znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Advokátska kancelária, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 10 NcC 411/2013 z 10. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2014   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 NcC 411/2013 z 10. októbra 2013.

Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla: «Podaniami zo dňa 30. septembra 2013 a 01. októbra 2013 som vzniesla námietky zaujatosti   na   sudcu,   ktorý   vec   pred   Okresným   súdom   Žilina   prejednáva   a   má   vo   veci rozhodnúť.

Prvá námietka zo dňa 30. septembra 2013 sa týka skutočností, ktoré som vyzistila telefonickým dopytom kancelárie súdneho oddelenia a výrokmi protistrany...

Z vyjadrenia konajúceho sudcu k námietke vyplýva,   že hodnotí   moju kritiku ako znevažovanie jeho osoby, pričom ho mám znevažovať aj pred inými osobami. Na tom sa má podieľať aj môj právny zástupca, s ktorým som si vytvorila z osoby sudcu cieľ útokov.... Krajský   súd   Žilina   o   námietkach   rozhodol   uznesením   spis.   zn.   10NcC/411/2013 zo dňa 10. októbra 2013 tak, že konajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania veci.... Konajúci sudca sa po oboznámení sa s námietkami predpojatosti vyjadruje k mojej osobe   a   osobe   môjho   právneho   zástupcu:   „Subjektívne   názory   vyslovené   odporkyňou, vychádzajú, podľa zákonného sudcu aj z konania jej právneho zástupcu JUDr. Štefana Buchu. Obaja v danej veci opätovne znevažujú osobu zákonného sudcu, vyhľadávajú rôzne príčiny pre iniciovanie disciplinárnych konaní a vytvorili si z osoby sudcu cieľ ich útokov. Samotná odporkyňa sa aj pred inými osobami znevažujúco vyjadruje o osobe sudcu, pričom podania takéhoto charakteru jej pripravuje právny zástupca, uvádzajúc ich ako podania odporkyne. O uvedenom svedčí iniciované disciplinárne konanie, pričom doposiaľ však ani minister   spravodlivosti SR,   ani predseda   súdu,   či   iné oprávnené   osoby nepodali   návrh na disciplinárne   konanie,   Vyslovil   názor,   že   paranoidné   predstavy   odporkyne   a   jej právneho zástupcu vyplývajú z toho, že sami zneužívajú jeho osobu a majú obavy, že danú situáciu by sudca nezvládol a konal voči ním zaujato.“....

... Krajský súd Žilina napádaným rozhodnutím porušil právo odporkyne konať pred nestranným súdom tým, že konajúceho sudcu nevylúčil z konania, hoci sú tu zjavné dôvody na jeho vylúčenie. Zároveň odporkyni odoprel právo konať pred súdom tým, že zjavne nesprávne   posúdil   prekážku   rei   iudicatae   a   neposudzoval   všetky   skutočnosti   a   otázky predložené v konaní o námietke predpojatosti odporkyňou.

Aby som pred súdom obránila môj právny názor a vyhla sa uhlu pohľadu ako osoby, ktorá neprávom útočí na konajúceho sudcu, poukazujem na tieto skutočnosti týkajúce sa lehoty pre rozhodnutie.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne rozhodnutie a prerokovanie veci nestranný súdom a iné podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Žilina spis. zn. 10NcC/411/2013 zo dňa 10. októbra 2013 bolo porušené.

2. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu č..., a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla:„Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   môj   právny   zástupca   je   toho   času   dlhší   čas práceneschopný a nebolo v jeho silách dokončiť a precizovať toto podanie, po skončení jeho práceneschopnosti bude toto podanie doplnené a precizované. Zároveň bude doložené aj plnomocenstvo.“

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   uviedol,   že preskúmal   námietku   zaujatosti   zákonného   sudcu,   ktorú   vo   veci   sp.   zn.   12   C   197/2004 vzniesla sťažovateľka, ktorá v konaní vystupuje na strane odporcu. Námietku odôvodnila tým, že:

«... navrhovateľka 1/ odporkyni... oznámila, že je zastúpená advokátkou kanceláriou, kde jej spoločník je bývalý sudca z Čadce, ktorý má na súde známosti, preto odporkyňa spor prehrá,

... odporkyňa dňa 30. 9. 2013 telefonicky kontaktovala kanceláriu súdu, kde jej bolo oznámené, že zákonný sudca nepredložil jej procesné podania na odvolací súd ani po 112 dňoch, pričom „lehota na predloženie spisuje 30 dní bez výnimky“,

... vo veci chce zákonný sudca dňa 3. októbra 2013 pojednávať, hoci vydal uznesenie, ktoré bolo napadnuté opravným prostriedkom a od júna ho nepredložil nadriadenému súdu, hoci iné súdy, pokiaľ o odvolaní nerozhodne odvolací súd, vo veci nepojednávajú... Na rozsiahle námietky odporkyne proti doplneniu znaleckého dokazovania o určenie hodnoty   stavebných   prác   a   zhodnotenia   nehnuteľnosti   súd   nereflektoval,   hoci na nelogickosť   doplnenia   znaleckého   posudku   poukazovala   nie   čestným   prehlásením, neoveriteľnými tvrdeniami, ale zdôraznením rozpornosti medzi výpoveďami navrhovateľov, obsahom spisu a inými dosiaľ vykonanými dôkazmi...

