znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených   v   čl.   20   a   čl.   21   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Piešťany   č.   k.   12   C   27/2010-66 z 2. augusta   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   24   Co   312/2011-94 zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 27/2010-66 z 2. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Dňa 26. 5. 2008... podala moja klientka Mgr. I. K. na OS Piešťany žalobu voči SR zast. MS SR o náhradu škody 500.000 spôsobenej nesprávnymi postupmi súdov.

Okresný súd v Piešťanoch pod č. k. 12 C 27/2010 žalobu mojej klientky zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku...

Po podaní odvolania KS Trnava pod č. k. 24 Co 312/2011 skonštatoval, že žaloba bola podaná včas, rozhodnutie súdu I. stupňa však potvrdil z toho dôvodu, že moja klientka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a postupmi súdov v konaniach OS Trnava 17 C 222/88 a 17 C 39/91 a OS Piešťany 5 C 10/00 a 11 C 1/01...

NS SR ako súd dovolací dovolanie mojej klientky odmietol... OS Trnava a OS Piešťany vo vyššie cit. konaniach sústavne porušovali čl. 20 a 21 Ústavy   SR,   v   dôsledku   čoho   došlo   aj   k   spôsobenej   majetkovej   ujme   vyčíslenej   sumou 500.000 Sk...

Navrhujem, aby si ÚS SR zadovážil spisy OS Trnava 17 C 222/88 a 17 C 39/91 a OS Piešťany 5 C 10/00 a 11 C 1/01 a rozsudky súdov I. a II. stupňa v konaní OS Piešťany 12 C 27/10 v celom rozsahu zrušil ako vecne nesprávne, odporujúce čl. 20 a 21 Ústavy SR a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie...

Súčasne   navrhujem,   aby   ÚS   SR   priznal   mojej   klientke   primerané   finančné zadosťučinenie a náhradu trov tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených v čl. 20 a čl. 21 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 27/2010-66 z 2. augusta 2011, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na náhradu škody, a rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (čl. 20 a čl. 21 ústavy), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie sťažnosti. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 12 C 27/2010-66 z 2. augusta 2011

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 27/2010-66 z 2. augusta 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľka   v   prípade   presvedčenia   o   nesprávnosti   rozhodnutia   okresného   súdu mala k   dispozícii   podanie odvolania   proti   nemu, čo   aj využila. O odvolaní rozhodoval krajský   súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   prípadné   zistenie   porušenia   práv   sťažovateľky. Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia nedostatkov v rozhodnutí okresného súdu   poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľky,   avšak   krajský   súd   porušenie   zákona v rozsudku okresného súdu nezistil, preto rozsudkom č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012 rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil.

Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012

Ak   nie   sú   splnené   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom   prípade   ústavný   súd   považuje sťažnosti   za   zjavne neopodstatnené podľa   §   25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená,   že   už   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods.   1,   čl. 124 a čl.   127 ods.   1 ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v   konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:«... Z obsahu pripojených spisov mal súd preukázané, že navrhovateľka sa návrhom doručeným na OS Trnava 19. 7. 1988 domáhala vypratania nehnuteľností A. P., ktorý spor bol pôvodne vedený pod sp. zn. 17C 222/88. Okresný súd v Trnave č. k. 17 C/222/88-45 zo dna 23. 05. 1989 rozhodol o návrhu navrhovateľky na vypratanie nehnuteľností A. P. tak, že jej návrhu vyhovel v celom rozsahu a zamietol protinávrh A. P. na určenie neplatnosti darovacej zmluvy.... Po podaní odvolania A. P. KS v Bratislave predmetný rozsudok zrušil uznesením č. k. 10 Co/304/89-73 zo dňa 10. 10. 1989 a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   C   222/88-183   zo   dňa   14.   02.   1991 (právoplatné dňa 07. 03. 1991 ) vylúčil právnu vec navrhovateľky z konania vedeného pod sp. zn. 17 C 222/88 na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 17 C 39/91 dňa 20. 02. 1991.   Pod   sp.   zn.   17   C   222/88   bol   ďalej   vedený   návrh   A.   P.   na   vyslovenie neplatnosti   darovacej   zmluvy.   OS   v   Trnave   uznesením   č.   k.   17   C/39/91-12   zo   dňa 17. 10. 1991   prerušil   konanie   17 C   39/91   do   právoplatného   skončenia   konania   vo   veci vedenej na OS Trnava pod sp. zn. 17 C/222/88 o vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy. Po právoplatnosti rozsudku v konaní sp. zn. 17 C/222/88 KS v Trnave uznesením č. k. 10 Co/192/2005-158   zo   dňa   31.   03.   2006   prerušil   konanie   sp.   zn.   17   C   39/91   do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. PN-5C/00 (pôvodne OS v Trnave zamietol návrh na prerušenie konania). OS v Trnave rozsudkom č. k. 17 C/39/1991-239 zo dňa 26. 05. 2008 rozhodol o návrhu navrhovateľky a uložil povinnosť A. P. vypratať nehnuteľnosť. Predmetný rozsudok je právoplatný.

