znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P., s. r. o., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodcovským rozhodnutím Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory sp. zn. Rsp V-4/99 z 31. mája 2001, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 30 Cb   44/01   z   10.   februára   2003   a postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 141/03 z 3. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., s. r. o., od m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2005 doručená sťažnosť P., s. r. o., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   a   rozhodcovským   rozhodnutím   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-4/99 z 31. mája 2001, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 30 Cb 44/01 z 10. februára 2003 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 141/03 z 3. novembra 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 20. júna 2001 domáhal, aby krajský súd   zrušil   rozhodcovské   rozhodnutie   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   Rsp   V-4/99 z 31. mája 2001,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žaloba   o zaplatenie   2   917   6894,   40   Sk s príslušenstvom a bolo vyhovené vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 1 830 910 Sk s príslušenstvom.

Žalobu oprel sťažovateľ o tvrdenie, že namietané rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 19 ods. 1 a 2 a § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom   konaní   v znení   zákona   č.   488/2001   Z.   z.   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom konaní“), „keďže skutkový stav nebol riadne zistený, napriek tomu, že ho bolo   možné   riadne   zistiť   vykonaním   ďalšieho   znaleckého   posudku,   resp.   doplnením   už vyhotoveného“. Sťažovateľ v žalobe poukazoval najmä na skutočnosť, že bol zaviazaný zaplatiť spoločnosti S. S., spol. s. r. o. sumu 1 830 910 Sk s príslušenstvom za dodanie predmetu zmluvy, hoci ku „riadnemu dodaniu predmetu zmluvy však v skutočnosti nikdy nedošlo“. Rozhodcovský   súd   rozhodoval   na základe   znaleckého   posudku,   hoci   „znalec predmet   dodávky   na   vlastné   oči   nikdy   nevidel,   preto   je   jeho   posudok   nepoužiteľný“, a neakceptoval   návrh   sťažovateľa   „na   doplnenie   dokazovania   vykonaním   kontrolného znaleckého posudku“.

Krajský   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   30   Cb   44/01 z 10. februára 2003. Sťažovateľ namieta, že krajský súd „sa odmietol zaoberať otázkami, či napádaným rozhodnutím bol alebo nebol zákon o rozhodcovskom konaní v ustanoveniach uvedených v žalobe porušený“.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom konkretizoval   ustanovenia   zákona   o rozhodcovskom   konaní,   ktoré   mali   byť podľa   jeho tvrdenia porušené, a poukázal na to, že rozhodcovskému súdu „písomne predložil zoznam otázok, z ktorých niektoré neboli znalcovi položené a najmä opakovane poukázal na to, že vo veci sa mal vyhotoviť kontrolný znalecký posudok, keďže vo veci použitý posudok bol vypracovaný bez znalosti veci a oboznámenia sa s ňou znalcom“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   141/03   z   3.   novembra   2004   rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

„Z   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   sa   s   námietkami   sťažovateľa v podstate   nezaoberal.   Na   otázku,   či   nie   je   dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   RS nevykonanie kontrolného znaleckého posudku, v prípade ak vykonanie znaleckého posudku je pre rozhodnutie vo veci podstatné a bol vyhotovený znalcom bez oboznámenia sa s vecou, neodpovedal.   Súd   sa   nevysporiadal   ani   s tým,   či   zákon   bol   alebo   nebol   porušený“. Sťažovateľ ďalej poukazuje na „výrok“ najvyššieho súdu v odôvodnení rozhodnutia, podľa ktorého „Vykonanie   eventuálneho   kontrolného   znaleckého   posudku   závisí   od   úvahy rozhodcovského   súdu   a jeho   nenariadenie   nemožno   bez   ďalšieho   hodnotiť   ako neposkytnutie   možnosti   účastníkovi   preukázať   svoje   tvrdenie“, a zdôrazňuje,   že „nepožadoval zrušenie rozhodnutia RS pre nevykonanie kontrolného znaleckého posudku „bez ďalšieho“ ale, pre jeho nevykonanie napriek tomu, že znalecké dokazovanie bolo pre rozhodnutie   veci   podstatné,   ako   to   vyplýva   aj   z rozhodnutia   RS   a posudok   na   základe, ktorého sa rozhodovalo bol pre nepoznanie veci znalcom neakceptovateľný.“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   došlo   postupom   a namietanými   rozhodnutiami rozhodcovského   súdu,   krajského súdu   a najvyššieho   súdu   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie a vykonaní dokazovania prijal vo veci jeho sťažnosti tento nález:

