znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 126/2013-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta o prijatej   sťažnosti   M.   E.   A.   Z.,   príslušníka   E.,   trvale   bytom   E.,   prechodne   bytom   V., zastúpeného advokátom Mgr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 7 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža 11/2012 z 1. augusta 2012 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti M. E. A. Z. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 126/2013-22 zo 14. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. E. A. Z., príslušníka E., trvale bytom E., prechodne bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl.   7   Charty   základných   práv Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža 11/2012 z 1. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že potom, ako sťažovateľ v roku 2004 uzavrel manželstvo so slovenskou štátnou príslušníčkou, mu 13. decembra 2006 bolo udelené prvé povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to s obmedzením na päť rokov, t. j. do 13. decembra 2011. Z   manželstva   sťažovateľa   pochádza   maloletý   syn   narodený   v   roku   2008.   Na   základe podnetu   manželky   sťažovateľa   adresovaného   Úradu   hraničnej   a   cudzineckej   polície, riaditeľstvu   cudzineckej   polície   Nitra,   oddeleniu   cudzineckej   polície   Policajného   zboru Nitra   (ďalej   len   „úrad   cudzineckej   polície“),   ktorým   oznámila,   že   je   so   sťažovateľom v rozvodovom   konaní,   začalo   správne   konanie   o   zrušenie   povolenia   na   trvalý   pobyt udeleného sťažovateľovi na území Slovenskej republiky, v ktorom úrad cudzineckej polície ako   prvostupňový   správny   orgán   rozhodnutím   sp.   zn.   UHAP-NR-P-36-025/2011 z 26. januára 2011 rozhodol   tak, že sťažovateľovi zrušil   toto povolenie na trvalý pobyt podľa § 42 ods. 1 písm. a) v spojení s § 39 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, a to s odôvodnením,   že   sťažovateľ   nevedie   riadny   rodinný   život   s   manželkou,   zo   spoločnej domácnosti   sa   odsťahoval   a   nejaví   záujem   o   výchovu   maloletého   pochádzajúceho z manželstva.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   označenému   rozhodnutiu   úradu   cudzineckej   polície rozhodovalo   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“),   ktoré svojím rozhodnutím sp. zn. UHC-NR-228-001/2011 z 21. marca 2011 rozhodnutie úradu cudzineckej polície potvrdilo.

Sťažovateľ   sa   žalobou   z   13.   apríla   2011   podanou   podľa   V.   časti   Občianskeho súdneho   poriadku   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva,   pričom nezákonnosť odôvodnil tvrdením, že ministerstvo, tak ako pred ním ani úrad cudzineckej polície vec nesprávne právne vyhodnotili, pretože sa nezaoberali, resp. neprihliadali na záujem maloletého pochádzajúceho z rozvádzaného manželstva sťažovateľa, ako ani na ďalšie sociálne väzby sťažovateľa, a rozhodli iba na podklade jednostranného tvrdenia manželky sťažovateľa o tom, že spoločne už nevedú spoločnú domácnosť a že sťažovateľ nemá záujem o výchovu dieťaťa. Toto tvrdenie bolo podľa sťažovateľa tendenčné, pretože v styku s maloletým mu mala účelovo brániť jeho manželka. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Správny orgán mal ďalej povinnosť prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby k rodičom, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia, ako aj na to, aby sa rešpektovalo právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, tak ako to upravuje Dohovor o právach dieťaťa, ktorým je Slovenská republika viazaná...

