znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 127/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Bratislava III, č. OÚV 807/03-BA-97 z 25. augusta 1997, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tz 20/02 z 5. septembra 2002 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. 2 Pv 44/02 z 12. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. marca 2003 doručené podanie M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ.   H.,   B.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   proti   porušovaniu   ľudských   práv   a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ústavných práv priznaných   Ústavou   SR   podľa   čl.   127   Ústavy   SR“   s prílohami.   Z jeho   obsahu   o.   i. vyplynulo:

«Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Okresného úradu justičnej polície PZ   v Bratislave   III.   (predtým   MV   SR,   Okresný   úrad   vyšetrovania   PZ   v Bratislave   III.) č. OÚV 807/03-BA-97 zo dňa 25. 8. 1997 podľa § 160 ods. 1) Tr. por. mi bolo vznesené obvinenie za tr. čin ublíženia na zdraví podľa § 224/1 Tr. zák., lebo v tom čase zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a že bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa 13. 7. 1996 o 09.50 hod. som jazdil v Bratislave, po Lachovej ulici smerom k Šustekovej   ul.   v ľavom   jazdnom   pruhu,   pričom   pri   zastávke   „Lachová“   som   zrazil chodkyňu M. M., bytom B., ktorá prechádzala vozovku z pravej strany, ktorá pri dopravnej nehode utrpela ťažké zranenie a to zlomeninu panvy vľavo s dobou práceneschopnosti 2-3 mesiace....

Dňa   14.   júla   1999   Prezident   SR   svojím   rozhodnutím   vyhlásil   amnestiu,   ktorá   je publikovaná v Zbierke zákonov pod č. 172/99 Z. z....

Napriek   tomu,   že   som   bol   účastný   amnestie   podľa   čl.   I.   za   použitia   čl.   VI. Rozhodnutia Prezidenta republiky zo dňa 14. 7. 1999 o amnestii, odporca I., II. voči mne trestné stíhanie nezastavil podľa 172 ods. 1) písm. d) Tr. por. s poukazom na § 11 ods. 1) písm. a) Tr. por.

Trestné stíhanie od vyhlásenia amnestie pre tr. čin podľa § 224 ods. 1) Tr. zák. bolo voči mne naďalej vedené aj po 14. 7. 1999 až do dňa 22. 1. 2002 a to napriek tomu, že bolo neprípustné a z dôvodu vyhlásenej amnestie trestnosť skutku zanikla.

Trestné stíhanie voči mne vyšetrovateľ OÚV PZ Bratislava III. zastavil až uznesením zo dňa 22. 1. 2002 podľa § 72 ods. 1 písm. c) Tr. por., lebo nebolo dokázané, že som skutok spáchal....

V uznesení o zastavení trestného stíhania vyšetrovateľ uviedol, že voči mne zastavuje trestné stíhanie za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2) Tr. zák. V uznesení o zastavení trestného stíhania pri opise došlo k nesprávnosti a to v tom, že vyšetrovateľ uviedol právnu kvalifikáciu skutku aj podľa § 224 ods. 2) Tr. zák. Takto moje konanie nikdy nebolo kvalifikované, čo je zistiteľné zo spisu, pretože Okresný prokurátor Bratislava I. podal voči mne viacnásobne obžalobu pre tr. čin podľa § 224 ods. 1) Tr. zák. a to aj potom, čo som bol účastný amnestie a trestnosť skutku zanikla....

Dňa   15.   1.   2003   bolo   môjmu   obhajcovi   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. 3 Tz 20/02 zo dňa 5. 9. 2002 s tým, že Najvyšší súd SR vyslovil, že: „uznesením vyšetrovateľa OÚV PZ Bratislava III. zo dňa 22. 1. 2002 ČVS: OÚV-8067/03- Ba-97 bol porušený zákon v ust. § 2 ods. 5) a § 172 ods. 1) písm. c) Tr. por. v prospech obvineného M. K.“.

Toto   uznesenie   vyšetrovateľa   zrušil,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia   na   zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a vyšetrovateľovi OÚV PZ Bratislava III. prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol....

Vyšetrovateľ Okresného úradu justičnej polície PZ Bratislava III. napriek tomu, že trestnosť skutku zanikla z dôvodu amnestie, uznesením zo dňa 9. 1. 2003 rozhodol o pribratí Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline na podanie znaleckého posudku v mojej trestnej veci vedenej za tr. čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1) Tr. zák....

