočností   nepovažoval   správanie   sťažovateľky,   resp.   jej právneho zástupcu v posudzovanom konaní za okolnosť, ktorá by podstatným spôsobom prispela k predlžovaniu celkovej doby prerokovania predmetnej veci tak, aby ju bolo možné zohľadniť na ťarchu sťažovateľky pri posúdení existencie zbytočných prieťahov v uvedenom konaní.“   I z týchto   dôvodov   neobstojí   námietka   uplatnená   v Stanovisku   o nedostatočnej spolupráci zo strany právnych zástupcov navrhovateľov.

Pokiaľ ide o ďalší aspekt námietok spočívajúcich v objektívnych okolnostiach, keď z dôvodu neprimeraného množstva vecí v senáte zákonnej sudkyne nie je možné prejednávať veci bez zbytočných prieťahov, k týmto uvádzam nasledovné. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zaväzuje zmluvné štáty organizovať svoje súdnictvo takým spôsobom, aby vyhovelo požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, menovite pokiaľ ide o primeranosť lehoty konania. Pravda, prechodné zahltenie súdov nezakladá zodpovednosť štátu, ak s náležitým urýchlením prijal opatrenia spôsobilé prekonať takúto výnimočnú situáciu. Medzi takéto opatrenia patrí napr. ustanovenie priority vecí nie podľa poradia nápadu, ale podľa stupňa ich naliehavosti a významu. Ale ak sa situácia predlžuje a stáva sa chronickou, opatrenia tohto druhu nestačia a štát je povinný prijať účinnejšie prostriedky nápravy, napr. zvýšenie počtu sudcov a pracovníkov kancelárie, legislatívne zmeny   a od.   (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Súd“)   vo   veci Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku zo dňa 13. 7. 1983, § 29).

Situácia v Slovenskej republike sa stala, pokiaľ ide o neprimeranosť dĺžky súdnych konaní chronickou, čomu nasvedčuje aj nápad sťažností na prieťahy v konaní na Ústavný súd Slovenskej republiky (v roku 2003 to bolo 849 sťažností, v roku 2004 to bolo 968 sťažností; zdroj: Informačný bulletin). Uvedený záver vyplýva aj zo Stanoviska, v ktorom sa konštatuje, že v súčasnej dobe má zákonná sudkyňa vo svojom senáte cca 396 neskončených vecí.   Napriek   prijatým   opatreniam   zo   strany   štátu,   predovšetkým   v legislatíve,   tieto   sa nejavia dostatočne účinnými.

S prihliadnutím   na   rozhodovaciu   prax   Súdu   a to   aj   v otázke   výšky   primeraného zadosťučinenia   považujem   i svoju   požiadavku   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 250.000,- Sk za plne dôvodnú (napr. rozsudky Súdu vo veciach P. proti Slovenskej republike zo dňa 17. 5. 2005, M. proti Slovenskej republike zo dňa 17. 5. 2005, H. proti Slovenskej republike zo dňa 17. 5. 2005). Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   plní   i   ďalšiu   funkciu,   nakoľko   je   účinným   vyvažovacím   právnym prostriedkom v boji proti nežiaducim neoprávneným zásahom do základných práv a slobôd zo strany orgánov verejnej moci a má i svoje nezanedbateľné prevenčné účinky.

I z vyššie uvedených dôvodov zotrvávam na svojej sťažnosti. Ďalej v súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov žiadam o priznanie trov konania od Okresného súdu v Žiline aj za tento úkon právnej služby (okrem trov už uvedených v mojom vyjadrení zo dňa 28. 6. 2005), pričom celková suma trov konania predstavuje 28.360,10 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na posledne uvedené upravujem pod 4. petitu ústavnej sťažnosti a žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 4. petitu ústavnej sťažnosti rozhodol takto:

4. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T.,PhD., so sídlom B. vo výške 28.360,10 Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.» Zo spisu sp. zn. 14 C 415/95 zistil ústavný súd nasledovné:

1. Dňa 14. mája 1993 bol okresnému súdu doručený návrh skupiny 12 navrhovateľov na začatie konania vo veci vyrovnania dedičských podielov proti odporkyni J. P. (ďalej len „odporkyňa“).

2. Dňa   19.   júla   1993   okresný   súd   vyzval   navrhovateľov   na zaplatenie   súdneho poplatku.

3. Dňa 11. augusta 1993 okresný súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu na začatie konania (vyjadrenie bolo doručené 27. augusta 1993).

4. Okresný   súd   nariadil   29.   marca   1993   pojednávanie   na   14.   marec   1993 (pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   pre   neprítomnosť   právnej   zástupkyne odporkyne a tiež pre smrť jednej z navrhovateliek).

5. Dňa   18.   apríla   1994   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa   v 1.   rade,   aby   predložil dedičské rozhodnutie a úmrtný list zomrelej navrhovateľky.

