znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 126/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Ľudmilou   Raffáčovou,   Mäsiarska   4,   Košice,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave č. k. 9 Co 183/2013-860 z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2013   osobne   doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 183/2013-860 z 8. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že «Sťažovateľ   je   navrhovateľom   v   súdnom   konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 15C/33/2010 proti odporcovi T., T. (ďalej len ako „odporca“) v právnej veci o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy. Sťažovateľ podal dňa 24. 7. 2000 žalobu na Okresný súd Trnava proti odporcovi S. T., ktorý bol zamestnávateľom sťažovateľa od 1. 8. 1977 na základe písomnej pracovnej zmluvy   naposledy   na   pozícii   riaditeľ   vnútornej   organizačnej   jednotky   S.,   T.   Výpoveď zo strany zamestnávateľa bola daná sťažovateľovi na pracovisku dňa 21. 2. 2000 podľa § 46 ods. 1 písm. c) v tom čase platného a účinného Zákonníka práce.

... Čiastočným rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-472 zo dňa 17. 3. 2006 Okresný súd Trnava   určil,   že   výpoveď   daná   sťažovateľovi   listom   zo   dňa   15.   2.   2000   je   neplatná. O odvolaní odporcu Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom sp. zn. 11Co/163/2006-506 zo dňa   22.   11.   2006 tak   že výrok rozhodnutia prvostupňového súdu zmenil   a určil,   že výpoveď   daná   sťažovateľovi   daná   predchodkyňou   odporcu   podľa   §   46   ods.   1   písm.   c) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení dňa 21. februára 2000 je   neplatná.   Výrok   o   určení   výpovede   danej   predchodcom   odporcu   sťažovateľovi za neplatnú nadobudol právoplatnosť dňa 12. 3. 2007.

... Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-575 zo dňa 19. 6. 2008 rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 52.291,03 EUR (1.575.319,50 SK), ktorá pozostáva zo súčtu priemerného mesačného zárobku vo výške 673,07 EUR (20.2077,- SK) za obdobie od 1. 6. 2000 do 31. 12. 2000, od 1. 1. 2001 do 31. 12. 2001, od 1. 1. 2002 do 30. 6. 2002, od 11. 1. 2003 do 31. 12. 2003, od 1. 1. 2004 do 31. 12. 2004, od 1. 1. 2005 do 31. 1. 2005, od 1. 1. 2006 do 31. 12. 2006 a od 1. 1. 2007 do 31. 5. 2007. Zároveň bol odporca zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi úrok z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy, ktorých výška úrokov sa priebežne znižovala.

...

Rozsudok   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   15C/33/2000-575   zo   dňa   19.   6.   2008 Krajský   súd   v   Trnave   v   napadnutej   časti   povinnosti   odporcu   zaplatiť   navrhovateľovi náhradu   mzdy   čiastočne   potvrdil,   a   to   v   časti   uplatnenej   náhrady   mzdy   za   obdobie od 1. 6. 2000 do 30. 11. 2000. V zvyšnej napadnutej časti Krajský súd rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania...

... Okresný súd Trnava vec v intenciách požiadaviek Krajského súdu v Trnave opätovne prejednal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-693 zo dňa 1. 2. 2011 tak, že odporca je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   sumu 27.874,51 EUR,   ktorá   je   súčtom   náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a náhrada   za   obdobie   od   3.   4.   2005   do   12.   3.   2007.   Zároveň   bol   odporca   zaviazaný na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy, ktorých výška úrokov sa priebežne znižovala. Konanie v časti späťvzatia návrhu zastavil a v zvyšnej časti návrh zamietol.

... Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   sp.   zn.   9Co/115/2011-738   zo   dňa   13.   3.   2012 o odvolaniach účastníkov konania rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti potvrdil a v napadnutej časti povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 27.874,51 EUR s úrokom z omeškania špecifikovane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

... Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013 rozhodol tak,   že   odporcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   19.512,10   EUR   spolu s úrokom z omeškania vo výške aktuálnej podľa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a za obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 3. 2007 a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh odporcu náhradu mzdy sťažovateľovi nepriznať resp. krátiť podľa úvahy súdu je čiastočne dôvodný. Súd   prvého   stupňa   čiastočnú   dôvodnosť   zníženia   nároku   na   náhradu   mzdy   odôvodnil zmenou   sankčnej   a   satisfakčnej   povahy   náhrady   mzdy   v   prvých   šiestich   mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru na povahu sociálnu. Tak podľa názoru súdu existuje zákonný dôvod krátenia náhrady mzdy o 30 % z mesačne priznanej náhrady mzdy vo výške   673,07   EUR,   t.   j.   na   sumu   471,15   EUR   mesačne   za   obdobie   od   1.   12.   2000 do 30. 6. 2002 a za obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 3. 2007, pričom náhrady mzdy v tejto výške si plní svoju sociálnu funkciu, zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu a neplneniu všeobecných právnych zásad.

