znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 161/2007 z 31. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2009 doručená sťažnosť J. T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 161/2007 z 31. októbra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 1435/99, v ktorom okresný súd rozsudkom z 12. decembra 2000 rozhodol   tak,   že   právo   spoločného   nájmu   k bytu   navrhovateľa   V.   K.   (ďalej   len „navrhovateľ“) a sťažovateľky zrušil, ďalej určil, že navrhovateľ bude naďalej nájomcom tohto bytu, a napokon uložil sťažovateľke povinnosť vysťahovať sa z tohto bytu v lehote 15 dní   potom,   ako   navrhovateľ   zabezpečí   sťažovateľke   náhradný   byt.   Toto   rozhodnutie okresného   súdu   bolo   potvrdené   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   220/01-71 zo 17. apríla 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. augusta 2002.

O návrhu   sťažovateľky   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   pod   sp. zn. 14 C 1435/99 okresný súd rozhodol uznesením č. k. 14 C 2/03-90 z 13. októbra 2006 tak, že ho   zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   č. k. 3 Co 161/2007-128   z 31.   októbra   2008   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   Výrok o trovách konania zmenil tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   porušil   jej   základné právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na spravodlivé   súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnila takto:

„Sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   predložila   dôkaz

-rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   1276/99,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 8. 1. 2003. Potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach o zrušení práva spoločného nájmu účastníkov bytu sp. zn. 16 Co 220/01-71, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu   Košice   II   sp.   zn.   14   C   1435/99-40   nadobudol   právoplatnosť   9. 8. 2002,   teda sťažovateľka nemohla v tomto konaní predložiť bez svojej viny rozsudok, ktorý nadobudol vyššie uvedený rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť až 8. 1. 2003.

Okresný súd Košice II uznesením sťažovateľkin návrh na povolenie obnovy konania zamietol,   proti   ktorému   uzneseniu   sa   odvolateľka   prostredníctvom   Okresného   súdu Košice II   odvolala   a   v   odvolaní   poukázala   na   to,   že   v   predmetnom   konaní,   kde   súd rozhodoval   o zrušení   práva   spoločného   nájmu,   bol   právny   názor   prvostupňového   súdu a jeho aplikácia na predmetnú vec nesprávna. (...)

Krajský súd v Košiciach napriek tomu, že dospel k záveru, že je daný dôvod pre povolenie obnovy konania, potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým môj návrh na povolenie obnovy konania bol zamietnutý.

Namietaným   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach,   bola   sťažovateľke   odňatá možnosť ako účastníčke konania konať pred súdom.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach došlo k prezumovaniu rozhodnutia konania, ku ktorému môže dôjsť až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, a to z toho dôvodu, že Krajský súd v Košiciach vyslovil názor, že v prípade ak by aj sťažovateľka bola novým rozhodnutím určená za výlučnú nájomkyňu nedošlo by k strate nadobudnutých práv manželmi V. a následne manželmi K.

Takéto prezumovanie rozhodnutia nasledujúceho po rozhodnutí o povolení obnovy konania,   je   neprípustné   a   krajne   arbitrárne.   Z   vyššie   uvedených   citovaný   zákonných ustanovení O. s. p. upravujúcich obnovu konania vyplýva, že v časti konania o povolení obnovy konania súd skúma formálne dôvody prípustnosti.

Krajský   súd   v   Košiciach   však   napriek   tomu   skúmal   a   zaoberal   sa   priebehom a prípadným výsledkom konania nasledujúceho po konaní o povolení obnovy konania, čím napriek tomu, že boli naplnené podmienky povolenia obnovy konania, odňal sťažovateľke možnosť   konať   pred   súdom   v   nasledujúcom   konaní   o   obnove   konania,   až   predmetom ktorého je zisťovanie, či je napadnuté rozhodnutie vecne správne.

Krajský súd v Košiciach tak učinil napriek tomu, že sťažovateľkou predložený dôkaz podľa názoru Krajského súdu v Košiciach sťažovateľka nemohla bez svojej viny v konaní predložiť a bol spôsobilý privodiť priaznivejšie rozhodnutie v predmetnom konaní. (...) Krajský súd v Košiciach nepoprel spôsobilosť dôvodu obnovy konania, práve naopak považoval ho za napĺňajúci podmienky povolenia obnovy konania so spôsobilosťou privodiť účastníkovi konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z uvádzaných dôvodov a citovaných zákonných ustanovení je nepochybné, že Krajský súd v Košiciach porušil právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3 Co 161/2007 zo dňa 31. 10. 2008 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 Co 161/2007 zo dňa 31. 10. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie jej základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 161/2007 z 31. októbra 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia krajského súdu, keď   namietala, že   krajský   súd v konaní o jej   odvolaní proti   uzneseniu   okresného súdu, ktorým jej návrh na obnovu konania zamietol, porušil ňou označené práva zaručené ústavou a dohovorom tým, že napriek uznaniu existencie dôvodu pre povolenie obnovy potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a navyše svojím rozhodnutím krajský súd prejudikoval rozhodnutie, ktoré mohol všeobecný súd vysloviť iba v už obnovenom konaní.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   zaručiť   každému   prístup   k súdu.   Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom   konaní. Takýmto   predpisom   v posudzovanej   veci   je   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí.