6. Dňa 24. augusta 1994 okresný súd vyzval JUDr. Ch., aby predložil splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľov, ako aj potrebné dokumenty a upresnil okruh dedičov po nebohej navrhovateľke   i petit návrhu (dokumentácia bola doručená okresnému súdu 7. decembra 1995).

7. Prípisom z 20. februára 1995 okresný súd vyzval dedičov po zomrelej navrhovateľke, aby sa vyjadrili, či vstupujú do konania.

8. Dňa 28. marca 1995 bol okresnému súdu doručený návrh odporkyne na vydanie predbežného opatrenia.

9. Okresný súd nariadil 7. apríla 1995 pojednávanie na 24. apríl 1995.

10. Na pojednávaní 24. apríla 1995 súd vypočul navrhovateľov i odporkyňu; vypočutie navrhovateľa v 12. rade, ktorý sa bez ospravedlnenia nezúčastnil pojednávania sa uskutoční cestou dožiadaného súdu.

11. Spis po vybavení dožiadania bol okresnému súdu vrátený 22. júna 1995.

12. Dňa 2. októbra 1995 bolo nariadené pojednávanie na 24. október 1995, na ktorom bol vyhlásený rozsudok (návrh bol zamietnutý).

13. Dňa 8. januára 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľov, ktoré okresný súd zaslal na vyjadrenie odporkyni.

14. Po   kompletizácii   vyjadrení   doručil   okresný   súd   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 20. marca 1996.

15. Dňa 6. mája 1996 bol spis vrátený okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia s pokynom   doplniť   (opraviť)   rozsudok   o navrhovateľa   v 7.   rade   a zistiť   stav dedičského konania po jednej z pôvodných navrhovateliek.

16.   Prípisom z 8. mája 1996 si okresný súd vyžiadal predmetný spis a 13. novembra 1996 vydal opravné uznesenie o doplnení rozsudku.

17. Dňa 18. decembra 1996 bol spis opätovne predložený krajskému súdu.

18. Dňa 19. februára 1997 bol spis opätovne vrátený okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia   s upozornením,   že   pokyn   krajského   súdu   nebol   vykonaný   dôsledne a opravné uznesenie je vadné.

19.   Na č. l. 117 spisu je úradný záznam, že spis bol zákonnej sudkyni predložený až

7. júla 1997, pretože dovtedy bol u vedenia súdu za účelom vybavovania odpovede na sťažnosť.

20. Dňa 10. októbra 1997 bol spis opätovne predložený krajskému súdu.

21. Uznesením krajského súdu z 30. októbra 1997 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie (spis bol doručený okresnému súdu 15. januára 1998).

22. Dňa 13. februára 1998 okresný súd doručil uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

23. Dňa 17. februára 1998 a 15. apríla 1998 vykonal okresný súd procesné úkony za účelom doplnenia dokazovania.

24. Pokynom z 13. mája 1998 bolo nariadené pojednávanie na 4. jún 1998.

25. Pojednávanie 4. júna 1998 bolo odročené na 6. júl 1998 z dôvodu neprítomnosti navrhovateľa v 1.   rade, ktorý je hospitalizovaný a vzniesol medzičasom námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni.

26. Na pojednávaní 6. júla 1998 sa zistilo, že navrhovateľ v prvom rade medzičasom zomrel,   a preto   sa   pojednávanie   odročilo   na   neurčito   za   účelom   predloženia úmrtného listu a zistenia okruhu dedičov.

27. Dňa 20. novembra 1998 bolo nariadené pojednávanie na 15. december 1998 (neskôr zmena termínu na 10. december 1998).

28. Na pojednávaní 10. decembra 1998 súd vypočul svedkov a pojednávanie odročil na neurčito   za   účelom   pripojenia   dedičského   spisu   po   zomrelom   navrhovateľovi v 1. rade.

29. Podľa úradného záznamu na č. l. 165 spisu z 13. januára 1999 bol spis uložený na „kal. 2 mesiace“.

30. Dňa 9. augusta 1999 bolo nariadené pojednávanie na 28. september 1999 (toto bolo odročené z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne odporkyne - ospravedlnila sa).

31. Dňa 15. februára 2000 bolo nariadené pojednávanie na 6. apríl 2000.

32. Pojednávanie 6. apríla 2000 bolo odročené na neurčito za účelom konkretizácie otázok právneho zástupcu navrhovateľov na svedkyňu (ten svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil, pričom navrhovatelia žiadali jeho prítomnosť).