KS v Bratislave rozsudok OS Trnava č. k. 17 C/222/88-216 zo dňa 02. 12. 1991 zrušil uznesením č. k. 8 Co 74/92-294 zo dňa 30. 11. 1992 a vrátil súdu prvého stupňa. Následne Okresný súd Trnava č. k. 17 C 222/88-560 zo dňa 25. 09. 1996 zamietol žalobu A. P. o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. KS v Bratislave rozhodujúc o odvolaní A. P. rozsudkom č. k. 14 Co 239/99-652 zo dňa 20. 01. 2000 (právoplatný 18. 5. 2000) potvrdil rozsudok prvého stupňa, ktorý nadobudol následne právoplatnosť dňa 18. 05. 2000. A. P. sa návrhom doručeným na OS Trnava 26. 01. 2000 domáhal voči odporkyni Mgr. I.   K. vrátenia daru, nehnuteľnosti,   ktorej vypratania sa domáhala Mgr.   I.   K.   OS Trnava rozsudkom č. k. PN-5C 10/00-302 (neskôr číslo 315) zo dňa 25. 11. 2005 jeho návrh zamietol a KS v Trnave rozhodujúc o odvolaní A. P. rozsudkom č. k. 41 Co/52/2007-441 (neskôr pod 446) zo dňa 05. 12. 2007 rozsudok prvého stupňa potvrdil. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. 3. 2008 v spojení s rozsudkom KS v Trnave 41 Co/52/2007-446 (pôvodne 441). Toto konanie bolo vedené pôvodne pod sp. zn. PN-5C 10/00, neskôr pod sp. zn.: 4 C/370/2008.

Z obsahu listín spisu OS Piešťany – 4 C/378/2008 (pôvodne vedené pod sp. zn. 11 C 1/2001)   mal   súd   preukázané,   že   navrhovateľka   Mgr.   I.   K.   sa   domáhala   návrhom doručeným súdu 02. 01. 2001 proti odporcovi A. P. úhrady za užívanie nehnuteľností. OS Piešťany uznesením zo dňa 24. 09. 2001 prerušil konanie až do právoplatného skončenia veci   vedenej   na   OS   Piešťany   pod   sp.   zn.   5   C   10/00,   ktoré   uznesenie   bolo   potvrdené uznesením KS v Trnave č. k. 9 Co 554/01 zo dňa 15. 11. 2001. KS v Trnave uznesením č. k. 9 Co 522/01 zo dňa 14. 12. 2001 zmenil uznesenie OS Piešťany č. k. 5 C 10/00 z 23. 7. 2001 (OS zamietol návrh A. P. zakázať navrhovateľke nakladať s nehnuteľnosťami) tak, že Mgr. I. K. zakázal disponovať so spornými nehnuteľnosťami....