Podľa § 235 ods. 1 prvej vety OSP len čo nadobudne rozhodnutie o povolení obnovy právoplatnosť, súd bez ďalšieho návrhu vec znova prejedná.

Podľa § 235 ods. 4 OSP právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.

Ústavný   súd   už   rovnako   vyslovil,   že do   obsahu   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného   v   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nepatrí   právo účastníka   konania (dotknutej   osoby) vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Zákonný   rámec   v prípade   sťažnosti   sťažovateľky   tvoria   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to v časti upravujúcej obnovu konania (§ 228 a nasl. OSP).   V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   zásadnou   otázkou,   ktorá   je   napokon   aj dôvodom podania sťažnosti, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil zamietnutie jej návrhu na obnovu konania okresným súdom. Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade krajský súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 C 2/03 z 13. októbra 2006 o zamietnutí návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   a zároveň,   či   neboli   krajským   súdom   relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd v súlade s ust. § 212 ods. 1, 3 a 4 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.   214 ods.   2 písm.   c) O. s. p.   preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a vzhľadom na žalobcom V. K. tvrdenú skutočnosť   v   konaní   na   súde   prvého   stupňa,   že   už   nie   je   nájomcom   bytu,   ktorý   bol predmetom pôvodného konania, keďže svoje práva a povinnosti si previedol na inú osobu a z   tohto   dôvodu   ani   nie   je   možné   v   prípade   povolenia   obnovy   konania   zrušiť   právo spoločného nájmu bytu medzi účastníkmi konania, keďže takýto nájom neexistuje, doplnil dokazovanie dotazom na SBD K., aby Stavebné bytové družstvo K. oznámilo Krajskému súdu v Košiciach, kedy došlo k prevodu členských práv k bytu č. 13 V. K. na ďalšie osoby a aký je v súčasnosti právny režim k predmetnému bytu. Stavebné bytové družstvo Košice II oznámilo Krajskému súdu v Košiciach podaním zo dňa 23. 10. 2008, ktoré bolo doručené Krajskému   súdu   v   Košiciach   29. 10. 2008   (č. l.   126   spisu),   že   dňa   17. 1. 2003   bola žalobcom V. K. podpísaná zmluva o prevode členských práv, na základe ktorej členské práva k bytu nadobudli manželia R. V. a Z. V. Manželia V. dňa 22. 8. 2003 uzavreli zmluvu o prevode členských práv k predmetnému bytu s manželmi R. K. a M. K., na základe čoho sa manželia K. stali členmi bytového družstva a nájomcami predmetného bytu. Tento právny stav trvá aj v súčasnosti, lebo byt nebol odkúpený do vlastníctva podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Aj keď odvolací súd sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ   rozsudok   o   neplatnosť   závetu,   na   ktorý   sa   žalovaná   J.   T.   odvoláva,   v čase rozhodovania   súdov   neexistoval,   teda   nejde   o   taký   dôkaz,   ktorý   existoval   do   doby vyhlásenia rozsudku a preto nie je daný dôvod obnovy podľa ust § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p., naopak odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolateľky v odvolaní proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   že   nemohla   predložiť   dôkaz   v   konaní   o   zrušenie   práva spoločného   nájmu   bytu,   že   V.   K.   je   dedičom   nehnuteľnosti   na   Mliečnej   ulici   č   15   v Košiciach, lebo konanie o neplatnosť závetu, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 19 C 1276/99 nebolo skončené, pretože v súlade s ust. § 460 OZ sa dedičstvo nadobúda   smrťou   poručiteľa   a   poručiteľka   (stará   matka   V.   K.   A.   K.   zomrela   dňa...). Odvolateľka preto bez svojej viny nemohla predložiť dôkaz o tejto skutočnosti, keďže na Okresnom   súde   Košice   I   prebiehalo   konanie   o neplatnosť   závetu,   na   základe   ktorého nadobudol V. K. uvedený dom dedením ku dňu smrti poručiteľky. Dôkaz o tejto skutočnosti mohla   predložiť   odvolateľka   až   potom,   čo   sa   konanie   o   neplatnosť   závetu   skončilo právoplatným   rozsudkom,   teda prekážka,   ktorá bránila   túto skutočnosť   vziať   do úvahy, odpadla dňa 8. 2. 2003, kedy sa právoplatne skončilo konanie o neplatnosť závetu,   na základe ktorého V. K. dedil.