33. Dňa 10. apríla 2000 bol spis predložený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti.

34. Uznesením   krajského   súdu   z 31.   mája   2000   bola   sudkyňa   Mgr.   H.   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

35. Dňa 31. júla 2000 bol spis pridelený sudkyni JUDr. C..

36. Dňa   29.   novembra   2001   odpovedal   predseda   okresného   súdu   na   sťažnosť sťažovateľky   a informoval   ju,   že   konajúcu   sudkyňu   upozornil   na   potrebu prednostného   vybavenia   veci   (podľa   úradného   záznamu   bol   spis   po   vybavení sťažnosti predložený sudkyni 25. februára 2002).

37. Konajúca sudkyňa listom z 12. septembra 2002 upozornila predsedu okresného súdu na vysoký nápad vecí vo svojom senáte, ktorý neumožňuje vybavovať veci priebežne bez zbytočných prieťahov.

38. Dňa 7. marca 2005 bol nariadený termín pojednávania na 18. apríl 2005.

39. Na   pojednávaní   18.   apríla   2005   sa   zistilo,   že   medzičasom   zomreli   ďalší navrhovatelia. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom úpravy okruhu navrhovateľov.

40. Uznesením z 20. apríla 2005 okresný súd zastavil konanie v časti týkajúcej sa návrhu na vydanie predbežného opatrenia (odporkyňa ho vzala späť).

41. Dňa 9. mája 2005 bol okresnému súdu doručený návrh navrhovateľky v 11. rade na vydanie predbežného opatrenia (31. mája 2005 rovnaký návrh doručili okresnému súdu ďalší navrhovatelia).

42. Uznesením z 9. júna 2005 okresný súd vyzval navrhovateľov na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

43. Uzneseniami z 21. júla 2005 okresný súd vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcom nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami a pripustil do konania na strane odporcu ďalších dvoch účastníkov konania.

44. Dňa   3.   augusta   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcov   proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia..   II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   alebo k skončeniu veci iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý nastoľuje stav právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97,   II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú:   1)   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. 14 C 415/93 zistil, že predmetom   namietaného konania je návrh na vyrovnanie dedičských   podielov skupiny (pôvodne) 12 navrhovateľov.   Ústavný súd na jednej strane akceptoval tvrdenie sťažovateľky, že z právneho hľadiska ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, ale na druhej strane sa nestotožnil s jej názorom, že z faktického hľadiska nejde o zložitú   vec.   Vzhľadom   na vysoký počet navrhovateľov, ako aj úmrtie viacerých   z nich   v doterajšom   priebehu   konania   musel   súd   viackrát   upravovať   okruh účastníkov   konania,   prihliadať   na   priebeh   dedičských   konaní   a nadviazať   komunikáciu s dedičmi zomrelých navrhovateľov. Tieto úkony objektívne sťažovali činnosť okresného súdu a vyžiadali si určité nároky na časový priebeh namietaného konania. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť konania má podiel na doterajšej dĺžke namietaného   konania,   ale   na   druhej   strane   ňou   nemožno   ospravedlniť   nečinnosť   súdu v jednotlivých štádiách konania, resp. jeho neefektívnu činnosť, ktorá nesmerovala plynulo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   namietaného   konania.   Ústavný   súd   na   základe   preskúmania   spisu   sp.   zn. 14 C 415/93   a predloženej   dokumentácie   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   bola   počas doterajšieho priebehu konania aktívna a poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť. V doterajšom priebehu konania popri viacerých neformálnych urgenciách podaných spolu s ostatnými   navrhovateľmi   podala   dvakrát   aj   sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom   konaní, z ktorých prvá bola výslovne „vybavená“ ako dôvodná (1997), pričom odpoveď predsedu okresného súdu na druhú sťažnosť obmedzujúcu sa na oznámenie, že upozorňuje konajúcu sudkyňu „na prednostné vybavenie“, nepovažoval ústavný súd za adekvátnu dovtedajšiemu priebehu konania, o to viac, že v ďalšom období k náprave nedošlo.  

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke nemožno pripísať negatívny podiel na doterajšom priebehu konania.

3.   V rámci   posledného   kritéria   okresný   súd   posudzoval   činnosť   okresného   súdu v doterajšom   priebehu   konania.   Na   základe   preskúmania   spisu   sp.   zn.   14   C   415/93 a vyjadrenia okresného súdu ústavný súd konštatoval, že v období od podania návrhu na začatie konania do 6. mája 1996, keď bol okresnému súdu vrátený spis z odvolacieho súdu na opravu rozsudku, bol priebeh konania plynulý a smeroval k právoplatnému rozhodnutiu veci v primeranom čase.