... Sťažovateľ ďalej tvrdí, že účelom ZPC (rozumej zákon o pobyte cudzincov, pozn.) ako aj súvisiacich právnych predpisov v spojení s medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná určite nie je to, aby cudzinci s povolením na trvalý pobyt na území   Slovenskej   republiky   boli   nepriamo   nútení   zotrvávať   v   nefunkčnom   manželskom zväzku len preto, aby tomu ktorému cudzincovi nebolo zrušené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky z dôvodu, že manželia už nevedú spoločný rodinný život, aj keď na území Slovenskej republiky majú trvalé väzby ako napríklad dieťa/deti. Takto umelo vedený rodinný život by určite po každej stránke negatívne ovplyvnil zdravý vývoj toho ktorého dieťaťa. V tomto smere si tak ako prvostupňový správny orgán, aj druhostupňový správny orgán   nesprávne vyložil medzinárodné   zmluvy   a   dohody,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná a na ktoré sa správne orgány odvolávajú.“

O   uvedenej   žalobe   sťažovateľa   rozhodoval   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 4 S 91/2011 z 27. januára 2012 zrušil žalobou sťažovateľa   napádané   rozhodnutie   ministerstva   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie,   pričom   krajský   súd   svoje rozhodnutie   odôvodnil   aj tým,   že „...   správny orgán   len   rigorózne   vyhodnocoval   iba   okolnosti   súvisiace   s   rozpadom   manželstva sťažovateľa, a argumentáciu ohľadom starostlivosti a vôli podieľať sa na výchove svojho syna...“.

O   odvolaní   ministerstva   proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 10 Sža 11/2012 z 1. augusta 2012, ktorým zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva zamietol, a to s odôvodnením, že predmet konania, resp. predmet súdneho prieskumu   týkajúci   sa   zrušenia   povolenia   na   trvalý   pobyt   sťažovateľa   v   Slovenskej republike stratil opodstatnenie, pretože sťažovateľovi bolo toto povolenie na trvalý pobyt udelené aj tak iba do 13. decembra 2011, a keďže aj krajský súd rozhodoval po tomto dátume (27. januára 2012), najvyšší súd považoval jeho rozhodnutie v tejto otázke skôr za akademický výrok, než za výrok, ktorý by mohol reálne ovplyvniť ďalšie trvanie účinkov tohto povolenia.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta v prvom rade arbitrárnosť záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pričom svoje presvedčenie odôvodnil aj takto:„... Sťažovateľ je toho názoru, že v odôvodnení Rozhodnutia NS SR bola aplikovaná nesprávna právna norma, čo má za následok nezávislosť a nestrannosť rozhodnutia. NS SR tým, že konštatoval, že právo na trvalý pobyt zaniklo ex lége uplynutím lehoty, t. j. 13. 12. 2011   sa   nedostatočne   vysporiadal   s   odôvodnením   samotného   rozhodnutia.   Totiž sťažovateľovi bolo dňa 13. 12. 2006 udelené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky   na   obdobie   5   rokov   v   zmysle   ustanovenia   §   35,   písm.   a),   Zákona   o   pobyte cudzincov....

Nie je správne konštatovanie, že povolenie na pobyt zaniklo ex lége, uplynutím lehoty na ktoré povolenie na trvalý pobyt bolo vydané, t. j. 13. 12. 2011. Povolenie na trvalý pobyt sťažovateľovi   totiž   zaniklo   ešte   samotným   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky,   ktoré   vydalo   dňa   21.   03.   2012   (sťažovateľ   zrejme   omylom   uvádza   deň 21. 3. 2012, nakoľko rozhodnutie ministerstva bolo vydané dňa 21. 3. 2011) rozhodnutie odvolaní,   č.   k.:   UHC-NR-228-O01/2011,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie   odvolaním sťažovateľa zamietlo a potvrdilo Rozhodnutie PSO, Podľa predmetného rozhodnutia, bolo sťažovateľovi zrušené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, podľa § 42, ods. 1, písm. a) v spojení s § 39 ods.2, písm. e), Zákona o pobyte cudzincov. Keďže voči Rozhodnutiu MV SR, nebolo možné v zmysle § 59, ods. 4 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní   podať   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a sťažovateľ musel z územia v 30 dňovej stanovenej lehote vycestovať.

