znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 128/04-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a zo   sudcov   Jána   Mazáka   a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti F. N., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., so sídlom K., vo veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 218/93 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti F. N. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2004 doručená sťažnosť F. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., so sídlom K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   upraveného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 218/93.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 25. marca 1993 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal voči odporkyni M. M. vydania hnuteľných vecí, eventuálne zaplatenia sumy 81 284 Sk.

V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   218/93   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom č. k. 12 C 218/93-65 z 5. decembra 1997, ktorým žalobe čiastočne vyhovel. Sťažovateľ sa proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolal.   O odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 16 Co 167/97-79 z 26. februára 1998, ktorým rozsudok okresného súdu v časti zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Uznesenie   krajského   súdu   bolo   doručené   okresnému   súdu   29.   apríla   1998.   Ďalšie pojednávanie vo veci po jej vrátení na ďalšie konanie nariadil okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľa   až   v marci   2004,   t.   j.   takmer   po   šiestich   rokoch   nečinnosti.   Na   tomto pojednávaní odporkyňa akceptovala nároky sťažovateľa a veci dobrovoľne vydala, i keď v značne zdevastovanom stave. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd napriek tomu vo veci meritórne do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Sťažnosť bola okresnému súdu doručená 22. apríla 2004.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález: „Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 218/93 porušil právo F. N., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

F. N. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je Okresný   súd   Košice   I povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

F.   N.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Okresný   súd Košice I povinný   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) 27. mája 2004 na neverejnom zasadnutí a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ju podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a okresný súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie; okresný súd vyzval aj na vyjadrenie sa k sťažnosti.

Sťažovateľ aj okresný súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril nasledovne: „Na   Vašu   žiadosť   č.   k.   II.   ÚS   128/04-19   zo   dňa   16.   6.   2004   o vyjadrenie   sa k sťažnosti F. N. na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12 C 218/93 Vám oznamujem, že žaloba napadla na súd 25. 3. 1993.

Po   zabezpečení   prípravy   pojednávania   boli   vo   veci   vytýčené   pojednávania 20. 12. 1993, 12. 5. 1994, 9. 6. 1994, 8. 9. 1994, 13. 10. 1994, 10. 11. 1994, 17. 10. 1996 a 5. 12 1996, kedy bolo vo veci rozhodnuté.

Proti rozsudku 12 C 218/93-65 podal odvolanie sťažovateľ a spis bol postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 16 Co 167/97-79 zo dňa 26. 2. 1998 zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd   pokračoval   v konaní   a vytýčil   pojednávanie   na   18.   11.   1999,   24.   2.   2000, 8. 6. 2000, 5. 10. 2000, 27. 2. 2002, 20. 1. 2004, 3. 3. 2004 a na pojednávaní 7. 4. 2004 bolo konanie v dôsledku späťvzatia žaloby zastavené.

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, súd vo veci priebežne a bez väčších prieťahov konal. Aj keď vec nebola právne náročná, na zistenie skutkového stavu, bolo potrebné rozsiahle dokazovanie. Niekoľkokrát boli pojednávania odročené pre neprítomnosť účastníkov alebo svedkov.   Pri   aktívnejšej   spolupráci   a disciplinovanosti   účastníkov   konania   a iných zúčastnených osôb na konaní by bolo možné vo veci rozhodnúť aj skôr.“.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a   od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03) alebo vtedy, ak vzhľadom   na   odstránenie   stavu   neistoty   k namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa reálne už nedochádzalo a ani nemohlo dôjsť.

Z vyžiadaného spisu sp. zn. 12 C 218/93 vyplynulo, že predmetom konania, ktoré začalo 25. marca 1993 na základe žaloby sťažovateľa, bolo vydanie vecí. Toto konanie bolo 7. apríla 2004 zastavené, pretože sťažovateľ (žalobca) vzal návrh   v celom   rozsahu späť z dôvodu, že žalovaná 27. marca 2004 vydala žalobcovi hnuteľné veci, ktorých vydanie bolo predmetom konania, a za nevydané hnuteľné veci vyplatila sťažovateľovi (žalobcovi) na pojednávaní finančnú náhradu 6 450 Sk. Sťažovateľ sám tým, že zobral návrh v celom rozsahu   späť,   vlastným   procesným   úkonom   odstránil   stav   právnej   neistoty,   ktorý bezprostredne po tomto úkone namietol svojou sťažnosťou na ústavnom súde a spojil ho s porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.   Okresný   súd   (síce)   zaviazal   žalovanú   uznesením   č.   k.   12 C   218/1993-138 zaplatiť   sťažovateľovi   (žalobcovi)   trovy   konania,   proti   tomu   sa   žalovaná   odvolala   a o odvolaní   žalovanej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   179/04-147 z 2. septembra 2004 tak, že zrušil uznesenie vo výroku o trovách konania a o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, konanie však už v merite veci, ktoré sťažovateľ napadol svojou sťažnosťou, už nepokračuje. Znamená to, že v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   právna   neistota   sťažovateľa   ohľadom vydania veci odstránená. Sťažovateľom namietaný stav opotrebovania vydaných vecí je pre účely   posúdenia   pretrvávania,   resp.   odstránenia   jeho   právnej   neistoty   irelevantný. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku rozhodnutia. V nadväznosti na toto rozhodnutie bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2004