Prvostupňový   súd   správne   uzavrel,   že   zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú nesprávnym   úradným   postupom   je   osobitným   prípadom   zodpovednosti   za   škodu,   a   je objektívnou   zodpovednosťou.   Právna   teória   určila   všeobecné   kritériá,   ktorých   súčasné splnenie   je   nevyhnutným   predpokladom   vzniku   zodpovednosti   za   škodu:   1./   nesprávny úradný postup, 2./ škoda a 3./ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, bez ohľadu na zavinenie. Právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom bola obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. účinnom do 30. 6. 2004, ktorý bol súčinnosťou od 1. 7. 2004 nahradený novým zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci....

Navrhovateľka   sa   v   návrhu   odvolávala   na   nesprávny   úradný   postup   vzniknutý prvýkrát pred rokom 2004, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok OS Trnava č. k. 17 C/222/88-45 zo dňa 23. 05. 1989, preto bolo dôvodné, ak súd prvého stupňa jej nárok posudzoval v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. účinného do 30. 6. 2004 vychádzajúc z § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľka však jasne časovo ohraničila aj to, dokedy trval   nesprávny   úradný   postup   napadnutých   súdov,   a   to   až   do   6.   3.   2008,   kedy   bolo právoplatne   skončené   konanie   Okresného   súdu   Piešťany   sp.   zn.   5   C/10/2000.   Preto   je potrebné,   aby   bol   nárok   navrhovateľky   posúdený   aj   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z. účinného od 1. 7. 2004.

S vyššie uvedeným súvisí aj otázka posúdenia premlčania, ktorú prvostupňový súd neriešil správne, keď skonštatoval, že za prvotný nesprávny úradný postup je potrebné určiť zrušenie rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 17 C 222/88-45 zo dňa 23. 05. 1989 Krajským   sudom   v   Bratislave,   ktorý   zrušujúci   rozsudok   bol   doručený   zástupkyni navrhovateľky   dňa   09.   06.   1989,   vychádzajúc   z   tejto   zistenej   skutočnosti   a   odporcom uplatnenej námietky premlčania v zmysle § 22 zák. č. 58/1969 Zb. mal súd prvého stupňa za to, že právo navrhovateľky na náhradu škody sa premlčalo podľa zák. č. 58/1969 Zb. za tri roky od času doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Trnave, t. j. k premlčaniu došlo v roku 1992,   pritom navrhovateľka návrh proti odporcovi z titulu náhrady škody podala na súde 26. 05. 2008. V tomto smere treba dať podľa odvolacieho súdu za pravdu navrhovateľke, ktorá poukázala na to, že nesprávny úradný postup napadnutých súdov trval až do 6. 3. 2008, kedy bolo právoplatne skončené konanie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5 C/10/2000, preto ak bola žaloba na súde podaná 26. 5. 2008, bola podaná včas... Bolo preto   dôvodným   zaoberať   sa   otázkou   danosti   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom....

Základnou otázkou zostáva, čo v konaní súdu ako štátneho orgánu možno považovať za   nesprávny   úradný   postup.   Zohľadniac   vyššie   uvedené   vymedzenie   tohto   pojmu, o nesprávny úradný postup súdu ide vtedy, ak súd postupuje v rozpore s platnými právnymi predpismi upravujúcimi jeho konanie, pričom za základný predpis upravujúci konanie súdu možno   považovať   Občiansky   súdny   poriadok   (zákon   č.   99/1963   Zb.).   Už   v   základných ustanoveniach O. s. p. (§ 1 až § 6) zákonodarca vymedzuje základné princípy občianskeho súdneho   konania,   ktorého   účelom   ma   byť   zabezpečenie   spravodlivej   ochrany   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1),   pričom   v   konám   postupuje   súd   v   súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6). Ústavou garantované právo účastníka na spravodlivé konanie v sebe okrem iného zahŕňa aj právo na konanie bez zbytočných prieťahov. V tomto prípade Ústavný súd SR takéto prieťahy konštatoval   v   dvoch   svojich   rozhodnutiach:   nálezom   č.   IV.   ÚS   177/2003-29   zo   dňa 25. 02. 2004 konštatoval, že bolo porušené právo sťažovateľky Mgr. I. K. na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   OS   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C/39/91, nálezom č. IV. US 205/04-23 zo dňa 23. 09. 2004 konštatoval, že bolo porušené právo sťažovateľky Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom OS Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 10/00. Preto ak v konaní súdu boli konštatované zbytočné prieťahy, takéto konanie je zároveň aj v rozpore s vyššie uvedenými základnými zásadami   občianskeho   súdneho   konania   podľa   §   1   a   §   6   O. s. p.,   a   preto   sa   jedná   o nesprávny úradný postup súdu.

