znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/07-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., N., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 85/05 z 27. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 85/05 z 27. októbra 2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre finančný trh (ďalej len „úrad“) č. GRUFT-017/2005/SANE z 22. marca 2005 bola sťažovateľke uložená pokuta 50 000 Sk za nesplnenie informačnej povinnosti podľa § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon   o cenných   papieroch)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o cenných papieroch“).   Rozklad   sťažovateľky   proti   uvedenému   rozhodnutiu   úradu   bol zamietnutý   rozhodnutím   Rady   úradu   pre   finančný   trh   (ďalej   len   „rada   úradu“) č. RUFT-017/2005/SANE/R   z   24.   augusta   2005.   Sťažovateľka   sa   žalobou   podanou najvyššiemu   súdu   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   rady   úradu   GRUFT-017/2005/SANE/R z 24. augusta 2005, avšak najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž 85/05 z 27. októbra 2006 jej žalobu zamietol.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľky s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa podľa nej nevysporiadal so žalobnými námietkami proti rozhodnutiu rady úradu, ktorým bol zamietnutý sťažovateľkou podaný rozklad proti rozhodnutiu úradu. Žalobné námietky   nasvedčovali   tomu,   že   úrad   jej   nezákonne   uložil   pokutu   za   nesplnenie   si informačnej povinnosti podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných papieroch ako emitentovi cenného papiera vydaného na základe verejnej ponuky.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   subjektom   majúcim   informačnú   povinnosť   podľa § 130   ods.   1   zákona   o cenných   papieroch   je   aj   emitent   cenného   papiera   vydaného   na základe verejnej ponuky, pričom podľa § 170 ods. 1 zákona o cenných papieroch sa za cenný papier vydaný na základe verejnej ponuky považuje iba taký cenný papier, ktorý bol verejne   obchodovateľný   k 1. januáru   2002   (t. j.   dátum   účinnosti   zákona   o cenných papieroch)   podľa   dovtedajších   predpisov   a   súčasne   nebol   ku   dňu   účinnosti   zákona o cenných papieroch prijatý na obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov.

Podľa rozhodnutia úradu cenné papiere sťažovateľky boli k 1. januáru 2002 verejne obchodovateľné cenné   papiere   podľa   dovtedajších   predpisov   (t. j.   podľa   predpisov   pred nadobudnutím účinnosti zákona o cenných papieroch) a boli prijaté na obchodovanie na voľných trhoch burzy cenných papierov, pričom podľa vykonaného dokazovania sa s nimi aj obchodovalo, preto má sťažovateľka podľa úradu postavenie emitenta cenného papiera vydaného na základe verejnej ponuky, ktorý má informačnú povinnosť podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných papieroch.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky s uvedeným názorom úradu a rady úradu iba stotožnil, «jednoducho opísal dôvody uvedené správnym orgánom, a to bez toho, aby sa vôbec zaoberal argumentáciou sťažovateľa, ktorú vybavil so súhrnným zistením: „Žalobca aj v žalobe namieta tie isté skutočnosti, ktoré uplatnil už aj v rozklade proti rozhodnutiu úradu   a   s   ktorými   sa   rada   úradu   podľa   názoru   súdu   dôsledne   vyporiadala   a   svoje rozhodnutie náležite odôvodnila.“

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd účastník súdneho konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd   jasným,   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými skutkovými   a   právnymi   skutočnosťami   a   dôkazmi,   ktoré   sú   pre   rozhodnutie   vo   veci podstatné a právne významné. (...)