Z ustanovenia § 41, Zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že povolenie na trvalý pobyt udelený   cudzincovi,   môže   zaniknúť   viacerými   spôsobmi.   Podľa   písm.   h)   predmetného ustanovenia,   povolenie   na   trvalý   pobyt   zanikne,   ak   policajný   útvar   zrušil   cudzincovi povolenie na trvalý pobyt, ako aj vtedy podľa písm. c), ak cudzincovi sa skončila platnosť udeleného   prvého   povolenia   a   o   ďalšie   povolenie   nepožiadal.   Z   dikcie   predmetného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o dve navzájom odlišné právne skutočnosti. Zatiaľ čo povolenie na trvalý pobyt v zmysle písm. c) zanikne márnym uplynutím platnosti lehoty na ktorý bolo povolenie vydané, tak podľa písm. h) k zániku povolenia na trvalý pobyt je potrebné pristúpenie inej právnej skutočností, a tou je rozhodnutie príslušného orgánu, tak ako   v   prípade   sťažovateľa.   K zrušeniu   povolenia   na   trvalý   pobyt   sťažovateľa   došlo   už právoplatnosťou   Rozhodnutia   MV   SR,   teda   ešte   predtým,   ako   bola   podaná   Žaloba   na preskúmanie Rozhodnutia MV SR a predtým, ako márne uplynula lehota, na ktorú bolo povolenie na trvalý pobyt vydané. Uplynutie lehoty podľa písm. c) už nemalo žiadny vplyv na existenciu platnosti trvalého pobytu, ktoré v tom čase bolo zrušené Rozhodnutím MV SR. Totiž po právoplatnosti Rozhodnutia MV SR, aj keby sťažovateľ požiadal o udelenie ďalšieho povolenia v zmysle § 38 Zákona o pobyte cudzincov, tak by zo zákona nevznikol žiadny zákonný dôvod, podľa ktorého by tak mohol urobiť, a preto ďalšie povolenie by muselo byť bez ďalšieho zamietnuté....

Zákon síce uvádza v § 38, ods. 1, v písm. c), že policajný útvar udelí na žiadosť cudzinca ďalšie povolenie aj keď cudzincovi zaniklo povolenie na trvalý pobyt, avšak len z dôvodu podľa § 41 písm. g) alebo 42, ods. 1, písm. f). Z iných dôvodov, pre ktorý došlo k zániku povolenia na trvalý pobyt, policajný útvar ďalšie povolenie nevydá.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že predmetné Rozhodnutie NS SR je nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom samotný výklad hmotnoprávnych predpisov vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom hmotnom práve. Predmetným rozsudkom bola odňatá zákonom priznaná ochrana práva sťažovateľovi, ktorá mu v skutočnosti prináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva by mu nemohla byť nikdy odňatá, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy) ako aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Sťažovateľ je toho názoru, že NS SR sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že bol došlo k zásadnému popretiu ich účel a významu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   10   Sža/11/2012   zo   dňa 01. 08. 2012 vydaným v právnej veci žalobcu:   M.   E.   A.   Z...   štátny príslušník E...   proti žalovanému   Ministerstvo   vnútra   SR,   Úrad   hraničnej   a cudzineckej   polície,   Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície... N. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. p. UHCP-NR- 228-001/2011   z   21.   marca   2011,   o odvolaní   žalobcu   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave, č. k. 4 S/91/2011-100 z 27. januára 2012, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č. k. 10 Sža/11/2012, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 Charty základných práv Európskej únie.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. 10 Sža/11/2012 zo dňa 01. 08. 2012 vydané vo veci právnej veci žalobcu: M. E. A. Z... štátny príslušník E., trvale bytom... V., proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo   hraničnej a   cudzineckej polície...   N.,   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutí správneho orgánu a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   najvyšší   súd   zákonná   sudkyňa   v   danej   veci   listom   sp.   zn.   KP   3/2013-12 z 12. marca   2013   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 3. apríla 2013.