V ďalšom   období   sa   okresný   súd   dopustil   chybného   postupu   pri   vyhotovovaní rozsudku, keď sa neriadil dôsledne pokynmi odvolacieho súdu, čo spôsobilo, že   spis bol odoslaný   krajskému   súdu   v stave   spôsobilom   na rozhodnutie   o odvolaní   až 10.   októbra 1997, t. j. po uplynutí cca 17 mesiacov po vrátení rozsudku za účelom jeho opravy. Podľa názoru ústavného súdu v tomto období okresný súd spôsobil svojou nedôslednou činnosťou zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd poukázal na skutočnosť, že k rovnakému názoru v podstate dospel aj predseda okresného súdu, ktorý v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní z 1. júla 1997 konštatoval prieťahy v konaní od mája 1996.   V období od 10. októbra 1997 do 31. mája 2000 (keď dovtedy konajúca sudkyňa bola uznesením   krajského   súdu   vylúčená   z prejednávania veci)   vykonal   okresný   súd   viacero úkonov na doplnenie dokazovania. Jeho plynulejšej činnosti objektívne bránila skutočnosť, že bolo potrebné vykonať úkony na úpravu okruhu účastníkov konania vzhľadom na to, že zomrel   jeden   z účastníkov   konania   a   v dôsledku   neprítomnosti   právneho   zástupcu odporkyne a právneho zástupcu navrhovateľov bolo potrebné dvakrát odročiť pojednávanie. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v tomto období podľa neho nedošlo k závažnejším   prieťahom   v konaní,   pričom   pri   celkovom   hodnotení   činnosti   okresného súdu vzal do úvahy aj svoje zistenie, že v priebehu roku 1999 bola plynulosť jednotlivých úkonov súdu neprimeraná dovtedajšej dĺžke namietaného konania.

Z obsahu spisu sp. zn. 14 C 415/93 vyplýva, že v období od 31. mája 2000, keď bol spis pridelený sudkyni JUDr. C., do 7. marca 2005, keď sudkyňa nariadila pojednávanie na

18. apríl 2005, bol okresný súd vo veci nečinný cca 57 mesiacov bez toho, aby mal k tomu ospravedlniteľný a právne akceptovateľný dôvod. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,   že   v tomto   období   došlo   postupom   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vo   vzťahu   k námietke   konajúcej   sudkyne   o nemožnosti   plynulo   vybavovať   vec vzhľadom na vysoký nápad vecí v jej senáte ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru vychádzajúcu aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečovať konanie, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len tom prípade, ak by sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 81/02, I. ÚS 73/03, II.   ÚS   66/03).   Ústavný   súd   k tomu   dodáva,   že   upozornenie   sudkyne   na   prednostné vybavenie   veci   predsedom   súdu   za   takéto   opatrenie   nemožno   považovať,   o to   viac,   že napriek   tomuto   upozorneniu   k náprave   nedošlo   a súd   bol   vo   veci   od   jeho   vykonania (29. novembra   2001)   takmer   tri   a pol   roka   nečinný.   Zo   spisu   aj   z   vyjadrenia   predsedu okresného   súdu   možno   usudzovať,   že   toto   upozornenie   bolo   len   formálne   a predseda okresného súdu ďalší priebeh konania až do podania sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu už nesledoval.

V období   po   7.   marci   2005   hodnotil   ústavný   súd   činnosť   okresného   súdu   ako plynulú.III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Aj keď ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn.   14   C   415/93   konal   bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľky   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 250 000 Sk, s odôvodnením,   že   sa   nečinnosťou   okresného   súdu   dostala   do   stavu   dlhodobej   právnej neistoty,   ktorú   pociťuje   ako   výraznú   psychickú   ujmu,   trpí   pocitom   bezmocnosti   a menejcennosti, pričom stratila akúkoľvek dôveru v možnosť poskytnutia spravodlivosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, faktickú zložitosť veci a pôsobenie sťažovateľky ako účastníčky konania dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún)   sťažovateľke   primerané   konkrétnym   okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   R.   T.,   PhD,   ktorý   ich vyčíslil najprv sumou 25 205   Sk (slovom dvadsaťpäťtisícdvestopäť slovenských korún) spolu   za   tri   úkony   právnej   pomoci   (z   toho   dva   vykonané   v roku   2004   a jeden   v roku 2005), náhradu   hotových   výdavkov   za   cestovné   výdavky   z Bratislavy   do   Žiliny   a späť (spolu 425 km) za účelom nahliadnutia do spisu a prípravy zastupovania, miestny poplatok za parkovanie v Žiline, náhradu za stratu času (za 10 polhodín), a to všetko zvýšené o 19 % dane z pridanej hodnoty podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré neskôr vo svojom vyjadrení z 19. septembra 2005 upravil na 28 360,10 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty započítajúc si úhradu aj za tento úkon právnej služby.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (dva urobené v r. 2004 a jeden urobený v r. 2005) v celkovej sume 14 442 Sk (slovom   štrnásťtisícštyristoštyridsaťdva   slovenských   korún),   ktoré   uznal   za   účelne vynaložené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2005