znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., B., a M. G., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 302/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z. a M. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010 doručená sťažnosť P. Z. a M. G. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 302/2004.

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 127/2010 z 18. marca 2010 spojil sťažnosť P. Z. a M. G. na spoločné konanie.

Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnosti uviedli:„Dňa 09.02.2004 bol Okresnému súdu Banská Bystrica doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: D. P. a spol. v konaní o náhradu škodu za nesprávny úradný postup, v ktorom matka sťažovateľa vystupuje v XXXVII. rade, proti odporcovi: Slovenská   republika,   zast.   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh.

Vzhľadom ku vznesenej námietke miestnej príslušnosti Okresným súdom v Banskej Bystrici, bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis postúpený na vybavenie Okresnému súdu Bratislava I., ktorý ho vybavuje pod sp. zn. 14C 302/2004. Osvedčením o dedičstve zo dňa   30.10.2006   predmetný   nárok   prešiel   na   sťažovateľa,   ktorý   do   konania   vstúpil   dňa 23.11.2007 na základe súhlasu doručenému tunajšiemu súdu.

Sťažovateľ,   cestou   právnej   zástupkyne,   efektívne   spolupracoval   so   súdom   prvého stupňa. Okresný súd Bratislava I. nariadil termín pojednávania až na deň 10.06.2009, ktorý následne   vydal   uznesenie   o   vylúčení   návrhu   sťažovateľa   z   dôvodu   hospodárnosti   na samostatné konanie.

Máme za to, že uplynulá doba, viac ako päť rokov, je dostatočne dlhá na to, aby súd vo veci konal a vydal právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Neprimeraná dĺžka konania pred súdom, oslabuje dôveru občanov na spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov a tým aj v celkový súdny systém...

Vzhľadom na to, že od podania návrhu na začatie konania až ubehlo viac ako päť rokov, sťažovateľ má za to, že pri prejednávaní jeho nároku došlo k zjavným prieťahom v konaní...

Konaním resp. nekonaním súdu dochádza k strate dôvery sťažovateľa voči justícii a voči spravodlivému a včasnému rozhodnutiu vo veci samej...

Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   bolo   aktívne,   smerujúce   prispieť k urýchlenému   konaniu.   Sťažovateľ   aktívne   reagoval   na   výzvy   súdu   v   záujme   vydania meritórneho rozhodnutia.

Sťažovateľ má za to, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov došlo zavinením samotného Okresného súdu Bratislava I. a to v tom smere, že nekonal tak, aby nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní...

Po tom, čo sťažovateľ využil všetky možné prostriedky nápravy, v danom prípade nemá možnosť domáhať sa svojho ústavného práva na inom orgáne ako na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podľa ust. § 53 z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním vyčerpal všetky zákonné možnosti ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva...“

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   o ich   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým vysloví, že:

1.   Nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava   I   bolo   porušené   ich   právo   zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje v konaní pod sp. zn. 14 C 302/2004 konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. Z. a M. G. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 300 €, ktoré je Okresný súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť   k   ich   rukám   v   lehote   do   dvoch   mesiacoch   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   P.   Z.   a M.   G.   trovy   právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, II. ÚS 385/08, IV. ÚS 261/09), podľa ktorej sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému   súdu   došla,   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (IV. ÚS 261/09).

Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

1. Vo vzťahu k sťažovateľovi P. Z. ústavný súd zo zapožičaného spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľ vstúpil do konania 23. novembra 2007 ako právny nástupca po žalobkyni v 37. rade B. Z. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody „za nesprávny úradný postup   voči   Slovenskej   republike,   zast.   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky, Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky   a   Úradom   pre   finančný   trh“.   Okresný   súd rozhodol   uznesením   sp.   zn.   14   C   302/04   z   10.   júna   2009   o   vylúčení   navrhovateľov v 29. rade,   37.   rade   (sťažovateľ   prevzal   5.   augusta   2009)   a 107.   rade   z dôvodu hospodárnosti na samostatné konania. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu (3. marca 2010) už teda nemohlo dochádzať postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 302/2004 k zbytočným prieťahom v konaní, pretože sťažovateľ už od 5. augusta 2009 (keď voči nemu nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie okresného súdu z 10. júna 2009) nebol účastníkom tohto konania.

Ústavný   súd   na   základe   zistených   skutočností   uzavrel,   že   sťažovateľ   namietal zbytočné prieťahy postupom okresného súdu v čase, keď už nebol účastníkom konania, v ktorom   namietal   prieťahy   v   konaní,   teda   okresný   súd   v   tomto   konaní   už   nemohol žiadnym   spôsobom   porušovať   sťažovateľovo   základné   právo,   a ústavný   súd   preto konštatoval, že sťažovateľ podal sťažnosť ako neoprávnená osoba.

Sťažnosť bolo preto potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom   prerokovaní odmietnuť aj z uvedeného dôvodu   ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 79/07).

2.Vo vzťahu k sťažovateľovi M. G. ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, II. ÚS 385/08, IV.   ÚS   261/09),   podľa   ktorej   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   tohto   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (IV. ÚS 261/09).

Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 3. marca 2010.V čase podania sťažnosti okresný súd už vykonával iba úkony spojené s prípravou na predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave v súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku okresného súdu z 10. júna 2009. Ústavný súd na základe zistených skutočností uzavrel, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy postupom okresného súdu v čase, keď okresný súd už v jeho právnej veci meritórne rozhodol a nemohol už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania vo veci samej, resp. ani v   ňom   spôsobovať   prieťahy   (od   22.   apríla   2010   sa   spis   nachádza   na   Krajskom   súde v Bratislave).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, nepripadalo už do úvahy rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľov (návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010