2.1 Zákonná sudkyňa najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „V prerokúvanej veci 10 Sža 11/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky dodržujúc všetky základné práva a slobody účastníkov konania, nemohol vyhovieť žalobcovi M. E. A. Z., z dôvodov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža 11/2012 z 1. augusta 2012, pretože preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo nad   rámec   zákonných   možností   súdu   z   dôvodu,   že   pôvodné   povolenie   na   trvalý   pobyt žalobcu   -   sťažovateľa   (ktoré   bolo   zrušené   napadnutým   a preskúmavaným   rozhodnutím) zaniklo zo zákona (§ 41, písm. c/ zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len zákon o cudzincoch).

Argumentácia žalobcu v ústavnej sťažnosti, že právo na trvalý pobyt zaniklo ešte 21. marca   2012   -   vydaním   odvolacieho   rozhodnutia   proti   rozhodnutiu   o   jeho   zrušení policajným útvarom, čim sa toto prvostupňové rozhodnutie o zrušení stalo právoplatným, je nelogická a preto nesprávna, pretože už 13. decembra 2011 stratilo povolenie na trvalý pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky platnosť zo zákona.

Žiadny právny predpis pritom neurčuje, že ak sa koná o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu   o   zrušení   trvalého   pobytu,   neplynie   (prerušuje   sa   alebo   spočíva)   lehota uvedená v § 43 zákona o cudzincoch.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrváva na svojom odôvodnení uvedenom v napadnutom rozsudku a zároveň súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu uviedol:

„Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   vyjadrením   NS   SR,   že   povolenie   na   trvalý   pobyt sťažovateľa zaniklo zo zákona, t. j. uplynutím lehoty na ktoré bolo povolenie vydané, t. j. dňa   13.   12.   2011.   Sťažovateľ   taktiež   nesúhlasí   s   tvrdením,   že   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia bolo nad rámec zákonných možností súdu. Ako sťažovateľ uviedol už v ústavnej sťažnosti, zákon predpokladá viaceré možnosti zániku povolenia na trvalý pobyt. Povolenie na   trvalý   pobyt   tak   môže   zaniknúť   zrušením   povolenia   príslušným   správnym   orgánom (policajným   orgánom),   ako   aj   uplynutím   platnosti   udeleného   povolania.   Podľa   zákona o pobyte cudzincov ide preto o dve od seba nezávislé právne skutočnosti, ktoré sa musia posudzovať oddelene. Zákonodarca, aj keď zrejme nepredpokladal, že môže dôjsť k súbehu viacerých právnych skutočností vedúcich k zániku povolenia napr. v jeden deň (napr. štátny občan tretej krajiny oznámi policajnému orgánu skončenie pobytu a zároveň v ten istý deň mu   policajný orgán   zruší   povolenie   z iného dôvodu),   je však vždy potrebné vychádzať z toho, ktorá z uvedených skutočností nastala ako prvá, a to ako relevantný predpoklad objektívneho   zániku   povolenia   na   pobyt.   Je   proti   právnej   logike,   aby   tá   istá   právna skutočnosť, ako je povolenie na pobyt, zanikla dva krát, a z rozdielneho právneho dôvodu. Aby mohlo právo na pobyt zaniknúť uplynutím lehoty t. j. 13. 12. 2011, muselo by byť konvalidované na základe nejakej novej právnej skutočnosti po zrušení povolenia na pobyt dňa 21. 03. 2011, ktorým toto právo zaniklo. K čomu však nedošlo.

Vzhľadom k tomu, že povolenie na trvalý pobyt bolo sťažovateľovi zrušené vydaním odvolacieho   rozhodnutia   dňa   21.   03.   2011,   nemohlo   dôjsť   k   jeho   opätovnému   zániku naplnením inej právnej skutočnosti a to uplynutím lehoty, na ktoré bolo vydané.