Odvolací súd sa však nestotožňuje s právnym názorom navrhovateľky, ktorá videla nesprávny   úradný   postup   súdov   prvého   aj   druhého   stupňa   v   konaní   OS   Piešťany   PN- 5 C/10/00 v tom, že hoci išlo o uplatňovanie premlčaného nároku, až v roku 2008 bol z tohto   dôvodu   návrh   právoplatne   zamietnutý   a   v   rámci   konania   bolo   navrhovateľke predbežným opatrením zakázané disponovať s jej vlastníckym právom k nehnuteľnostiam, čím bolo úplne nedôvodné porušené jej právo na majetok, pričom nesprávny úradný postup podľa navrhovateľky vznikol prvýkrát, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok OS Trnava č. k. 17 C/222/88-45 zo dňa 23. 05. 1989.

Predmetné konania prebiehali v súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p., súdy konali   v   rámci   zákonom   danej   právomoci,   skutočnosť,   že   odvolací   súd   prípadne   zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno samo o sebe považovať za nesprávny úradný postup, a to ani vtedy, keď podľa navrhovateľky nebol daný dôvod na takéto zrušenie. Rovnako   predbežné   opatrenia,   ktoré   neprejudikujú   výsledok   sporu,   boli   nariadené v neprospech navrhovateľky v súvislosti s prebiehajúcimi konaniami, v čase ich nariadenia súdy považovali za splnené zákonné podmienky pre ich nariadenie, na čom nič nemení skutočnosť,   že   v   konečnom   rozhodnutí   bolo   rozhodnuté   v   prospech   navrhovateľky. Základným účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava vzťahov medzi účastníkmi na čas do právoplatného skončenia veci (prípadne na čas, dokedy nepominú dôvody na jeho nariadenie), preto môže byť dôvodné, aby počas prebiehajúceho súdneho konania boli na čas obmedzené vlastnícke práva účastníka konania, i keď v konečnom rozhodnutí môže byť tento účastník úspešný.

Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd dospel k záveru, že za nesprávny   úradný   postup   súdov   v   napadnutých   konaniach   možno   považovať   len   to,   že v týchto konaniach boli konštatované zbytočné prieťahy....