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neobsahuje žiadne odôvodnenie o tom, prečo nie je názor sťažovateľa správny. Úplne chýba právne posúdenie, t. j. výklad o tom, ako je potrebné vykladať ustanovenia § 5 ods. 1, § 57 a § 71 zákona č. 600/1992 Zb. Sťažovateľ   vo   svojej   žalobe   svoje   tvrdenie,   že   jeho   akcie   boli   vydané   v   deň 29. 3. 1993 a v deň 28. 7. 1993 oprel o dôkaz (t. j. o výpis „Emisií cenných papierov“ služba I07 zo dňa 18. 07. 2003 vydaný Strediskom cenných papierov SR, a. s.), ktorý ešte v správnom   konaní   predložil   správnemu   orgánu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   na   tento   dôkaz   vôbec   nereagoval   a   vôbec   sa   s   ním nevysporiadal, nevysvetlil, prečo tomuto dôkazu neuveril, prečo naň neprihliadol.

(...) ak bol Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie správneho orgánu   je   správne,   mal   vyčerpávajúcim   a   presvedčivým   spôsobom   uviesť,   prečo rozhodnutie správneho orgánu je správne a prečo názor sťažovateľa je nesprávny. (...) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   takto   nepostupoval,   v   tejto   otázke   iba   osvojil   názor správneho orgánu, a to bez toho, aby vztiahol konkrétne právne normy na tento názor. (...) Odôvodnenie   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsahuje   citácie ustanovení § 92 ods. 1 a § 93 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. a právny záver, podľa ktorého akcie   sťažovateľa   boli   vydané   pred   účinnosťou   zákona   č.   600/1992   Zb.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky však nerozviedol, ako k tomuto názoru dospel. (...)

Podľa   názoru   sťažovateľa,   ak   účastník   konania   svoj   názor   opiera   o   judikáty, všeobecný súd sa musí s názormi uvedenými v týchto judikátoch argumentačne vysporiadať aspoň tak, že vysvetlí, prečo ich nepovažuje pre danú vec relevantné.

Sťažovateľ svoj názor, podľa ktorého zo samotných skutočností, že predmetné akcie boli prijaté a obchodované na verejnom trhu neplynie, že boli verejne obchodovateľné, oprel o judikáty, ktoré predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v prílohe svojho písomného vyjadrenia zo dňa 18. 10. 2006. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k týmto judikátom vôbec nezaujal stanovisko.

Nakoľko   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svoj   rozsudok   zo   dňa   27. 10. 2006 spis. zn. 4 Sž 85/2005 riadne neodôvodnil, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho rozhodnutie je arbitrárne».