Ako   správne   uvádza   aj   NS   SR,   že   žiadny   predpis   síce   neurčuje,   že   ak   sa   koná o opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   o   zrušení   trvalého   pobytu,   neplynie   lehota uvedená   v   §   43   zákona   o   cudzincoch,   to   však   neznamená,   ani   nemôže   znamenať,   že sťažovateľovi možno odňať právo na súdnu ochranu jeho práv a spravodlivý súdny proces. Uvedený opak by znamenal, že ak aby cudzincovi bolo policajným orgánom napr. zrušené povolenie na pobyt, a ak by počas súdneho konania o preskúmaní zákonnosti takéhoto rozhodnutia správnych orgánov súdom márne uplynula lehota, na ktorú bolo povolenie udelené (z dôvodu ktorého by súdy vo veci prestali konať, pretože by už konali na rámec zákonných   možností),   tak,   potom   žiadnemu   účastníkovi   by   nemohla   byť   garantovaná ústavnoprávna ochrana na súdnu ochranu jeho práv a spravodlivý súdny proces.

V nadväznosti na uvedené, by sa potom správne orgány pri svojej rozhodovacej činnosti mohli jednoducho spoliehať na to, že o zákonnosti, či nezákonnosti ich rozhodnutí, nebude resp. nemusí byť nikdy súdom rozhodnuté a to práve preto, že márne uplynula lehota na ktorú bolo vydané povolenie na pobyt (hoci toto povolenie bolo už raz predtým zrušené). Preto odôvodnenie NS SR pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov, že by išlo o rozhodnutie nad rámec zákonných možností súdu (či len o akademické rozhodnutie KS SR), je odôvodnením, ktoré podľa sťažovateľa nemá oporu v zákone. Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ má naďalej za to, že rozsudkom NS SR mu bola   odňatá   zákonom   priznaná   ochrana   práva,   ktorá   mu   v   skutočnosti   prináleží   a   pri správnej aplikácii noriem hmotného práva by mu nemohla byť nikdy odňatá, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy) ako aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Zároveň sťažovateľ súhlasí, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža 11/2012 z 1. augusta 2012 došlo k porušeniu čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 7 charty, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd na základe odvolania sa ministerstva proti rozhodnutiu krajského súdu z   27.   januára   2012   zrušil   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   tento   zrušil   rozhodnutia ministerstva z 21. marca 2011.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa sústredil na posúdenie merita veci najprv skúmal špeciálne podmienky na konanie o žalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu v zmysle všeobecných ustanovení o správnom súdnictve OSP a druhej hlavy piatej časti OSP - §§ 244 až 250k.

Podľa § 244 ods. 1 a 2 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach   fyzických   a   právnických   osôb   v   oblasti   verejnej   správy   (ďalej   len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku krajského súdu preskúmavajúc rozhodnutie žalovaného z 21. marca 2011, zo spisu zistil, že rozhodnutím žalovaného bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o povolení na   trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky   udelené   na   obdobie   piatich   rokov   od 13. decembra 2006 do 13. decembra 2011. Proti rozhodnutiu žalovaného z 21. marca 2011 bola   podaná   žaloba   14.   apríla   2011,   teda   pred   uplynutím   platnosti   povolenia   -   pred 13. decembrom   2011,   avšak   krajský   súd   o   podanej   žalobe   rozhodol   tak,   že   napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Stalo sa tak rozsudkom z 27. januára 2012.

Podľa   §   41   ods.   1,   písm.   c/   zákona   o   pobyte   cudzincov   (zák.   č.   48/2002   Z.   z.) povolenie na trvalý pobyt zanikne, ak cudzincovi sa skončila platnosť udeleného prvého povolenia a o ďalšie povolenie nepožiadal.

Bez ohľadu na to, či žalobca bol napadnutým rozhodnutím žalovaného o zrušení povolenia na trvalý pobyt ukrátený na svojich právach alebo nie, jeho povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky zaniklo 13. decembra 2011.

Výrok   krajského   súdu   27.   januára   2012   o   zrušení   napadnutého   rozhodnutia správneho orgánu preto bol   fakticky už len   akademickým výrokom o   porušenom práve žalobcu, ktoré zaniklo uplynutím lehoty zo zákona 13. decembra 2011, ale správne mala byť žaloba zamietnutá s poukázaním v odôvodnení rozsudku na   tento   fakt -   práva   žalobcu nemohli   byť   po   zrušení   napadnutého   rozhodnutia,   konaním   žalovaného   po   uvedenom 13. decembri   2011   nijako   konvalidované,   pre   zánik   práva   povolenia   na   trvalý   pobyt   - zo zákona.