Proti   tomuto   uzneseniu   som podal sťažnosť prostredníctvom svojho   obhajcu dňa 15. 1. 2003 a žiadal som, aby toto trestné stíhanie bolo zrušené a trestné stíhanie voči mne zastavené z dôvodu zániku trestnosti a mojej účasti na vyhlásenej amnestii....

Okresný prokurátor tejto sťažnosti, v ktorej som navrhoval zastaviť trestné stíhanie pre amnestiu, nevyhovel v rozpore s mne vzneseným obvinením zo dňa 25. 6. 1997. Uviedol, že som stíhaný pre tr. čin podľa § 224 ods. 1, 2) Tr. zák., čo nezodpovedá skutočnosti a pravde.   Moju   sťažnosť   zamietol   a amnestiu,   ktorej   som   účastný   nerešpektoval.   Moja sťažnosť bola zamietnutá uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I. č. 2 Pv 44/02 zo dňa 12. 2. 2003....

Dňa   27.   2.   2003   som   opätovne   požiadal   Okresného   prokurátora   Bratislava   I. o zastavenie   trestného   stíhania,   ktoré   je   voči   mne   neprípustné   z dôvodu   amnestie   a to podaním cestou svojho obhajcu....

Okresný prokurátor Bratislava I. na tento návrh do dnešného dňa nereagoval. Odporca v I. rade porušil voči mne čl. 6 ods. 1) Dohovoru a to právo na spravodlivý proces tým, že mi nedoručil sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal voči mne Generálny prokurátor SR. Tým som sa nemohol k tejto sťažnosti vyjadriť. Mojím vyjadrením by som upozornil   na nedôvodnosť postupu Generálneho prokurátora SR,   ako aj na to,   že som účastný amnestie a že trestnosť skutku zanikla. Neumožnil mi zvoliť si obhajcu a predniesť svoju obhajobu a stanovisko k návrhu GP SR, čím boli porušené moje práva v čl. 6 ods. 3 písm. b, c) Dohovoru.

Taktiež   by   som   poukázal   na   to,   že   v uznesení   vyšetrovateľa,   ktoré   Generálny prokurátor SR   napadol   sťažnosťou   pre porušenie zákona,   je   chyba   v opise spočívajúva v tom,   že   právna   kvalifikácia   skutku,   za   ktorý   som   bol   vinený,   bola   od   počiatku   len v kvalifikácii podľa § 224 ods. 1) Tr. zák.

Týmto   postupom   odporcu   I.   došlo   k porušeniu   rovnosti   zbraní,   čo   je   zásada spravodlivého procesu,   pretože odporca I.   rozhodoval o mne bezo mňa,   resp. nedal mi právo, aby som sa k sťažnosti pre porušenie zákona, podanej GP SR vyjadril. V podstate bolo o mne rozhodované bezo mňa a nebolo mi umožnené ani právo na obhajobu a odporca v I. rade mi uprel právo domáhať sa svojho práva pred súdom a to tým, že som nemal možnosť podať svoje stanovisko k sťažnosti GP SR. Podotýkam, že zastavením trestného stíhania zanikla plná moc môjho pôvodne zvoleného obhajcu. Mal som právo na to, aby mi bola daná možnosť zvoliť si obhajcu podľa § 37 ods. 1) Tr. por.

Teda postupom odporcu boli porušené moje práva na spravodlivý proces, právo na obhajobu a rovnosť zbraní v konaní pred odporcom I.

Odporca   v III.   rade   môjmu   obhajcovi   doručil   uznesenie   odporcu   v I.   rade,   ako hotovú   vec   rozhodnutú   na   základe   sťažnosti   Generálneho   prokurátora   SR.   Takýmto postupom porušil moje práva v čl. 6 ods. 1, 3 písm. b, c) a v čl. 46 ods. 1) Dohovoru a čl. 8 ods. 2) LPS, čl. 17 ods. 2) a čl. 50 ods. 3) Ústavy SR.

Odporca v II. a III. rade porušil moje práva v čl. 8 ods. 2) Listiny základných práv a slobôd   a v čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR,   pretože   napriek   tomu,   že   som   účastný   amnestie a trestnosť skutku, za ktorý som bol obvinený jej vyhlásením, t. j. 14. júla 1999, zanikla, naďalej ma stíhajú pre trestný čin, ktorý trestným činom nie je.

Podľa § 2 ods. 1) Tr. por. „nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon“.

Podľa čl. 2 ods. 2) Ústavy SR „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon“.