... Krajský   súd   v   Trnave   rozsudkom   sp.   zn.   9Co/183/2013   zo   dňa   08.   10.   2013 o odvolaniach oboch účastníkov konania rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   potvrdil   v   zmysle   ust.   §   214   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   vecne správne. Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého   je   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zrejmé,   že   súd   prvého   stupňa   pre   svoje skutkové   zistenia   vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   vyplynuli   z   listinných   dôkazov,   v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená.

.... Keďže Krajský súd v Trnave sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, sťažovateľ v ďalšom vychádza z dôvodov uvádzaných v rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013.

Predmetom   súdneho   konania,   ktoré   predchádzalo   vyneseniu   rozsudku   Okresného súdu   Trnava   sp.   zn.   15C/33/2000-817   zo   dňa   22.   1.   2013   bolo   v   intenciách   rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/115/2011-738 zo dňa 13. 3. 2012 posúdenie, kedy, ako, v akom období, aké zamestnanie si sťažovateľ hľadal a opätovné posúdenie žiadosti odporcu   o   zníženie   alebo   nepriznanie   náhrady   mzdy   pre   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa nazdáva, že v danom spore sa nejedná ani o právnu ani o skutkovú náročnosť sporu.... Súd   prvého   stupňa   po   vykonaní   dokazovania   zistil,   že   žiadosť   odporcu   - zamestnávateľa,   ktorú   počas   súdneho   konania   vzniesol   a   žiadal   sťažovateľovi   náhradu mzdy za obdobie presahujúce šesť mesiacov nepriznať resp. krátiť, je čiastočne dôvodná. Túto čiastočnú dôvodnosť odôvodňoval súd prvého stupňa zisteniami:

- sťažovateľ bol po celú dobu riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny,

- zo strany sťažovateľa bola vyvíjaná aktivita zamestnať sa,

- sťažovateľ absolvoval rekvalifikačný kurz - Moderná komunikácia s PC,

- sťažovateľ   si   sám   individuálne   hľadal   zamestnanie,   o   čom   predložil 31 písomných potvrdení,

- sťažovateľ si hľadal zamestnanie aj telefonicky,

- sťažovateľ predložil súdu 73 potvrdení, ktoré bol povinný predkladať Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z dôvodu zaradenia do evidencie nezamestnaných,

-sťažovateľ   predložil   lekársku   správu   o   svoje   dlhodobej   liečbe   na   interné ochorenie (hypertenzia) a chron. ochorenie pohyb. systému....

Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal rozporuplnosť vyhodnotenia skutkového stavu s úvahami súdu o odôvodnenosti krátenia mzdy, keď na jednej strane vyhodnotil celkové   pomery   sťažovateľa   za   korektné,   pričom   zo   skutkových   zistení   podopretých vykonanými dôkazmi ani nevyplýva opak právne podopiera uplatnený nárok navrhovateľa právnym princípom nemorálnosti prospechu z vlastnej protiprávnej činnosti a na druhej strane   v   zmysle   sociálnej   funkcie   náhrady   mzdy   v   rozpore   so   skutkovými   a   právnymi závermi krátil náhradu mzdy pre sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013 je nezrozumiteľným, nevie z jeho odôvodnenia tak po stránke právnej ako aj skutkovej vyvodiť dôvod krátenia náhrady mzdy práve o výšku 30 %....

Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9Co/183/2013-860 zo dňa 8. 10. 2013 nedodržal požadované imperatívy zákona, nevysporiadal sa nastolenými dôvodmi   odvolania   a   prijaté   závery   sú   z   ústavného   hľadiska   zjavne   neodôvodnené, arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné.

Za   rozhodujúco   významnú   námietku   podanú   v   odvolaní   sťažovateľ   považuje konfrontáciu   s rozporuplným   odôvodnením   súdov   čo   do krátenia   náhrady   mzdy výškou 30 %, ktoré v zmysle záverov rozhodujúcich súdov predstavuje akýsi bod na meradle medzi charakterom   satisfakčnej   a   sankčnej   povahy   na   jednej   strane   a   charakterom   sociálnej povahy na strane druhej bez uvedenia konkrétnych kritérií odôvodňujúcich určenie tohto bodu....