Podľa sťažovateľky najvyšší súd svoj rozsudok riadne neodôvodnil, čím mal porušiť jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Základné práva spoločnosti N., a. s., (...) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 27. 10. 2006 spis. zn. 4 Sž 85/2005 boli porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   10.   2006 spis. zn. 4 Sž 85/2005 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Podstata námietok sťažovateľky ohľadom porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v jej nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý   sa   podľa   jej   názoru   nevysporiadal   s argumentáciou,   ktorú   uvádzala   v žalobe o preskúmanie rozhodnutia   rady   úradu,   a to   jednak   s ohľadom   na jej   názor   odlišný   od názoru úradu a rady úradu na aplikáciu ňou uvádzaných ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch účinného do 31. decembra 2001 (ďalej len „zákon 600/1992 Zb.“) v súvislosti   s posúdením,   či   sťažovateľka   bola   k 1.   januáru   2002   emitentom   verejne obchodovateľného cenného papiera podľa dovtedajších predpisov, a jednak aj s ohľadom na ňou predložené judikáty, ku ktorým najvyšší súd podľa sťažovateľky nezaujal stanovisko.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Ústavný   súd   je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie   ktorých   sa   namieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V súvislosti   s namietaním   porušenia   označených   základných   práv   sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné zohľadniť špecifická správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy.   Skrz   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Napadnutý rozsudok odôvodnil najvyšší súd takto: „Zo spisu súd zistil, že cenné papiere boli vydané v 1. vlne kupónovej privatizácie v roku 1992 a právny predchodca žalobcu N., akciová spoločnosť bola založená 25. 4. 1992 FNM, pričom emisia akcií vo výške základného imania bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 21.   5.   1992 (poznámka   z výpisu   z obchodného   registra   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako obchodná   spoločnosť   vznikla   1.   mája   1992). Tieto   skutočnosti   sú   zrejmé   z   oznámenia Fondu národného majetku Slovenskej republiky z 1. 12. 2003 nachádzajúceho sa v spise správneho   orgánu.   Ponuku   akcií   v   počte   16   487   ks   protokolárne   v   rámci   celkového zoznamu   akciových   spoločností   zaradených   do   1.   vlny   kupónovej   privatizácie   odovzdal Fond národného majetku Slovenskej republiky v roku 1992 Centru kupónovej privatizácie, ktoré viedlo register cenných papierov spoločností zahrnutých do kupónovej privatizácie pred   vznikom   Strediska   cenných   papierov   Slovenskej   republiky,   a.   s.   (zapísané   22.   12. 1992).   V   evidencii   emisie   cenných   papierov   s   prideleným   identifikačným   kódom ISIN:CS0009010459   bola   séria   01   zaregistrovaná   vo   výške   pôvodnej   ponuky   akcií   do kupónovej   privatizácie.   Začiatok   bezplatného   odovzdávania   výpisov   z   účtu   SCP   pre jednotlivých vlastníkov bol stanovený na 29. 3. 1993 a jeho ukončenie na 31. 5. 1993. Podľa   §   93   ods.   1   zák.   č.   600/1992   Zb.   akcie,   ktoré   sa   nadobúdajú   s   použitím investičných kupónov podľa osobitných predpisov, musia sa v súlade s týmito predpismi odovzdať nadobúdateľom v podobe zaknihovaných cenných papierov. Na listinné cenné papiere   môžu   byť   tieto   akcie   premenené   najskôr   po   uplynutí   troch   rokov   odo   dňa   ich odovzdania nadobúdateľom.

Podľa § 92 ods. 1 zák. č. 600/1992 Zb. cenné papiere s výnimkou cenných papierov podľa   § 73 ods.   2 vydané predo dňom účinnosti   tohto   zákona sa   považujú za   verejne obchodovateľné cenné papiere, ak z osobitného zákona 38) alebo z rozhodnutia emitenta, ktoré urobil predo dňom účinnosti tohto zákona, nevyplýva niečo iné.

Podľa § 170 ods. 1 zák. o cenných papieroch cenné papiere, ktoré boli k 1. januáru 2002 verejne obchodovateľné podľa doterajších predpisov a neboli ku dňu účinnosti tohto zákona   prijaté   na   obchodovanie   na   trh   kótovaných   cenných   papierov   burzy   cenných papierov, považujú sa za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky.

Podľa § 130 ods. 1 zákona o cenných papieroch emitent cenného papiera vydaného na   základe   verejnej   ponuky   alebo   emitent,   ktorého   cenné   papiere   sú   prijaté   na obchodovanie na trhu burzy cenných papierov, je povinný najneskôr do dvoch mesiacov po skončení kalendárneho polroka uverejniť polročnú správu a najneskôr do piatich mesiacov po uplynutí kalendárneho roka uverejniť ročnú správu a predložiť ich spolu s dokladom o uverejnení úradu a burze cenných papierov, na ktorej je tento cenný papier prijatý na obchodovanie. Údaje uvedené v ročnej správe alebo v polročnej správe musia byť úplné, pravdivé a vecne správne.

