II. ÚS 126/93

U Z N E S E N I E

Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci podnetu ⬛⬛⬛⬛, obyvateľa ⬛⬛⬛⬛ 5, o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Ndc 106/93 zo 16. 9. 1993, na neverejnom zasadnutí rozhodol

t a k t o :

Podnet ⬛⬛⬛⬛ na začatie konania

o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

V písomnom podaní z 13. 10. 1993 ⬛⬛⬛⬛ obrátil sa na ústavný súd so žiadosťou o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č. k. Ndc 106/93 zo 16. 9. 1993. Uvádza, že toto uznesenie je   v rozpore so záujmami jeho maloletých detí, ktorým boli zrušené dve uznesenia Krajského súdu v Bratislave a jedno uznesenie Krajského súdu v Košiciach, hoci sa proti týmto uzneseniam nik neodvolal. Vo svojom podaní poukazuje na rad subjektívnych argumentov, podľa ktorých sa jeho deťom nedostáva vo Vranove, kam sa so svojou matkou odsťahovali, potrebnej lekárskej starostlivosti, nemajú vytvorené dobré bytové podmienky. Pracovníci okresného   súdu i okresného oddelenia sociálnej starostlivosti a nakoniec aj lekári vo Vranove, sú proti nemu zaujatí. Okrem zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR,

žiada aj   zverenie detí do jeho   výchovy, novú prehliadku terajšieho bytu detí vo

Vranove, vrátane kontroly vody z tamojšej studne.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutí Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. 11 Co 296/92 z 30. 9. 1992 a 12 Co 17/93 z 26. 2. 1993, uznesení Okresného súdu vo Vranove č. Nc 317/92 z 18. 6. 1993, Krajského súdu v Košiciach č. 18 Co 111/93 z 30. 8. 1993 a Najvyššieho súdu SR č. Ndc 106/93 zo 16. 9. 1993. Týmto

posledným uznesením Najvyšší súd SR sa uzniesol, že prejednanie veci pod sp. zn.

14 Nc 43/92 Okresného súdu v Trenčíne, sa prikazuje podľa ustanovenia § 12

ods. 2 OSP Okresnému súdu vo Vranove.

Vec zatiaľ nie je právoplatne skončená. Nebolo vynesené

meritórne rozhodnutie.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky, súdnu moc na Slovensku

vykonávajú jednak Ústavný súd Slovenskej republiky a jednak súdy Slovenskej

republiky.   Každý z nich   je vybavený odlišnými právomocami.   Kým ústavný  

súd je   súdnym orgánom   ochrany ústavnosti, zatiaľ všeobecné súdy (od

okresného až po Najvyšší súd SR), podľa čl. 141 až 148 ústavy, sú nezávislé súdne

orgány, ktoré majú výlučnú právomoc rozhodovať   vo   veciach

občianskoprávnych (aj   rodinných a   opatrovanských) a trestnoprávnych a to s

konečnou platnosťou.

Ústavný   súd nie   je ďalšia   odvolacia inštancia   nad

všeobecnými súdmi. Tieto nenahradzuje a nemá nad nimi, pokiaľ ide o vecnú  

stránku   rozhodovania, kontrolnú   právomoc.   Jeho kompetencie sú rozvedené v

čl. 125 až 140 ústavy. Naviac ide ešte o konanie, ktoré nie je ukončené

právoplatným rozhodnutím súdu. Až po právoplatnom rozhodnutí všeobecných

súdov by mohol ústavný súd vstúpiť do konania, po splnení podmienky, že

rozhodnutím súdu boli porušené základné práva a slobody občana (Hlava II. Ústavy

SR), ktoré samozrejme musí fyzická osoba označiť a zdôvodniť, v čom oni boli

porušené. Pretože vec je ešte v štádiu konania, takáto možnosť tu nie je.

Ústavný   súd preto   podnet navrhovateľa   na neverejnom

zasadnutí predbežne podľa § 25 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z.

prejednal a s poukazom na stanovisko, ktoré v dôvodoch uznesenia vyslovil, podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ho odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný

opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 10. novembra 1993

Za správnosť vyhotovenia JUDr. Július Č e r n á k

predseda senátu