znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/2015-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava, konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc. JUDr.Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp   2608/2014,   Rvp5170/2014,   Rvp   5721/2014,   Rvp 5777/2014,   Rvp   6000/2014,   Rvp   6416/2014,Rvp 6417/2014,   Rvp   6472/2014,   Rvp 6473/2014,   Rvp   6125/2014,   Rvp   6126/2014,Rvp 6749/2014,   Rvp   6750/2014,   Rvp 6751/2014,   Rvp   6752/2014,   Rvp   6753/2014,Rvp 6754/2014,   Rvp   8098/2014,   Rvp 8099/2014,   Rvp   8100/2014,   Rvp   8605/2014,Rvp 8606/2014,   Rvp   8607/2014,   Rvp 8608/2014,   Rvp   8609/2014   a   Rvp   8610/2014,ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   a základného   práva   podľa   čl. 47   Charty   základných   právEurópskej   únie,   ako   aj   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 14Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súduPovažská   Bystrica   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   6 Er 241/2006   zo   16.   júla   2013(Rvp 2608/2014),   sp.   zn.   4 Er 186/2007   z 30.   septembra   2013   (Rvp   5170/2014),sp. zn. 6 Er 16/2007   z 3.   decembra   2013   (Rvp   5721/2014),   sp.   zn.   3 Er   868/2012z 8. októbra 2012 (Rvp 5777/2014, Rvp 6000/2014), sp. zn. 1 Er 2023/2004 zo 4. februára2013   (Rvp   6125/2014,   Rvp 6473/2014),   sp.   zn.   1   Er   2155/2003   z 11.   februára   2013(Rvp 6126/2014,   Rvp 6472/2014),   sp.   zn.   5   Er   682/2007   z 13.   januára   2014(Rvp 6416/2014,   Rvp 6753/2014),   sp.   zn.   5   Er   506/2007   z 10.   januára   2014(Rvp 6417/2014,   Rvp 6751/2014),   sp.   zn.   5   Er   661/2007   z 13.   januára   2014(Rvp 6749/2014),   sp.   zn.   7 Er 661/2007   z 20.   januára   2014   (Rvp   6750/2014,Rvp 6754/2014),   sp.   zn.   5   Er   455/2007   z 10.   januára   2014   (Rvp   6752/2014),sp. zn. 8 Er 683/2007   z 20.   februára   2014   (Rvp 8098/2014),   sp.   zn.   8   Er   6961/2007zo 4. februára   2014   (Rvp   8099/2014),   sp.   zn.   5 Er 456/2007   z 10.   januára   2014(Rvp 8100/2014),   sp.   zn.   8 Er   605/2007   z 24.   apríla   2014   (Rvp   8605/2014),sp. zn. 8 Er 456/2007   zo 4.   februára   2014   (Rvp   8606/2014),   sp.   zn.   7 Er 454/2007z 20. januára   2014   (Rvp   8607/2014),   sp.   zn.   5 Er 454/2007   z 10.   januára   2014(Rvp 8608/2014),   sp.   zn.   4   Er   211/2006   z 10.   októbra   2013   (Rvp   8609/2014),sp. zn. 8 Er 606/2007   zo 4.   februára   2014   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčínev konaniach   vedených   pod sp.   zn.   19   CoE   172/2013   zo   17.   decembra   2013(Rvp 2608/2014),   sp.   zn.   3 CoE   28/2014   z 19.   februára   2014   (Rvp   5170/2014),sp. zn. 16 CoE 55/2014 z 26. februára 2014 (Rvp 5721/2014), sp. zn. 17 CoE 44/2013z 19. februára   2014   (Rvp   5777/2014,   Rvp 6000/2014),   sp.   zn.   23   CoE   163/2013z 11. marca 2014   (Rvp   6125/2014,   Rvp 6473/2014),   sp.   zn.   3   CoE   140/2013z 12. marca 2014   (Rvp 6126/2014,   Rvp 6472/2014),   sp.   zn.   16   CoE   64/2014z 13. marca 2014   (Rvp 6416/2014,   Rvp 6753/2014),   sp.   zn.   16   CoE   63/2014z 13. marca 2014 (Rvp 6417/2014, Rvp 6751/2014), sp. zn. 13 CoE 30/2014 zo 16. apríla2014   (Rvp 6749/2014),   sp.   zn.   16 CoE   80/2014   z 31.   marca   2014   (Rvp   6750/2014,Rvp 6754/2014),   sp.   zn.   8   CoE   62/2014   z   18.   marca   2014   (Rvp   6752/2014),sp. zn. 8 CoE 100/2014   z 23.   apríla   2014   (Rvp 8098/2014),   sp.   zn.   16   CoE   98/2014z 28. apríla   2014   (Rvp   8099/2014),   sp.   zn.   16 CoE   103/2014   z   28.   apríla   2014(Rvp 8100/2014), sp. zn. 13 CoE 33/2014 z 24. apríla   2014 (Rvp 8605/2014), sp. zn.16 CoE   97/2014   z   28.   apríla   2014   (Rvp   8606/2014),   sp.   zn.   16   CoE   91/2014z 29. Apríla 2014   (Rvp   8607/2014),   sp.   zn.   23   CoE   42/2014   z 12.   mája   2014(Rvp 8608/2014), sp. zn. 19 CoE 5/2014 z 25. apríla 2014 (Rvp 8609/2014) a sp. zn.16 CoE 108/2014 z 12. mája 2014 (Rvp 8610/2014), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   2608/2014,   Rvp   5170/2014,   Rvp   5721/2014,   Rvp   5777/2014,Rvp 6000/2014,   Rvp   6416/2014,   Rvp   6417/2014,   Rvp   6472/2014,   Rvp   6473/2014,Rvp 6125/2014,   Rvp   6126/2014,   Rvp   6749/2014,   Rvp   6750/2014,   Rvp   6751/2014,Rvp 6752/2014,   Rvp   6753/2014,   Rvp   6754/2014,   Rvp   8098/2014,   Rvp   8099/2014,Rvp 8100/2014,   Rvp   8605/2014,   Rvp   8606/2014,   Rvp   8607/2014,   Rvp   8608/2014,Rvp 8609/2014 a Rvp 8610/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 2608/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. marca 2014,2. mája 2014, 14. mája 2014, 19. mája 2014, 26. mája 2014, 27. mája 2014, 28. mája 2014,9.   júna   2014,   7.   júla   2014   a   21.   