znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o., so sídlom Svätoplukova 684/13, Bojnice, zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc. so sídlom   B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 319/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   VESEC   GROUP,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2004 doručená   sťažnosť obchodnej spoločnosti Vesec Group, s. r. o., so sídlom Svätoplukova 684/13,   Bojnice   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   Š.,   CSc., so sídlom B., vo veci porušenia   jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. z n. 9 K 319/00.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   K   319/00 zo 17. septembra 2001 bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť VESEC, s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľka mala v čase vyhlásenia konkurzu prenajaté priestory od úpadcu, v ktorých   sa nachádzalo jej sídlo a hnuteľný majetok. Sťažovateľka viackrát vyzvala správcu konkurznej podstaty a konkurzný súd, aby si mohla prevziať svoj majetok nepatriaci do konkurznej podstaty úpadcu. Správca konkurznej podstaty úpadcu oznámil sťažovateľke listom zo 14. marca 2002, že majetok nachádzajúci sa v objektoch úpadcu zahrnul   do   konkurznej   podstaty.   Keďže   tento   list   nebol   sťažovateľke   doručený, sťažovateľka túto skutočnosť zistila až nahliadnutím do súdneho spisu.

Správca konkurznej podstaty úpadcu oznámil krajskému súdu listom z 21. augusta 2002,   že   do   konkurznej   podstaty   zahrnul   všetok   majetok   nachádzajúci   sa   v priestoroch úpadcu s tým, že tento majetok až do prípadného právoplatného rozhodnutia vo veci nebude predmetom   predaja.   Sťažovateľka   listami   doručenými   krajskému   súdu   22.   júla   2002 a 29. júla 2002 žiadala krajský súd o vyňatie majetku a vylúčenie vecí, ktoré do konkurznej podstaty nepatria. Krajský súd prípisom zo   4. novembra 2002   vyzval sťažovateľku, aby podala   žalobu   o vylúčenie   vecí   z konkurznej   podstaty   v lehote   do   30   dní   od   doručenia výzvy.   Sťažovateľka   doručila   žalobu   krajskému   súdu   20.   decembra   2002.   Krajský   súd pridelil   tejto   žalobe to   isté   číslo   konania, pod   akým sa   vedie   konkurzné   konanie proti úpadcovi,   t.   j.   sp.   zn.   9   K   319/00,   ale   vo   veci   nevykonal   do   času   podania   sťažnosti ústavnému súdu žiaden úkon, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka podala 25. apríla 2003 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predsedníčka   krajského   súdu   vyhodnotila   sťažnosť sťažovateľky vo svojej odpovedi z 15. apríla 2003 sp. zn. Spr. 2163/03 ako neopodstatnenú.

Sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že krajský súd ju vyzval na podanie žaloby o vylúčenie   vecí   z konkurznej   podstaty   až   po   tom,   ako   opatrením   z 30.   októbra   2002 schválil predaj majetku sťažovateľky. Dňa 31. októbra 2002 sa uskutočnil predaj majetku úpadcu,   v rámci   ktorého   sa   predala   aj   nehnuteľnosť,   v ktorej   sa   nachádzal   majetok sťažovateľky, ako aj súkromný a osobný majetok konateľov sťažovateľky.

Na základe uvedeného sťažovateľka hodnotí postup krajského súdu ako porušenie jej základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nasledovný nález:

„1.   Ústavné právo sťažovateľa:   obchodnej spoločnosti VESEC   GROUP,   s. r. o., IČO:   36   264   705,   so   sídlom   Svätoplukova   684/13,   972   01   Bojnice   na   domáhanie   sa ustanoveným postupom ochrany svojich práv na Krajskom súde v Bratislave, v právnej veci o určenie vylúčenia veci z konkurznej podstaty v konaní pod spis. zn. 9 K 319/00 a ústavné právo   prejednať   právnu   vec   pred   Krajským   súdom   v Bratislave   v konaní   spis.   zn.   9   K 319/00   v právnej   veci   o určenie   vylúčenia   veci   z konkurznej   podstaty   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je porušené.

2. Ústavný súd SR konštatuje, že v právnej veci o určenie vylúčenia veci z konkurznej podstaty vedenej pred krajským súdom v Bratislave pod spis. zn. 9 K 319/00, sa nekonalo a súd   nečinnosťou   spôsobil   prieťahy   v konaní   a z tohto   dôvodu   patrí   sťažovateľovi primeraná   náhrada   vo   výške   podľa   rozhodnutia   Ústavného   súdu,   osobitne   na   ťarchu Krajského súdu v Bratislave.