Napriek   týmto   závažným   skutočnostiam   súd   umožnil   navrhovateľom   nadiktovať otázky pre znalkyňu a určiť si bez jediného dokladu, faktúry alebo stavebného denníka nielen obdobie stavebných prác, ale ich rozsah a nariadil znalkyni oceniť stavebné práce tak, ako to navrhovatelia uviedli, zatiaľ čo dôkazy, ktoré sú v prospech odporkyne, súd očividne prehliada. Za neospravedlniteľné z tejto spojitosti považuje odporkyňa skutočnosť, že súd nerešpektuje procesné predpisy. Ako účastníčka konania má teda mizivú až žiadnu nádej, že súd rozhodne nezaujato a spravodlivo. Sudca sa musí nielen javiť nezaujatý, ale musí sa aj správať tak, aby nevzbudzoval pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sú u nej vzbudené dôvodné obavy ohľadne nestrannosti a nezaujatosti zákonného sudcu...

Zákonný sudca JUDr. Vladimír Kozáčik vo vyjadrení k vznesenej námietke uviedol, že nevzhliada objektívne dôvody pre vylúčenie svojej osoby z prejednania a rozhodnutia veci. Pokiaľ nepredložil spis nadriadenému súdu na rozhodnutie o odvolaní, jednalo sa o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o znalečnom, pri ktorom, podľa ust, § 374 ods. 4 O. s. p., môže odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa následne považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa....

Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania zo dňa 23. 9. 2013, súd už uznesením č. k. 12C/197/2004-124 zo dňa 5. 12. 2007 rozhodol o prerušení konania do právoplatného ukončenia dedičského konania po M. U..., avšak práve z dôvodov uvádzaných odporkyňou. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5Co/9/2008-132 napadnuté uznesenie zrušil a uložil prvostupňovému súdu povinnosť konať.

Subjektívne názory vyslovené odporkyňou, vychádzajú, podľa zákonného sudcu aj z konania   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   Štefana   Buchu.   Obaja   v   danej   veci   opätovne znevažujú   osobu   zákonného   sudcu,   vyhľadávajú   rôzne   príčiny   pre   iniciovanie disciplinárnych konaní a vytvorili si z osoby sudcu cieľ ich útokov... O uvedenom svedčí iniciované disciplinárne konanie, pričom doposiaľ však ani minister spravodlivosti SR, ani predseda súdu, či iné oprávnené osoby nepodali návrh na disciplinárne konanie. Vyslovil názor, že paranoidné predstavy odporkyne a jej právneho zástupcu vyplývajú z toho, že sami zneužívajú jeho osobu a majú obavy, že danú situáciu by sudca nezvládol a konal voči ním zaujato...

Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O. s. p.) skúmal, či sú dané dôvody pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p...

Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa zároveň musí podriadiť prísnejšiemu kritériu   objektívnej   nestrannosti.   Tu   sa   uplatňuje   teória   zdania   v   tom   zmysle,   že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná. To znamená,   že   sudca   musí   nielen   byť   subjektívne   nestranný,   ale   musí   sa   ako   taký   aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje   ako sudcu   nestranného.   Aj   pri   zohľadnení teórie zdania môže byť   totiž sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Primárne   je   zo   strany   nadriadeného   súdu   nevyhnutné   zdôrazniť,   že   dôvodmi   na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Pokiaľ teda odporkyňa namieta konkrétne procesné úkony zákonného sudcu (nepredloženie procesných podaní, nariadenie a rozsah nariadeného   znaleckého   dokazovania,   formovanie   otázok   znaleckého   dokazovania, nevyhovenie   dôkazným   návrhom   odporkyne,   nepredloženie   odvolania),   tieto   skutočnosti môžu predstavovať odvolacie námietky, v žiadnom prípade však nemôžu byť predmetom posudzovania   v   rámci   rozhodovania   o   inštitúte   ne/zaujatosti   zákonného   sudcu,   ktorého zmyslom nie je prieskum vecnej správnosti rozhodovania, ale výlučne prieskum okolností svedčiacich o pomere sudcu k veci, účastníkovi konania alebo jeho zástupcovi. Dôsledkom podania nenáležitej námietky zaujatosti je v zmysle ustanovenia § 15a ods. 5 O. s. p. to, že súd na takúto námietku zaujatosti neprihliada.

