SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 126/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Markom Belkom, F. Kráľa 1504,Čadca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupomOkresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D 160/2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátom JUDr. Markom Belkom, F. Kráľa 1504, Čadca, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduČadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D 160/2014 (ďalej len„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkounapadnutého konania vedeného okresným súdom, predmetom ktorého je rozhodovanieo návrhu na obnovu konania v dedičskej veci po poručiteľovi(vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 14 D 183/2010; ďalej len „dedičské konanie“).
Sťažovateľka uvádza, že návrh na obnovu konania podala okresnému súdu25. septembra 2014 z dôvodu, že„v pôvodnom dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 183/2010 bez jej zavinenia došlo k nesprávnemu určeniu hodnoty pozemku... Uvedená parcela vedená na liste vlastníctva č... pre katastrálne územie sa podľa pôvodného rozhodnutia 14 D 183/2010 zo dňa 28. 10. 2011 mala nachádzať v intraviláne, tak o tom rozhodol okresný súd v dedičskom konaní, keď vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v intraviláne. Na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 28. 10. 2011 bola sťažovateľka určená ako preberateľka uvedenej parcely s povinnosťou vyplatiť ustupujúcim dedičom 5.300,- Eur v lehote jedného roka od nadobudnutia jeho právoplatnosti t. j. do 30. 10. 2013. Následne sa sťažovateľka z konania, vedeného na Okresnom úrade Čadca – katastrálny odbor... dozvedela, že parcela... sa nachádza v extraviláne. Sťažovateľka podala na tomto základe návrh na obnovu konania dňa 25. 9. 2014. Pre sťažovateľku má uvedená skutočnosť zásadný význam, lebo v dôsledku nesprávne určenej hodnoty nehnuteľnosti v prípade, že sa ostatní dedičia budú domáhať výplaty z dedičstva podľa Rozhodnutia 14 D/183/2010 zo dňa 28. 10. 2011 vznikne jej ujma najmenej 5 300,- Eur. Od podania návrhu na obnovu konania v spise sp. zn. 16 D/160/2014 bola sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý vo výške 99,50 Eur dňa 21. 10. 2014 zaplatila. Od tohto dátumu nemala sťažovateľka vedomosť o žiadnom úkone zo strany súdu a preto dňa 28. 10. 2015 zaslala predsedníčke Okresného súdu Čadca list, označený ako sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D 160/2014 a žiadala, aby bolo v predmetnom konaní rozhodnuté v primeranej lehote. Predsedníčka Okresného súdu v odpovedi na predmetnú sťažnosť uviedla, že ju považuje za dôvodnú a vo veci boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. 16 D/160/2014 bolo porušené.
Okresnému súdu v Čadci sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 D/160/2014 konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy 5 000,- €, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť sťažovateľke v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd v Čadci je povinný vyplatiť sťažovateľke trovy konania a trovy právneho zastúpenia.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, že„v danom prípade, kde sa jedná o majetkové právo, prieťahmi zo strany súdu jej bola spôsobená mnohonásobne vyššie škoda“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlok porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stavtakúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, že k porušeniupráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá(globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade bolizaznamenané prieťahy spôsobené postupom súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedenéhopráva môže dôjsť aj vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahomv konaní došlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe,ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretiekonania spravidla očakávať (porov. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské právavo veciach Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobneI. ÚS 418/2014).
Prípadná neistota v priebehu súdneho konania je jeho imanentnou vlastnosťou,pri ktorej nikdy nie je absolútne isté, ako dopadne. To nemožno vo všeobecnosti považovaťza pochybenie zo strany súdu; tým by mohla byť až neprimeraná dĺžka konania. K otázke(ne)primeranej dĺžky konania ústavný súd opakovane pripomína, že ju nemožno vyjadriťnumericky, lebo je podmienená objektívnym charakterom prerokúvanej veci a musí byťskúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, zložitosť veci, procesnú aktivitu stránsporu a pod. (m. m. I. ÚS 418/2014).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoje predchádzajúcerozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaníniekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01,III. ÚS 91/04). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťahv súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/01, IV. ÚS 221/05).
V prípade, keď ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi,ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,tak sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, III. ÚS 59/05,IV. ÚS 221/05).
Aj keď postup okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd nehodnotíako optimálny (od podania návrhu okresný súd vykonával v zásade len jednoduché procesnéúkony súvisiace predovšetkým so zmenami zákonného sudcu, a to jednak z dôvodudlhodobej práceneschopnosti sudkyne, ktorej bola vec pôvodne pridelená, a následne preto,že v poradí ďalší sudca, ktorému bola vec pridelená, oznámil skutočností zakladajúcedôvody na jeho na vylúčenie z rozhodovania pre zaujatosť), predovšetkým vzhľadomna doterajšiu dĺžku konania (17 mesiacov) konštatuje, že nedostatky v postupe okresnéhosúdu nemajú takú intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy,a tým založiť dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky naprerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. III. ÚS24/04, III. ÚS 67/04).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladáprekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebránitomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veciv prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádzak zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
Rovnako nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť saaj k argumentácii sťažovateľky, že podala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú predsedníčka okresného súduvyhodnotila ako dôvodnú. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že vyhodnoteniesťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedom príslušného všeobecného súduako dôvodnej samo osebe nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil,že v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Účelom sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch je totiž vytvoriť príslušnému súdu,resp. predsedovi súdu primeraný časový priestor na to, aby mohol sám prijať účinnéopatrenia na odstránenie prieťahov v konaní. V posudzovanej veci sťažovateľka podalasťažnosť predsedníčke okresného súdu len dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu (28. októbra 2015), čím zjavne nebol vytvorený reálny časový priestor na to, aby bolazabezpečená náprava vo vlastnej réžii okresného súdu. Za týchto okolností považujeústavný súd podanie sťažnosti podľa zákona o súdoch sťažovateľkou len za formálne av tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, žeformálne uplatnenie sťažnosti na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdov považuje zadôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04,IV. ÚS 74/05) z dôvodu jej neprípustnosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016