Napriek tomu, že podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. bez svojej viny nemohla odvolateľka tento dôkaz v pôvodnom konaní použiť, teda predložiť ho súdu a súčasne mohol pre žalovanú privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, napriek takémuto právnemu záveru odvolacieho   súdu   neboli   splnené   podmienky   pre   zmenu   uznesenia   súdu   prvého   stupňa a povolenia   obnovy   konania   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nepochybným   spôsobom   po doplnení   dokazovania   odvolacím   súdom   mal   odvolací   súd   za   preukázané,   že   po právoplatnosti konania o zrušení práva spoločného nájmu k bytu v konaní 19 C 1276/99 vedeného na Okresnom súde Košice I boli dňa 17. 1. 2003 členské práva k predmetnému bytu   č.   13   prevedené   na   manželov   R.   a Z.   V.   Následne   22. 8. 2003   uzavreli   zmluvu   o prevode členských práv predmetného bytu manželia R. a Z. V. s manželmi R. K. a M. K., ktorí sú aj v súčasnosti členmi SBD K. a nájomcami predmetného bytu.

V súlade s ust. § 234 O. s. p. návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo   obnovu   konania   povolí.   Ak   bola   obnova   konania   právoplatne   povolená,   súd   bez ďalšieho návrhu vec v rozsahu povolenej obnovy prejedná a o nej rozhodne. Ak zistí, že napadnuté   rozhodnutie   je   vecne   správne,   zamietne   uznesením   návrh   na   zmenu   tohto rozhodnutia.   V   takomto   prípade   zostáva   pôvodné   rozhodnutie   nedotknuté.   Ak   zistí,   že napadnuté rozhodnutie nie je vecne správne, rozhodnutie zmení a nové rozhodnutie nahradí rozhodnutie pôvodné. (§ 235 ods. 1 až 3 O. s. p.) Novým rozhodnutím však podľa ust. § 235 ods. 4 O. s. p. nie sú dotknuté právne vzťahy tretích osôb, čo znamená, že pri posudzovaní právnych   vzťahov   niekoho   iného   ako   účastníka,   sa   aj   naďalej   vychádza   z   pôvodného rozhodnutia a tieto osoby nestrácajú nadobudnuté práva a povinností len preto, že pôvodné rozhodnutie bolo zmenené a že právne vzťahy účastníkov boli novým rozhodnutím upravené inak. Odvolací súd preto dospel k záveru, že aj keď bol daný formálny dôvod pre povolenie obnovy konania, vzhľadom na nespornú skutočnosť, že došlo k dvojitému prevodu členských práv k bytu a novým rozhodnutím právne vzťahy tretích osôb nemôžu byť dotknuté, odvolací súd v súlade s ust. § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, lebo považoval za neefektívne meniť uznesenie súdu prvého stupňa a povoliť obnovu konania, lebo aj keby súd prvého stupňa po povolení obnovy konania v novom rozhodnutí vo veci určil za výlučnú nájomkyňu a členku SBD K. žalovanú, takéto rozhodnutia by nič nezmenilo na tom, že manželia V. a následne manželia K. nestratili nadobudnuté práva.“

Citovaná časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu jednoznačne svedčí o tom, že krajský súd dostačujúco a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietnutý. Nesporne sa vysporiadal aj s otázkou, prečo tak urobil aj napriek jeho záverom o danosti formálneho dôvodu pre povolenie obnovy konania.

Za ústavne konformný možno považovať aj právny názor vyslovený v odôvodnení uznesenia   krajského   súdu   o neefektívnosti   prípadnej   zmeny   odvolaním   napadnutého rozhodnutia okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 235 ods. 4 OSP.

Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nemá   také nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej neodôvodnenosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení   označených   práv   sťažovateľky. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol   návrh   sťažovateľky   na   obnovu   konania   zamietnutý,   a potvrdil   tak   uznesenie prvostupňového súdu, aj keď z iných dôvodov.

Treba   predovšetkým   pripomenúť,   že   kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalším návrhom sťažovateľky (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009