II. ÚS 126/93
U Z N E S E N I E
Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci podnetu ⬛⬛⬛⬛, obyvateľa ⬛⬛⬛⬛ 5, o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Ndc 106/93 zo 16. 9. 1993, na neverejnom zasadnutí rozhodol
t a k t o :
Podnet ⬛⬛⬛⬛ na začatie konania
o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
V písomnom podaní z 13. 10. 1993 ⬛⬛⬛⬛ obrátil sa na ústavný súd so žiadosťou o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Ndc 106/93 zo 16. 9. 1993. Uvádza, že toto uznesenie je v rozpore so záujmami jeho maloletých detí, ktorým boli zrušené dve uznesenia Krajského súdu v Bratislave a jedno uznesenie Krajského súdu v Košiciach, hoci sa proti týmto uzneseniam nik neodvolal. Vo svojom podaní poukazuje na rad subjektívnych argumentov, podľa ktorých sa jeho deťom nedostáva vo Vranove, kam sa so svojou matkou odsťahovali, potrebnej lekárskej starostlivosti, nemajú vytvorené dobré bytové podmienky. Pracovníci okresného súdu i okresného oddelenia sociálnej starostlivosti a nakoniec aj lekári vo Vranove, sú proti nemu zaujatí. Okrem zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR,
žiada aj zverenie detí do jeho výchovy, novú prehliadku terajšieho bytu detí vo
Vranove, vrátane kontroly vody z tamojšej studne.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutí Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 11 Co 296/92 z 30. 9. 1992 a 12 Co 17/93 z 26. 2. 1993, uznesení Okresného súdu vo Vranove č. Nc 317/92 z 18. 6. 1993, Krajského súdu v Košiciach č. 18 Co 111/93 z 30. 8. 1993 a Najvyššieho súdu SR č. Ndc 106/93 zo 16. 9. 1993. Týmto
posledným uznesením Najvyšší súd SR sa uzniesol, že prejednanie veci pod sp. zn.
14 Nc 43/92 Okresného súdu v Trenčíne, sa prikazuje podľa ustanovenia § 12
ods. 2 OSP Okresnému súdu vo Vranove.
Vec zatiaľ nie je právoplatne skončená. Nebolo vynesené
meritórne rozhodnutie.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky, súdnu moc na Slovensku
vykonávajú jednak Ústavný súd Slovenskej republiky a jednak súdy Slovenskej
republiky. Každý z nich je vybavený odlišnými právomocami. Kým ústavný
súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ všeobecné súdy (od
okresného až po Najvyšší súd SR), podľa čl. 141 až 148 ústavy, sú nezávislé súdne
orgány, ktoré majú výlučnú právomoc rozhodovať vo veciach
občianskoprávnych (aj rodinných a opatrovanských) a trestnoprávnych a to s
konečnou platnosťou.
Ústavný súd nie je ďalšia odvolacia inštancia nad
všeobecnými súdmi. Tieto nenahradzuje a nemá nad nimi, pokiaľ ide o vecnú
stránku rozhodovania, kontrolnú právomoc. Jeho kompetencie sú rozvedené v
čl. 125 až 140 ústavy. Naviac ide ešte o konanie, ktoré nie je ukončené
právoplatným rozhodnutím súdu. Až po právoplatnom rozhodnutí všeobecných
súdov by mohol ústavný súd vstúpiť do konania, po splnení podmienky, že
rozhodnutím súdu boli porušené základné práva a slobody občana (Hlava II. Ústavy
SR), ktoré samozrejme musí fyzická osoba označiť a zdôvodniť, v čom oni boli
porušené. Pretože vec je ešte v štádiu konania, takáto možnosť tu nie je.
Ústavný súd preto podnet navrhovateľa na neverejnom
zasadnutí predbežne podľa § 25 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z.
prejednal a s poukazom na stanovisko, ktoré v dôvodoch uznesenia vyslovil, podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ho odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný
opravný prostriedok.
V Košiciach dňa 10. novembra 1993
Za správnosť vyhotovenia JUDr. Július Č e r n á k
predseda senátu