Podľa § 144 ods. 1 písm. e) zákona o cenných papieroch ak úrad zistí nedostatky v činnosti   obchodníka   s   cennými   papiermi   alebo   pobočky   zahraničného   obchodníka   s cennými papiermi spočívajúce v nedodržiavaní podmienok určených v povolení podľa § 55 alebo § 56 alebo v rozhodnutí o predchádzajúcom súhlase, v nedodržiavaní podmienok alebo povinnosti vyplývajúcich z iných rozhodnutí úradu uložených obchodníkovi s cennými papiermi alebo pobočke zahraničného obchodníka s cennými papiermi, v nedodržiavaní podmienok   podľa   §   55   ods.   2   a   7   a   §   56   ods.   2   a   9,   alebo   v   nedodržiavaní   alebo   v obchádzaní   iných   ustanovení   tohto   zákona,   osobitných   zákonov   alebo   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na výkon činnosti obchodníka s cennými papiermi, môže úrad podľa závažnosti, miery zavinenia a povahy zistených nedostatkov uložiť   pokutu   obchodníkovi   s   cennými   papiermi   alebo   zahraničnému   obchodníkovi   s cennými papiermi až do 20 000 000 Sk.

Podľa ust. § 93 zák. č. 600/1992 Zb. teda akcie privatizované v rámci kupónovej privatizácie   nadobudli   podobu   zaknihovaných   cenných   papierov,   t. j.   podobu dematerializovanú a podľa ust. § 92 ods. 1 zák. č. 600/1992 Zb. boli považované za verejne obchodovateľné cenné papiere.

Potom v zmysle § 170 zák. o cenných papieroch sa považujú cenné papiere žalobcu za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky, keďže pred 1. januárom 2002 boli verejne obchodovateľnými podľa doterajších predpisov.

Cenné papiere žalobcu sa považujú za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky a preto žalobca mal povinnosť predložiť správu za rok 2003, spolu s dokladom o jej uverejnení v zmysle § 130 zákona o cenných papieroch. Za nesplnenie uvedenej povinnosti potom úrad opodstatnene a v súlade so zákonom uložil žalobcovi pokutu, výšku ktorej úrad, resp. rada úradu aj náležité odôvodnili.

Vzhľadom na to, že súd po preskúmaní rozhodnutia rady úradu dospel k záveru, že rozhodnutie a postup sú v medziach žaloby v súlade so zákonom, žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.“

Sťažovateľka   založila   svoje   tvrdenie   o porušení   základného   práva   na   spravodlivé súdne   konanie   na   skutočnosti,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nie   je náležite odôvodnený,   pretože   najvyšší   súd   podľa   nej   nezohľadnil   dôkazy,   ktoré   predložila   na preukázanie svojich tvrdení, ani nevysvetlil, prečo tak neurobil, a v tomto smere sa podľa sťažovateľky   iba   stotožnil   s názorom   správneho   orgánu „a   to   bez   toho,   aby   vztiahol konkrétne právne normy na tento názor“.

Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   súčasne   však   konštatuje,   že   toto   právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   posudzovať   vždy so zreteľom na konkrétny prípad a v danom prípade aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa stotožnil s rozhodnutím rady úradu ohľadom zisteného a pre rozhodnutie podstatného skutkového stavu, čo aj vzhľadom na už uvedený fakt, že najvyšší súd ako súd správny v danom   prípade   nebol a ani nemohol byť súdom   skutkovým, považuje ústavný súd za ústavne   akceptovateľné.   Preto   námietky   sťažovateľky   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu v tomto   smere,   t.j.   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   nezaoberal   ňou predloženými   dôkazmi   a ani „(...)   nevysvetlil   prečo   tomuto   dôkazu   neuveril   (...)“, v kontexte posúdenia možného porušenia sťažovateľkou namietaného práva na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Pre   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   resp.   svoje   stanovisko   o zákonnosti   postupu   a rozhodnutia rady úradu, je ústavne konformný. Inými slovami povedané, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v posudzovaní   obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (mutatis   mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Sž 85/05 z 27. októbra 2006 nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   V danom   prípade   aplikácia   a výklad   príslušných ustanovení §§ 92, 93, 130, 170 a § 144 zákona č. 600/1992 Zb. nie je popretím ich zmyslu. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je riadne odôvodnený,   nie   je   arbitrárny,   a   teda   je   z   ústavného   hľadiska   plne   akceptovateľný a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007