3. Odporca: Slovenská republiky, Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, 811 66 Bratislava,   škodu   spôsobenú   prieťahmi   v právnej   veci   o   určenie   vylúčenia   veci z konkurznej podstaty v konaní pred Krajským súdom v Bratislave pod spis. zn. 9 K 319/00, sťažovateľovi: obchodná spoločnosť VESEC GROUP, s. r. o., IČO: 36 264 705, so sídlom Svätoplukova 684/13,   972 01 Bojnice,   je povinný uhradiť   v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľa v celosti.

4.   Odporca   je   povinný   trovy   konania,   ktoré   vyčíslime   na   pojednávaní,   uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľa v celosti.“.

Keďže k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky advokátom podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ústavný súd   sťažovateľku   listom   z 29.   apríla   2004,   aby   doplnila   svoju   sťažnosť   o toto splnomocnenie. Sťažovateľka v súlade s výzvou ústavného súdu svoju sťažnosť doplnila a splnomocnila na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. M. Š., so sídlom B..

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v dôvodoch sťažnosti k namietanému porušeniu základného práva na súdnu   ochranu   uviedla,   že   konkurzný   súd   napriek   jej   úkonom,   ktorými   sa   domáhala vydania vecí nepatriacich do konkurznej podstaty (22. júla a 29. júla 2002), jej veci nevydal a až   4.   novembra   2002   vyzval   sťažovateľku,   aby   podala   žalobu   o vylúčenie   vecí z konkurznej podstaty v lehote do 30 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľka doručila žalobu krajskému súdu 20. decembra 2002, čo však bolo už po speňažení konkurznej podstaty, ku ktorému došlo 31. októbra 2002.

K obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ústavného súdu patrí aj to,   aby   tretia   osoba   v konkurznom   konaní   mala   možnosť   uplatniť   svoj   nárok   podaním žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Toto právo je však obmedzené. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Druhým obmedzením je obmedzenie vyplývajúce z toho, že ešte pred podaním žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty došlo k speňaženiu podstaty, pretože podľa § 27 ods. 13 zákona o konkurze majetok nadobudnutý z podstaty sa prevádza bez tiarch, čo v prípade sťažovateľky platilo bezvýnimočne.

Výzva   konkurzného   súdu   bola urobená   4.   novembra   2002   a žaloba sťažovateľky o vylúčenie   vecí   bola   podaná   20.   decembra   2002.   Rozhodujúce   pre   reálne   uplatnenie základného práva na súdnu ochranu však bolo to, že k speňaženiu konkurznej podstaty vrátane vecí, o ktorých sťažovateľka tvrdila, že patrili jej, došlo 31. októbra 2002, ale do tej doby sťažovateľka okrem dvoch podaní z júla 2002 neurobila žiaden procesne účinný úkon na ochranu jej práv ako tretej osoby v konkurznom konaní, hoci mala vedomosť o súpise (§ 19 ods. 1 zákona o konkurze) a mala prístup aj k nahliadnutiu do konkurzného spisu, takže nič nebránilo tomu, aby žalobu o vylúčenie vecí sťažovateľka podala aj bez výslovnej výzvy súdu.

Z toho   vyplýva,   že   po   speňažení   majetku   v konkurznom   konaní   sa   podľa   §   27 ods. 13 zákona o konkurzne už nemôže reálne uplatniť táto súčasť základného práva na súdnu   ochranu,   ktorá   sa   inak   realizuje   podaním   žaloby   o vylúčenie   veci   z konkurznej podstaty   a konkurzný   súd   preto   už   nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   tohto základného práva. Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ak   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   v tom   rozsahu,   v akom   to   ústavný   súd odôvodnil pri tvrdení, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, potom je zjavne   neopodstatnená   aj   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy). Záver o zjavnej neopodstatnenosti vyplýva z toho, že konanie začalo 20.   decembra 2002, ale až po speňažení konkurznej podstaty,   a preto   v súlade   so   spomenutými   obmedzeniami   základného   práva   na   súdnu ochranu   v konkurznom   konaní   treba   uviesť,   že   konanie,   ktoré   takto   začalo,   nemôže obsahovať prvok právnej neistoty u sťažovateľky. Jej právna neistota bola totiž odstránená 31. októbra 2002 tým, že došlo k speňaženiu konkurznej podstaty vrátane vecí, o ktorých tvrdila,   že   patria   jej,   a to   je   podľa   zákona   konečné   riešenie   (§   27   ods.   13   zákona o konkurze).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004