V danej veci sťažovateľ namieta svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave   rozsudkom   sp.   zn.   9Co/183/2013-860   zo   dňa   8.   10.   2013,   pretože   predmetné rozhodnutie sťažovateľ nepovažuje za kvalitné, správne a ani za spravodlivé. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplynulo, že Krajský súd v Trnave „preskúmal vec, posúdil v medziach daných   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   a   dospel   k   záveru,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013) je vecne správny.“

... Sťažovateľ   od   konania   o   ústavnej   sťažnosti   očakáva   preskúmanie   správnosti napadnutého rozsudku z hľadiska ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré právo v sebe zahŕňa právo na rozhodnutie   súdu   vydaného   v   súlade   s   procesnými   predpismi   upravujúce   občianske súdne   konanie   s   výslednou   interpretáciou   a   aplikáciou   právnych   noriem,   ktorá   nebude arbitrárne, svojvoľné, nezrozumiteľné a odôvodnené bezospornými úsudkami.

... Odvolací   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   postupoval   pri   prejedávaní   odvolania výlučne formalisticky, keď stroho skonštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého súdu, napriek očividnému logickému rozporu medzi odôvodňovaním podmienok zníženia resp. nepriznania náhrady mzdy podľa dispozície právnej normy a konečným priznaním krátením náhrady mzdy o 30 %.».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa J. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/183/2013-860 zo dňa 8. 10. 2013 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/183/2013-860 zo dňa 8. 10. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. B. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. Ľudmile Raffáčovej, advokátke, so sídlom Mäsiarska č. 4 v Košiciach v zmysle ust. § 11   ods.   3   alinea   druhá   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   vo   výške   722,70   €/2   x   právny   úkon á 353,54 €, (základná sadzba tarifnej odmeny určená hodnotou sporu vo výške 19.512,20 €), 2 x režijný paušál á 7,81 € (prevzatie a písomné podanie vo veci) na účet advokátky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 183/2013 z 8. októbra 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 183/2013 z 8. októbra 2013 vyplýva, že ním: „odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia najmä uviedol:„Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého   je   zrejmé,   že   súd   prvého   stupňa   pre   svoje   skutkové   zistenia   vzal   do   úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli listinných dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená.

Podľa právneho záveru, vyplývajúceho z judikatúry (R 90/70), náhrada mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto,   že   mu   zamestnávateľ   neumožnil   vykonávať   prácu,   na   ktorú   sa   zaviazal   podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý zrušil pracovný pomer so zamestnancom.

Účelom náhrady mzdy poskytovanej podľa tohto ustanovenia je reparovanie ujmy, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku toho, že zamestnávateľ mu po neplatnom skončení pracovného pomeru prestal v rozpore s § 35 ods. 1 písm. a/ ZP prideľovať prácu podľa pracovnej   zmluvy   napriek   tomu,   že   zamestnanec   trval   na   ďalšom   zamestnávaní   a   bol ochotný a schopný prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať.

V preskúmavanom prípade boli splnené predpoklady na uplatnenie náhrady mzdy navrhovateľom voči odporcovi ako zamestnávateľovi počas šiestich mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru. V tomto čase mala táto náhrada mzdy satisfakčnú a súčasne sankčnú povahu. Po uplynutí tohto obdobia náhrada mzdy stratila tieto funkcie a plnila funkciu sociálnu.

Súd   prvého   stupňa   sa   správne   po   zrušení   jeho   predchádzajúceho   rozhodnutia zaoberal žiadosťou odporcu na zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie, presahujúce šesť mesiacov. Posúdenie a úvaha súdu prvého stupňa, ktorý priznal navrhovateľovi   za   ďalšie   obdobie   náhradu   mzdy   zníženú   o 30   %,   sú   podľa   posúdenia odvolacieho súdu správne.“

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   v   podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie odvolaním   napadnutého   rozsudku,   a   to   rozsudku   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 33/2000 z 22. januára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), podrobil ústavný súd skúmaniu aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

V   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: «V   intenciách rozsudku odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa musel vysporiadať s návrhom odporcu v zmysle   §   61   ods.   2   Zákonníka   práce,   na   základe   ktorého   žiadal   odporca   priznať navrhovateľovi náhrad mzdy len za prvých 6 mesiacov od vzniku jeho nároku a za ďalšie obdobie náhradu mzdy nepriznať resp. krátiť podľa úvahy súdu.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh odporcu v zmysle ust. § 61 ods.2 Zák. práce je čiastočne dôvodný.