Nakoľko   však   obsah   predmetnej   námietky   zaujatosti   do   určitej   miery   presahuje do oblasti posudzovania (predovšetkým objektívnej stránky) nestrannosti zákonného sudcu, podrobil nadriadený súd vznesenú námietku v nevyhnutnom rozsahu vecnému prieskumu. Aplikujúc pritom v tejto spojitosti vyššie opísané východiská, dospel k záveru, že v súdenej veci žiadny kvalifikovaný subjektívny vzťah sudcu k veci preukázaný (resp. ani len tvrdený) nebol.   Vo   vzťahu   k   účastníkom   konania,   resp.   ich   právnemu   zástupcovi   je   námietka založená   na   údajnom   vyjadrení   navrhovateľky   1/   o prepojení...   cez   bývalého (nekonkretizovaného) sudcu Okresného súdu Čadca. Uvedené však ostáva len neovereným tvrdením odporkyne, zďaleka nedosahujúcim intenzitu nevyhnutnú pre zásah do ústavnej zásady   zákonného   sudcu.   Obava   z   nedostatku   nestrannosti   sa   musí   zakladať   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, akceptovanie takéhoto „argumentu“ by viedlo k nežiadúcej manipulácii s inštitútom zákonného sudcu.

Ani z hľadiska požiadavky objektívnej nestrannosti sudcu - predovšetkým z pohľadu vedenia   sporovej   veci   a   namietaných   procesných   úkonov   -   nemožno   nájsť   relevantnú okolnosť potrebnú   na   vylúčenie zákonného sudcu.   Nemožno   v tejto spojitosti   zo   strany krajského súdu nepoznamenať,   že súčasťou   práva na   spravodlivé   súdne konanie nie   je právo účastníka konania, aby súd rozhodol v súlade s jeho subjektívnymi predstavami, resp. preberal   a   postupoval   v   zmysle   jeho   procesných   návrhov.  ...   je   potrebné   upriamiť... pozornosť na znenie príslušných ustanovení procesného predpisu, konkrétne § 209 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie   končí   len,   ak   by   bez   rozhodnutia   o   odvolaní   súdu   prvého   stupňa   nemohol pokračovať v konaní. Taktiež postup zákonného sudcu v plnej miere zodpovedá zneniu § 139 ods. 2 veta tretia O. s. p., podľa ktorého o znalečnom súd rozhoduje až po vykonaní dôkazu. Pokiaľ teda o znalečnom už rozhodol vyšší súdny úradník, v plnej miere v súlade s právnym poriadkom (§ 374 ods. 4 O. s. p.), je postup zákonného sudcu, ktorý o odvolaní rozhodne až po vykonaní príslušného dôkazu - znaleckého posudku - a to jeho prednesením znalcom ústne na pojednávaní v rámci výsluchu alebo oboznámením sa súdu a účastníkov na pojednávaní   s   obsahom   znaleckého   posudku   jeho   prečítaním,   resp.   prečítaním   jeho zásadných častí. Takýmto spôsobom sa prvostupňový súd vyhne predčasnému rozhodnutiu, ktoré   by   viedlo   k   tomu,   že   by   nemohol   reagovať   na   prípadnú   neúplnosť,   neúčelnosť, nekvalitnosť   konkrétneho   posudku   (namietaného   samotnou   odporkyňou)   eventuálne nepriznaním/krátením   odmeny   znalcovi.   Zároveň   by   vydanie   takéhoto   (predčasného) rozhodnutia   z   uvedených   dôvodov   viedlo   len   k   jeho   zrušeniu   odvolacím   súdom. Presvedčivým je tiež právny názor zákonného sudcu vo vzťahu k návrhu na prerušenie predmetného konania.

V spojitosti s poukazom odporkyne na potencionálne následky (vznik odôvodnených pochybností   v   očiach   účastníka   konania)   útočnej   kritiky   (v   predmetnom   prípade predovšetkým   v   podobe   návrhu   na   disciplinárne   konania   voči   zákonnému   sudcovi a opakované   vznášanie   námietok   jeho   zaujatosti)   v   zmysle   záverov   aplikačnej   praxe Ústavného súdu, je potrebné uviesť, že ohľadne odporkyňou vznesenej útočnej kritiky už nadriadený krajský súd rozhodoval a zákonného sudcu nevylúčil (7NcC/16/2010).   Platí preto prekážka rozhodnutej veci a opätovné prehodnocovanie tých istých skutočností by bolo neprípustným zasahovaním do už ustálených právnych pomerov, v rozpore s princípom právnej istoty.

Z   uvedených   dôvodov   nadriadený   súd   nevylúčil   JUDr.   Vladimíra   Kozáčika z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka v sťažnosti ústavnému súdu namietala, že krajský súd tým, že nevylúčil z   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn. 12 C 197/2004 sudcu Vladimíra Kozáčika, porušil je základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu treba závery krajského súdu jednoznačne akceptovať. Napadnuté uznesenie nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej   svojvôle   a sťažovateľkou   uvedená   argumentácia   v   sťažnosti   ústavnému   súdu nebola   spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia z ústavného   hľadiska.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   spĺňa   všetky   požiadavky vyplývajúce   zo základného   práva   na súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   vo   výroku   aj v odôvodnení rozhodnutia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014