znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 102/05 z 25. apríla 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 25/02 z 5. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2007 doručená   sťažnosť   P.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   (ďalej   len „dohovor“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 1 To   102/05 z 25. apríla   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 T 25/02 z 5. mája 2005.

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva nesúhlasné stanovisko sťažovateľa týkajúce sa rozhodnutia všeobecných súdov vo veci, ktoré pri svojom rozhodovaní o jeho vine a treste neprihliadali na skutočnosť, že jeho trestné stíhanie trvalo14 rokov v prípade prvého skutku a 12 rokov v prípade druhého skutku. Sťažovateľ v tejto súvislosti dospel k záveru, že táto skutočnosť, teda neprimeraná doba trestného stíhania, sa mala premietnuť do rozhodovania všeobecných   súdov   buď   ako   právny   dôvod   na   zastavenie   trestného   stíhania,   v zmysle ustanovenia § 231 ods. 1 Trestného poriadku pre jeho neprípustnosť a v zmysle ustanovenia §   11   ods.   1   písm.   h)   Trestného   poriadku   alternatívne   ako   osobitné   okolnosti   prípadu a pomery sťažovateľa, ktoré mali všeobecné súdy vyhodnotiť ako poľahčujúce okolnosti, ktoré mali byť premietnuté do rozhodnutia a v konečnom dôsledku mali viesť k uloženiu trestu   odňatia slobody   pod zákonom   ustanovenú dolnú   hranicu   trestnej   sadzby   za daný trestný čin.

Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti a právne závery sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   1   To   102/2005   z   25.   4.   2007 v trestnej veci sťažovateľa P. Z., bytom N., porušil jeho práva uvedené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Nitre rozsudkom 1 T 25/02 z 5. 5. 2005 v trestnej veci sťažovateľa P. Z., bytom N., porušil jeho práva uvedené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd odmietne aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikovanej praxe ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade krajského a najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 66/02).

1. Z obsahu podanej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa nestotožňuje so skutkovým stavom, ako aj s právnymi závermi, ku ktorým dospeli všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho vine a treste.

Ústavný súd v tejto súvislosti   dlhodobo   a konštantne judikuje,   že pri   uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96).

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   uviedol,   nemožno   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho súdu je postihnuté takýmito nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení   označeného   práva sťažovateľa. Sťažovateľ v podstate ani nenamietal odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu a netvrdil, že by toto rozhodnutie bolo arbitrárne, namietal však, že všeobecné súdy mali vyhodnotiť okolnosť, že trestné stíhanie sa skončilo po 12, resp. 14 rokoch od spáchania skutku a trestné stíhanie mali zastaviť pre jeho neprístupnosť.

Ústavný súd zároveň pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu nezistil príčinnú súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení základného práva sťažovateľa uvedeného v petite jeho sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

2. Predmetnou sťažnosťou podanou na ústavnom súde sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva   z citovaného   ustanovenia   §   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu,   ako   aj   súdu   I.   stupňa,   pretože   jeho postup   a rozhodnutie   preskúmal   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo namieste sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3.   Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho   podáva,   prípadne   proti   komu   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenia návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen skutkovo, ale aj právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy.

V návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), chýba skutková a v zásade aj právna konkretizácia potrebná na posúdenie dôvodnosti a prijatie veci na ďalšie konanie napriek tomu, že táto sa obligatórne uvádza v rozsahu, v akom by sa sťažnosť mala prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   v tejto   časti   sťažnosť   pre   nedostatok zákonom prepísaných náležitostí už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodol o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   neprítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ochrana podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v priebehu trestného konania, začiatok ktorého spadá   na   vznesenie   obvinenia   a koniec   na   vydanie,   resp.   doručenie   rozsudku   alebo uznesenia   o poslednom   opravnom   prostriedku,   a nie   rozhodnutiu   o veci   samej,   ktoré   je produktom   tohto   konania   a ktoré   tvorí   procesnú   hranicu   konania.   Účelom   ochrany poskytovanej   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   zamedziť,   aby   trestné   konanie   netrvalo neprimerane   dlho.   Účelom   čl.   6   ods.   1   dohovoru   teda   nie   je   preskúmavať   meritórne rozhodnutia všeobecných súdov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že najvyšší súd rozhodol 25. apríla 2007 na verejnom   pojednávaní,   na   ktorom   bol   sťažovateľ   prítomný.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému súdu 22. júna 2007, teda v čase, keď už vo veci rozhodol súd v poslednom stupni.

V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02) ústavný súd poskytuje ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

V čase doručenia sťažnosti už nedochádzalo k namietanému porušeniu označeného práva, preto už stav právnej neistoty nebol a z toho dôvodu podaná sťažnosť v tomto smere nebola opodstatnená.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   posudzovaní   predmetnej   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008