Nikdy som nebol obvinený z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2) Tr. zák., čo odporcovia II., III. veľmi dobre vedia. Odporca I. mal a mohol zistiť zo spisu. Nikdy som nebol upozornený na prísnejšiu kvalifikáciu skutku, za ktorý som bol vinený. Dokonca   odporca   v II.   rade   dvakrát   podal   na   mňa   obžalobu   na   Okresný   súd Bratislava V. potom, čo bola amnestia už vyhlásená pre trestný čin podľa § 224 ods. 1) Tr. zák....

Pokračovať   v trestnom   stíhaní   pre   skutky,   u ktorých   došlo   k zániku   trestnosti z dôvodu vyhlásenej amnestie, je v rozpore s čl. 17 ods. 2) Ústavy SR.

Vzhľadom na predom uvedený skutkový stav, ako aj poukaz na porušenie mojich práv na spravodlivý proces, porušenie práv na obhajobu, porušenia zásad rovnosti zbraní, ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že je voči mne naďalej vedené trestné stíhanie pre skutok,   ktorého   trestnosť   zanikla,   žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   prijal   moju   sťažnosť v rozsahu mojich návrhov a tejto sťažnosti vyhovel.

Lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v trvaní dvoch mesiacov odvíjam od doručenia uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo doručené môjmu obhajcovi dňa 15. 1. 2003. Mám však za to, že v danom prípade je taký naliehavý záujem rozhodnúť o mojej ústavnej sťažnosti, že počítanie akýchkoľvek lehôt je právne irelevantné, pretože pokiaľ došlo   k obnoveniu   trestného   stíhania   mojej   osoby   pre   trestný   čin   podľa   §   224   ods.   1) Tr. zák. napriek tomu, že som bol účastný amnestie od 5. 9. 2002 (čo je dátum rozhodnutia odporcu I. o SPZ), trvá porušovanie mojich ústavných práv v čl. 17 ods. 2) Ústavy SR do dnešného dňa.»