júla   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a právpodľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavya čl. 14 dohovoru postupom a rozhodnutím Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len„okresný   súd“)   v konaniach   označených   v záhlaví   rozhodnutia (ďalej   len   „napadnutéuznesenia   okresného   súdu“),   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len„krajský súd“) v konaniach a rozhodnutiach označených v záhlaví rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňouoznačené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolua charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutiev konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovskýrozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenieokresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto   ukladá   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších   zákonov   v   znení   účinnom   od 9.   augusta 2012,   ako   aj   to,   že   obidva   súdy   vecinesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakciis výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   buď   dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali zaneprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ačl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu atiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   vnapadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných právpodľa   čl. 20 ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutýchkonaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdua napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveňjej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uzneseníkrajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   právzaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupoma označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súdzamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásilexekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému   postupu   a   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   odvolania,   o   ktorýchbol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto   skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislostis rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyrochzákladných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom   rade namieta, že krajský súdnenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nadrámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií).Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresnéhosúdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice)   aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa   sťažovateľky   nie   je   prameňom   práva,okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Radya nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jejustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“, alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súdnenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučnéhoporiadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmanípredmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach,   napr.   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta 2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31.   januára   2013   a   sp. zn.   II.   ÚS   562/2013   z 30.   októbra   2013   (v   prípadoch,keď bol exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   v rozhodnutiachsp. zn. II. ÚS 79/2013   zo   7. februára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   na   ustálenie   záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názorústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave   sp. zn.   18 CoE 641/2011   z 30. novembra 2012,   ktorým   Krajský   súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v časti   istiny   a v   častiúrokov   z omeškania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   urobil   v dôsledku   nepreskúmateľnostiodôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie všakz dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z akýchvychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu okresnéhosúdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   mala   možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z užuvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z exekúcií,   ktorí   majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súdv napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospelk záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre   ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho   hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch   ako   neefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   presťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru,dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväznena   neho   aj k odvolacím   konaniam),   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadostiam   sťažovateľkyo udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou savyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobomzahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú vkonaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlomobdobí, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr.I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015