Súd   mal   listinnými   dokladmi   preukázané,   že   navrhovateľ   po   celú   dobu od 01. 06. 2000   do   12.   03.   2007   bol   riadne   evidovaný   ako   uchádzač   o   zamestnanie na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny... a z jeho strany bola vyvíjaná aktivita zamestnať sa. Navrhovateľ počas svojej evidencie na úrade práce absolvoval rekvalifikačný kurz - Moderná   komunikácia   s   PC   s   cieľom   aj   takýmto   spôsobom   zabezpečiť   si   vhodné zamestnanie. Listinnými dokladmi predloženými navrhovateľom bolo ďalej preukázané, že navrhovateľ   si aj sám   individuálne   hľadal   zamestnanie   a   predložil   súdu 31 písomných potvrdení, keď okrem týchto písomných žiadostí si zamestnanie hľadal aj telefonicky, čo však súdu nevie preukázať. Okrem týchto písomných žiadostí, predložil navrhovateľ súdu aj 73   potvrdení   preukazujúcich   hľadanie   si   zamestnania,   ktoré   bol   navrhovateľ   povinný predkladať   Úradu   práce   sociálnych   vecí   a rodiny...   a   to   z   dôvodu   jeho   zaradenia do evidencie nezamestnaných.

Základné   kritéria,   ktoré   súd   berie   do   úvahy   pri   rozhodovaní   o   znížení   alebo nepriznaní   náhrady   mzdy   podľa   §   61   ods.   2   Zákonníka   práce   sú   hlavne   tie,   či   sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve pre   výkon   práce   alebo   v   mieste,   ktoré   možno   z   hľadiska   daného   účelu   považovať za rovnocenné miesto dohodnuté pre výkon práce, alebo v mieste, ktoré možno z hľadiska daného účelu považovať pre zamestnanca za výhodnejšie ako miesto dohodnuté pre výkon práce; ďalej,   či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať taký druh práce, ktorý zodpovedá   druhu   práce   dohodnutému   v   pracovnej   zmluve,   alebo   práci,   ktorá   je dohodnutému   druhu   práce   rovnocenná,   alebo   práci,   ktorej   výkon   je   pre   zamestnanca výhodnejšia ako v pracovnej zmluve dohodnutý, a taktiež, akú mzdu za vykonanú prácu dostal alebo by mohol dostať, ak by takú prácu vykonával. K zníženiu alebo k nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zák. práce môže súd pristúpiť len vtedy, ak je možné po zhodnotení všetkých okolností prípadu dospieť k záveru, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca   výhodnejších   ako   by   mal   pri   výkone   práce   podľa   pracovnej   zmluvy,   keby zamestnávateľ   plnil   svoju   povinnosť   prideľovať   mu   prácu.   Ustanovenie   §   61   ods.   2 Zákonníka práce spája možnosť zníženia, prípadne nepriznania ďalšej náhrady mzdy v tom prípade, ak zamestnanec bol zamestnaný u iného zamestnávateľa alebo, ak sa bez vážnych dôvodov   do   práce   u   iného   zamestnávateľa   nezapojil.   Pri   rozhodovaní   o   znížení   alebo nepriznaní   náhrady   mzdy   súd   zvažuje,   či   pracovník   mal   možnosť   obstarať   si   pre   seba vhodnú   prácu   a   za   akých   podmienok   a   či   a   aké   zárobky   dosahoval,   a   či   to   nebolo za nepriaznivých   okolností   (dochádzanie   do   inej   obce,   práce   nadčas,   nočné   práce a podobne). Pre tieto cit. ustanovenia sú dôležité kritéria spočívajúce v zisťovaní okolností týkajúce sa pomerov zamestnanca, a nie okolností ohľadne zamestnávateľa. Po uplynutí 6 mesiacov   ustupuje   sankčná   a   satisfakčná   povaha   náhrady   mzdy   a   zvýrazňuje   sa   jej sociálna funkcia, keď ide predovšetkým o to či správanie sa zamestnanca pri zabezpečovaní si   ďalšieho   zárobku   je   korektné;   krátenie   resp.   nepriznanie   prichádza   do   úvahy,   ak zamestnanec svojim zavineným správaním si spôsobil sám, že nemá žiaden príjem a tak si aspoň sčasti nahradil ušlý príjem alebo si naopak niekde zarobil toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Podmienkou zníženia, prípadne nepriznanie náhrady podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce je v konaní uplatnenie nároku zamestnávateľa na zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy   za   čas   dlhší   ako   6   mesiacov,   pričom   bez   takejto   žiadosti,   ktorá   je   z   procesného hľadiska   vlastne   obranou   proti   žalobnému   nároku   zamestnanca,   nemôže   súd   povinnosť zamestnávateľa k náhrade mzdy sám od seba znížiť, prípadne ju za čas dlhší ako 6 mesiacov nepriznať. Procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, že sú splnené predpoklady pre   zníženie   alebo   nepriznanie   náhrady   mzdy   podľa   §   61   ods.   2   Zák.   práce   nesie zamestnávateľ.