„Rozhodcovským   rozhodnutím   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej   komory   v Bratislave   zo   dňa   31.   05.   2001   č.   k.   Rsp   V-4/99,   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 02. 2003 č. k. 30 Cb 44/01, rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   03.   11.   2004   č.   k.   6   Obo   141/03   a postupom predchádzajúcim týmto rozhodnutiam došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodcovské   rozhodnutie   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej   komory   v Bratislave   zo   dňa   31.   05.   2001   č.   k.   Rsp   V-4/99,   rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 02. 2003 č. k. 30 Cb 44/01 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 11. 2004 č. k. 6 Obo 141/03 sa zrušujú a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv zaoberal tou jej časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   a   rozhodcovským   rozhodnutím   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   Rsp   V-4/99 z 31. mája   2001   a   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   30   Cb   44/01   z 10. februára 2003, pričom poukázal na to, že z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd je daná vtedy, „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní:„Každý účastník rozhodcovského konania sa môže do 15 dní od doručenia nálezu domáhať žalobou na súde jeho zrušenia.“.

Podľa § 29 zákona o rozhodcovskom konaní:„Ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   konanie   o žalobe   o   zrušenie rozhodcovského rozhodnutia a na podávanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiam uvedených v § 27 a 28 a na konanie o nich sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.“.

Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že o žalobe proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv je oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd   (v   danom   prípade   krajský   súd),   pričom   proti rozhodnutiu   tohto súdu   možno podať odvolanie,   o ktorom   je oprávnený   rozhodnúť tiež všeobecný súd (v danom prípade najvyšší súd), čo v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu.

Preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodcovským rozhodnutím   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   Rsp   V-4/99   z 31.   mája   2001   a   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   30   Cb   44/01   z   10.   februára   2003   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k časti sťažnosti   namietajúcej porušenie základného sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 141/03 z 3. novembra 2004 ústavný   súd   poukázal   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   ústavný   súd   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal, či skutkové a právne závery najvyššieho súdu, o ktoré oprel namietaný rozsudok, nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné vo vzťahu k námietkam sťažovateľa a neudržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na zistenie najvyššieho súdu, podľa ktorého „Z obsahu rozhodcovského spisu Rsp. V-4/99 je zrejmé, že žalobca listom zo 17. 10. 2000 formuloval svoje otázky znalcovi. Znalec v znaleckom posudku č. 5/00 z 30. 12. 2000 odpovedal na otázky, ktoré mu položil Rozhodcovský súd svojím uznesením z 30. 11. 2000. V súvislosti s obsahom znaleckého posudku je potrebné však zdôrazniť, že je vecou úvahy príslušného rozhodcovského   súdu,   aby   formuloval   otázky,   na   ktoré   má   znalec   odpovedať.   Aj v konkrétnej veci tak rozhodcovský súd urobil, pričom z obsahu jeho otázok je zrejmé, že akceptoval aj otázky žalobcu.“.

Z obsahu preskúmavaného rozsudku   najvyššieho súdu   zároveň vyplýva, že až na základe tohto zistenia dospel k záveru, že nenariadenie kontrolného znaleckého posudku v danom   prípade   nemožno   „hodnotiť   ako   neposkytnutie   možnosti   účastníkovi   preukázať svoje tvrdenie“.

Ústavný   súd   sa   po   preskúmaní   priložených   dokumentov   stotožnil   so   záverom najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého „...   ani   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   ani v odvolacom konaní žalobca neoznačil žiadne dôkazy na svoje tvrdenie o porušení zákona, preto   nemohol   odvolací   súd   akceptovať   ani   tento   odvolací   dôvod“. Ústavný   súd poznamenáva,   že   tento   záver   najvyššieho   súdu   sa   opieral   o všeobecné   konštatovanie sťažovateľa vyjadrené v jeho odvolaní, podľa ktorého „Ďalším dôvodom na zrušenie nálezu je porušenie ustanovení § 5 ods. 2, § 19 ods. 1, § 20 ods. 4 a § 21 ods. 1 zák. č. 218/96 Z. z., lebo funkcia rozhodcu nebola vykonávaná spravodlivo, v súlade so zákonom, rozhodcovský orgán   neviedol   konanie   tak,   aby   zistil   stav   úplne,   rozhodca   neprihliadol   na   všetko,   čo v konaní vyšlo najavo a nález nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“.

Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu   nemožno   považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnený,   ani   za   arbitrárny,   a teda   že   je z ústavného   hľadiska   udržateľný   a akceptovateľný,   a preto   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 141/03 z 3. novembra 2004 pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2005