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ napáda:„1. Uznesenie Najvyššieho súdu SR spzn. 3 Tz 20/02 zo dňa 5. 9. 2002 2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I. č. 2 Pv 44/02 zo dňa 12. 2. 2003 3. Uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Okresného úradu justičnej polície PZ v Bratislave III. (predtým MV SR, Okresný úrad vyšetrovania PZ v Bratislave III.) č. OÚV 807/03-BA-97 zo dňa 25. 8. 1997.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tz 20/02 zo dňa 5. 9. 2002, ako aj uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I. č. 2 Pv 44/02 zo dňa 12. 2. 2003 a uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Okresného úradu justičnej polície PZ v Bratislave   III.   (predtým   MV   SR,   Okresný   úrad   vyšetrovania   PZ   v Bratislave   III.) č. OÚV 807/03-BA-97 zo dňa 25. 8. 1997 boli porušené práva M. K. v článku 6 ods. 1, 3 písm. b, c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 2) Listiny základných práv a slobôd a ústavného zákona č. 23/91 Z. z. a čl. 17 ods. 2), čl. 46 ods. 1) a čl. 50 ods. 3) Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie práv sťažovateľa na spravodlivý proces, rovnosť zbraní a porušenie práv na obhajobu.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   spzn.   3   Tz   20/02   zo   dňa   5.   9.   2002,   ako   aj uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I. č. 2 Pv 44/02 zo dňa 12. 2. 2003 a uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Okresného úradu justičnej polície PZ v Bratislave III. (predtým MV SR, Okresný úrad vyšetrovania PZ v Bratislave III.) č. OÚV 807/03-BA-97 zo dňa 25.   8.   1997 sa zrušujú a zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce vzhľadom k tomu, že stratili podklad a vyšetrovateľovi Ministerstva vnútra SR, Okresného úradu justičnej polície PZ v Bratislave III. (predtým MV SR, Okresný úrad vyšetrovania PZ v Bratislave III.) sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol a podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. por. s poukazom na ust. § 11 ods. 1) písm. a) Tr. por. trestné stíhanie proti M. K. zastavil z dôvodu, že sa na menovaného vzťahuje amnestia Prezidenta   republiky   SR   podľa   čl.   I.   za   použitia   čl.   VI.   amnestie,   vyhlásenej   v Zbierke zákonov SR č. 172/99 Z. z.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   [(ďalej   len „ústava“)   a   s účinnosťou   od   1.   januára 2002]   oprávnený   konať o sťažnostiach,   ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal,   či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej   sťažnosti,   patrí   aj   jeho   právomoc   na   jej   prerokovanie   a rozhodnutie,   keďže   na konanie   a rozhodovanie   o porušení   základných   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zohľadnil, že tento namietal predovšetkým porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“). K ich porušeniu má dochádzať postupom   označených   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré   nerešpektujú   amnestiu prezidenta republiky zo 14. júla 1999 (čl. I a VI), a keďže podľa tvrdenia sťažovateľa jej je v plnom rozsahu účastný, trestné stíhanie malo byť voči nemu zastavené ako neprípustné (§ 172 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku v spojení s § 11 ods. 1). Ústavný súd v tejto súvislosti   ustálil,   že   sťažovateľ   v podstate   namietal   nezákonný   postup   orgánov   činných v prípravnom   trestnom   konaní   (porušujúci   jeho   základné   práva)   spočívajúci   v jeho pokračujúcom trestnom stíhaní, hoci podľa jeho tvrdenia naďalej existuje (pretrváva) dôvod na jeho zastavenie pre neprípustnosť na základe amnestie prezidenta republiky zo 14. júla 1999. Keďže trestné stíhanie sťažovateľa pokračuje i naďalej a keďže tento nebol v etape prípravného   trestného   konania   (a s využitím   žiadosti   dozorovému   prokurátorovi o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa)   úspešný,   podľa   jeho   názoru   je   o ochrane   jeho základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   8   ods.   2   listiny   oprávnený   konať a rozhodnúť už len ústavný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto skúmal, či na ochranu svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   8   ods.   2   listiny   mal sťažovateľ   k dispozícii   len   prostriedky   dozoru   nad   zákonnosťou   prípravného   trestného konania   alebo   či   sa   ochrany   svojich   práv   môže   aj   naďalej   účinne   domáhať   v systéme všeobecného súdnictva (napríklad v ďalšom štádiu trestného konania po vznesení obžaloby podľa   § 176   Trestného   poriadku),   a zistil,   že   tomu   tak   je.   Na   skutočnosť,   že   naďalej prebieha trestné konanie, pre ktoré je daný niektorý z dôvodov neprípustnosti, sú totiž súdy povinné prihliadať jednak pri predbežnom prejednaní obžaloby [§ 188 písm. c) Trestného poriadku] v rámci rozhodovania súdu na hlavnom pojednávaní (§ 223 ods. 1 Trestného poriadku)   a napokon   aj   odvolací   súd   v odvolacom   konaní   [§   257   písm.   b)   Trestného poriadku]. Vo všetkých týchto prípadoch sú to všeobecné súdy, a nie ústavný súd, ktoré sú oprávnené zastaviť trestné stíhanie pre niektorú z okolností odôvodňujúcich jeho zastavenie aj po vznesení obžaloby. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že aj keď voči sťažovateľovi   prebieha   trestné   stíhanie   nachádzajúce   sa   v   etape   prípravného   konania, na ochranu svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny má k dispozícii   procesné   prostriedky   a účinné   právne   prostriedky   nápravy   v systéme všeobecného   súdnictva,   ktorými   sa   môže   domôcť   zastavenia   trestného   stíhania   pre neprípustnosť, a tým aj ochrany označených základných práv.

Keďže   ústavný   súd   zistil,   že   v systéme   všeobecného   (trestného)   súdnictva   má sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy porušenia svojich základných práv, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

Rovnako ústavný súd posúdil aj sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (sp. zn. 3 Tz 20/02)]. Sťažovateľ totiž požadoval, aby ústavný súd po vyslovení porušenia týchto práv zrušil všetky označené rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a napokon sám rozhodol o zastavení trestného stíhania pre jeho neprípustnosť   (z dôvodu   amnestie).   Ústavný   súd   preto   uvádza,   že   bez   ohľadu   na skutočnosť,   k údajnému   porušeniu   ktorých   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa a pred   ktorým   orgánom   (a   či   podľa   ústavy   alebo   dohovoru)   malo   dôjsť,   rozhodnúť o zastavení   trestného   stíhania   pre   neprípustnosť   sú   oprávnené   orgány   činné   v trestnom konaní (vyšetrovateľ, resp. prokurátor podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku v prípravnom trestnom konaní) alebo všeobecné súdy (po vznesení obžaloby podľa § 188 písm. c), § 223 ods. 1 a § 257 písm. b) Trestného poriadku), a nie ústavný súd.

Keďže aj v tejto časti svojej sťažnosti sťažovateľ v konečnom dôsledku požadoval také konanie a rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré nie je oprávnený (zastavenie trestného stíhania   pre   neprípustnosť),   bolo   ju   tiež   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2003