Na   základe   vyššie   uvedeného,   po   doplnení   dokazovania   v   zmysle   rozhodnutia odvolacieho súdu dospel súd k záveru, že návrh odporcu v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce   je   čiastočne   dôvodný.   Náhrada   mzdy   podľa   §   61   ods.   1   Zákonníka   práce   nemá charakter   ekvivalentu   mzdy,   ktorú   pracovník   nemohol   zarábať   v   dôsledku   toho,   že   mu organizácia znemožnila konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj sankcie voči organizácii, ktorá bezdôvodne pristúpila k výpovedi z pracovného pomeru s pracovníkom.   Uplynutím   šiestich   mesiacov   ustupuje   sankčná   a   satisfakčná   povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Na základe uvedeného,   súd dospel k záveru, že u navrhovateľa existuje zákonný dôvod krátenia náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 2 O. s. p. a to o 30 % z mesačne priznanej náhrady mzdy vo výške 673,07 eur, t. j. na sumu 471,15 eur mesačne za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a za obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 03. 2007, keď má zato že v takejto výške si táto náhrada mzdy plní svoju sociálnu funkciu a zároveň zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho   protiprávneho   konania   a   nikto   nemôže   mať   prospech   z   vlastnej   nepoctivosti a neumožní tak zamestnávateľovi, aby sa mu vyplatilo konať protiprávne.

Súd nemohol pri rozhodovaní o návrhu odporcu podľa § 61 ods. 2 Zák. práce, brať do   úvahy   tvrdenie   odporcu,   že   navrhovateľ   sa   mohol   v   uvedenom   období   zapojiť   aj do menej manuálne náročných prác napr. predavač, pokladník v obchodných reťazcoch, nakoľko takým dôvodom by mohlo byť iba zistenie, že sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť   do   práce   u   iného   zamestnávateľa   „za   podmienok   rovnocenných   alebo   dokonca výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy“, keby zamestnávateľ plnil   svoju   povinnosť   prideľovať   mu   prácu.   (Rozsudok   Nejvyššího   soudu   ČR,   sp.   zn. 21 Cdo 2525/2005),   keď   zároveň   vyhodnotil,   že   správanie   sa   navrhovateľa   pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku bolo korektné, pretože navrhovateľ bol za celé obdobie od 01. 06. 2000 do 31. 05. 2007 zaradený do evidencie nezamestnaných na Úrade práce sociálnych   vecí   a rodiny...,   taktiež   si   sám   iniciatívne   prácu   po   celú   dobu   hľadal a v neposlednom   rade   súd   taktiež   musel   prihliadnuť   na   vyšší   vek   navrhovateľa   a   jeho zdravotný stav ako aj vtedajšiu ponuku na trhu práce. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1. 10. 1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť   možno   uložiť   iba   zákonom   alebo   na   základe   zákona   a   v   jeho   medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený   pracovný   pomer,   zapojiť   sa   do   práce   u   iného   zamestnávateľa,   je   v   rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej   povinnosti   preto   nemožno   vyvodzovať   pre   zamestnanca   nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. To zároveň znamená, že ust. § 69 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky   negovalo   poskytnutie   ochrany   zamestnancovi   vyplývajúcej   z   ods.   1   tohto ustanovenia   a   aby   sa   vyplatilo   konať   protiprávne.   (Pozri   Uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14. 9. 2011)

S   poukazom   na   tieto   skutočnosti,   súd   vyhovel   návrhu   navrhovateľa   čiastočne a priznal mu náhradu mzdy vo výške 70 % z pôvodne priznanej náhrady mzdy vo výške 27.874.51 eur a to za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a z obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 03. 2007 v celkovej výške 19.512,20 eur za ktoré mu vznikol právny nárok z dôvodu neplatného ukončenia pracovného pomeru.»

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   dostatočne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).

Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   z   ústavného hľadiska.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom, resp. jeho odôvodnením,   sťažovateľovi   neodoprel   spravodlivosť,   a   skutočnosť,   že   jeho   názor   sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté rozhodnutie   nevybočilo   z   medzí   stanovených   označenými   článkami   ústavy   a   dohovoru a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 183/2013-860 z 8. októbra 2013 nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014