Navrhovateľka   uplatnenú   náhradu   majetkovej   škody   vo   výške   500.000,-   Sk,   t. j. 16.596,96   Eur   vyčíslila   odhadom   vychádzajúc   z   toho,   že nemohla   nehnuteľnosť   užívať, bývať v nej, či predať ju, pokiaľ by počítala len po 2.000,- Sk mesačne za nájom, ako to žiadala v konaní na OS Piešťany pod sp. zn. 4 C 378/2008, bolo by to viac ako 500.000,- Sk.... Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa,   ktorý skonštatoval, že navrhovateľka samotnú výšku škody presne nešpecifikovala po položkách, z akých súm pozostáva, uvádzala nie konkrétnu ale len fiktívnu škodu 500.000 Sk, ktorej vznik reálne ani nepreukázala. Škodu charakterizovala ako: škodu na zdraví za dlhé cca 20 ročné spory s A. P., škodu pre nemožnosť brania si úrody zo svojej záhrady, škodu pre nemožnosť   vstupu   a   užívania   resp.   scudzenia   vlastnej   nehnuteľnosti,   škodu   spôsobenú neplatením žiadnej sumy mesačne A. P. za užívanie jej nehnuteľnosti. Súd prihliadal na to, že   škodou   sa   rozumie   nielen   majetková   ujma   vzniknúca   poškodenému   ale   aj   to,   že   je vyjadriteľná   v   peniazoch.   Súd   mal   z   obsahu   pripojených   spisov   preukázané,   že navrhovateľka sa na súde samostatným návrhom domáhala proti A. P. a jeho manželke Beate zaplatenia za užívanie jéj nehnuteľnosti (sp. zn. 4 C/370/2008, pôvodne pod sp. zn. 11 C 1/2001), pričom súd rozsudkom č. k. 4 C/370/2008-209 zo dňa 24. 06. 2010 jej návrhu vyhovel, uložil povinnosť A. P. zaplatiť jej za obdobie od 01. 01. 1998 do 30. 05. 2002 nedoplatok   3.514,57   Eur   a   za   obdobie   od   31. 05. 2002   do   24.   06.   2010   A.   P.   a   jeho manželke   nedoplatok   v   sume   6.428,48   eur.   Predmetný   rozsudok   nie   je   doposiaľ právoplatný, lebo sa A. P. voči nemu odvolal. OS v Trnave rozsudkom č. k. 17 C/39/1991- 239   zo   dňa   26.   05.   2008   na   návrh   navrhovateľky   uložil   povinnosť   A.   P.   vypratať nehnuteľnosť, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. 03. 2009.

Navrhovateľka, na ktorej ako poškodenej spočívalo dôkazné bremeno, toto neuniesla, keď žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala, že jej vznikla tvrdená majetková škoda teda nastalo zmenšenie jej majetku či ujma, tým, že jej vznikla škoda na zdraví a aká, že jej vznikla ušlý zisk na úžitkoch zo záhrady, z akých plodín a aká, že jej vznikla škoda z titulu neužívania nehnuteľností a aká....

V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 292/2006 (publikovaný   pod   č.   2   ZSP   1/2008),   podľa   ktorého   atribútom   príčinnej   súvislosti   je priamosť   pôsobenia   príčiny   na   následok,   pri   ktorej   príčina   priamo   (bezprostredne) predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny   a   následku   musí   byť   preto   priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny   nexus)   sa   v   právnej   teórii   definuje   ako   priama   väzba   javov   (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej   súvislosti   ide,   ak   je   medzi   porušením   povinnosti   a   Škodou   vzťah   príčiny   a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce Časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a   následku   (porovnaj   R   21/1992).   Pre   záver   o   existencii   príčinnej   súvislosti   nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

Navrhovateľka   v tomto   smere   neuniesla   dôkazné   bremeno,   keď   nepreukázala,   že medzi tvrdenou škodou (ktorú tiež nepreukázala) a nesprávnym úradným postupom súdov spočívajúcim v nekonaní bez zbytočných prieťahov, existuje akákoľvek príčinná súvislosť.... Pre   úplnosť   odvolací   súd   poznamenáva,   že   nemajetková   ujma,   ktorá   bola navrhovateľke spôsobená v dôsledku prieťahov v napadnutých súdnych konaniach, jej bola priznaná   už   citovanými   nálezmi   Ústavného   súdu   SR   č.   IV.   ÚS   177/2003-29   zo   dňa 25. 02. 2004   a   č.   IV.   ÚS   205/04-23   zo   dňa   23.   09. 2004,   ktorými   jej   bolo   priznané primerané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 170.000,- Sk.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka nepreukázala vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, nebolo možné jej žalobe priznať úspech, tak ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené,   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa, vo veci samej ako vo výroku vecne správny, s použitím ust. § 219 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok nie je svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila (a v dôsledku toho   ani   s   jeho   rozhodnutím   vo   veci   samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013