znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 3366/2012, sp. zn. Rvp 3367/2012, sp. zn. Rvp 3368/2012, sp. zn. Rvp 3369/2012, sp. zn. Rvp 3370/2012, sp. zn. Rvp 3371/2012, sp. zn. Rvp 3372/2012, sp. zn. Rvp 3373/2012, sp. zn. Rvp 3374/2012, sp. zn. Rvp 3375/2012, sp. zn. Rvp 3376/2012, sp. zn. Rvp 3377/2012 a sp. zn. Rvp 3378/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 20/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 18/2009 a jeho uznesením zo   16.   marca   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Er 25/2009   a   jeho   uznesením zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Er 22/2009   a   jeho   uznesením zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Er 794/2008   a   jeho   uznesením zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Er 792/2008   a   jeho   uznesením zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Er 795/2008   a   jeho   uznesením zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Er 763/2008   a   jeho   uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 788/2008 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 711/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 787/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 782/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 3366/2012, sp. zn. Rvp 3367/2012, sp. zn. Rvp 3368/2012, sp. zn. Rvp 3369/2012, sp. zn. Rvp 3370/2012, sp. zn. Rvp 3371/2012, sp. zn. Rvp 3372/2012, sp. zn. Rvp 3373/2012, sp. zn. Rvp 3374/2012, sp. zn. Rvp 3375/2012, sp. zn. Rvp 3376/2012,   sp.   zn.   Rvp 3377/2012   a   sp.   zn.   Rvp   3378/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 127/2012 (Rvp 3366/2012).

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 20/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 18/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 25/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 22/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 794/2008 a jeho uznesením zo 16. marca 2012, v konaní vedenom pod   sp. zn. 2 Er   792/2008 a jeho uznesením   zo 16. marca 2012,   v konaní vedenom   pod sp. zn. 2 Er   795/2008   a   jeho   uznesením   zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er   763/2008   a   jeho   uznesením   zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er   788/2008   a   jeho   uznesením   zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er 711/2009   a   jeho   uznesením   zo 16. marca   2012,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er   787/2009   a   jeho   uznesením   zo 16. marca   2012   a   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Er 782/2009   a   jeho   uznesením   zo 16. marca   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia“).

Z   obsahu sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ od   6.   júna 2007   začal vykonávať   exekučnú   činnosť   ako   exekútor   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „oprávnená“),   s   ktorou   bol   v   pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   V   označených exekučných konaniach okresný súd poveril vykonávaním exekúcie sťažovateľa. V priebehu konania sťažovateľ oznámil okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z   vykonávania   exekúcie   plniac   si   tak   svoju   povinnosť   podľa   §   30   ods.   3   Exekučného poriadku. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie, pretože sú odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom oprávnenej.  

Sťažovateľ v sťažnostiach vyjadril presvedčenie, že v prípadoch namietaných konaní je   osobou   aktívne   legitimovanou   na   podanie   individuálnej   ústavnej   sťažnosti.   V   tejto súvislosti uviedol:

„V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva   a   slobody   súdneho   exekútora   a   preto   súdny   exekútor   má   aktívnu   legitimáciu na podanie   individuálnej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   exekučného   súdu,   ktorým   ho   súd vylúčil z vykonávania exekúcie.

... pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   ktoré   bolo   pre   neho   ukončené   vynesením poškodzujúceho   rozhodnutia,   ale   rozhodujúceho   pre   status   sťažovateľa   ako   poškodenej osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva...“

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a zákaz diskriminácie ustanovený v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, k čomu bližšie uviedol:

«... postupom Okresného súdu Kežmarok... došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   k   porušeniu   zásady   „rovnosti   zbraní“,   zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...

Všeobecný súd postupom, ktorý zahájil bez návrhu podaného fyzickou osobou podľa ust. § 30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia strán a aplikácie relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu....

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný....

V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku všeobecný súd svojim rozhodnutím postavil sťažovateľa pri realizácii podnikania na trhu s exekučnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súdnych exekútorov. V tomto prípade súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením sťažovateľa ako bývalého zamestnanca obchodnej spoločnosti P., s.r.o.   a   preto   toto   jeho   iné   postavenie   ho   vylúčil   z   možnosti   zhmotnenia   akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá bola v minulosti, alebo bude v budúcnosti spojená s právami obchodnej spoločnosti P., s.r.o.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu   postupom   okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   jeho   napadnutými rozhodnutiami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušil,   veci   vrátil   tomuto   súdu na ďalšie   konanie   a   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 3366/2012,   sp.   zn.   Rvp   3367/2012,   sp.   zn.   Rvp   3368/2012, sp. zn. Rvp 3369/2012,   sp.   zn.   Rvp   3370/2012,   sp.   zn.   Rvp 3371/2012, sp. zn. Rvp 3372/2012,   sp.   zn.   Rvp   3373/2012,   sp.   zn.   Rvp   3374/2012, sp. zn. Rvp 3375/2012,   sp.   zn.   Rvp 3376/2012,   sp.   zn.   Rvp   3377/2012 a sp. zn. Rvp 3378/2012...   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť,   ako   aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne   normy   o spojení   týchto   sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy,   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14   dohovoru,   ako   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom okresného   súdu   v   označených   konaniach   a   jeho   napadnutými   rozhodnutiami,   ktorými okresný súd na základe podaní sťažovateľa o oznámení skutočností, pre ktoré by mohol byť vylúčený   z   vykonávania   exekúcie,   rozhodol   o jeho   vylúčení   ako   súdneho   exekútora z vykonávania exekúcie z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k záveru,   že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,   ktorá   ešte   nemá   charakter   kontradiktórneho   konania,   kedy   ústavný   súd   môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 stanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie verejného   činiteľa.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci súdnej, ktorej   súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone   zverenej   štátnej   moci   povinný   dbať   a   rešpektovať   základné   práva   tých   osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv, ako v konaní pred súdmi.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu   na   podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie v označených veciach, pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenej) v zmysle ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávnenej).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012