Vzhľadom na to, že Občiansky súdny poriadok neobsahuje špeciálne ustanovenie ako rozhodnúť   v   prípade   práva,   ktoré   zaniklo,   teda,   ak   odpadli   dôvody   na   ďalšie   konanie v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti OSP, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že   žalobu   zamietol,   pretože   podklad   na   konanie   -   povolenie   na   trvalý   pobyt   zaniklo zo zákona o pobyte cudzincov uplynutím lehoty a žalobca v jeho zmysle o nové povolenie zatiaľ nepožiadal.»

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa v rozsudku sp. zn. 10 Sža 11/2012   z   1.   augusta   2012,   v   konaní o   odvolaní ministerstva   proti   rozhodnutiu krajského súdu z 27. januára 2012, ktorým bolo zrušené žalobou sťažovateľa napádané rozhodnutie ministerstva a vec bola tomuto vrátená na ďalšie konanie, nezaoberal meritom veci,   t.   j.   nepreskúmaval rozhodnutie krajského súdu   ani zákonnosť,   resp.   nezákonnosť jemu   predchádzajúceho   správneho   rozhodnutia   ministerstva,   ktorým   bolo   zrušené sťažovateľovi ako cudziemu štátnemu príslušníkovi udelené povolenie na trvalý pobyt na území   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „povolenie   na   trvalý   pobyt“).   Najvyšší   súd   vo svojom   rozsudku   konštatoval,   že predmetné   správne rozhodnutie ministerstva   o   zrušení povolenia   na   trvalý   pobyt sťažovateľovi   už z   časového   hľadiska   stratilo   opodstatnenie, pretože   podľa   najvyššieho   súdu   sťažovateľovi   bolo   toto   povolenie   udelené   iba   do   13. decembra 2011, pričom najvyšší súd rozhodoval vo veci sťažovateľa 1. augusta 2012.

Najvyšší súd poukázal na to, že už aj krajský súd vo veci rozhodol (27. januára 2012) v čase nedôvodnosti prieskumu administratívneho konania. Uviedol, že už krajský súd mal žalobu sťažovateľa   proti rozhodnutiu   ministerstva   zamietnuť,   pretože už aj v čase   jeho rozhodovania   uplynula   lehota,   do   ktorej   bolo   dotknuté   povolenie   na   trvalý   pobyt sťažovateľovi udelené (t. j. do 13. decembra 2011).

Odvolací súd teda prijal záver, že v čase jeho rozhodovania je posúdenie spornej otázky   (t.   j.   trvalého   pobytu   sťažovateľa   ako   cudzinca,   pozn.)   neaktuálne,   pretože sťažovateľovi   udelené   povolenie   na   trvalý   pobyt   stratilo   platnosť   13.   decembra   2011 a o „nové povolenie zatiaľ nepožiadal“.

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k rozhodujúcej otázke prerokúvanej veci. Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, I.   ÚS   200/2012),   pričom   v   konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   sa   tak   podľa   názoru ústavného súdu nestalo.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym   názorom   najvyššieho   súdu, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia.

Pretože   namietané   odvolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky svojvôle a je v zásade dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a s čl. 144 ods. 1 ústavy ani porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru, ale ani porušenia práv zaručených v čl. 19 ods. 2 ústavy, v čl. 8 dohovoru, ako aj v čl. 7 charty, ktorých porušenie je v danom konkrétnom prípade vo svojej podstate odvodené od namietaného porušenia práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napádaným rozhodnutím najvyššieho   súdu,   ktorého zrušenia   sa   sťažovateľ   domáhal, preto ústavný súd   sťažnosti sťažovateľa   nevyhovel   a   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

Keďže sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd sa jeho ďalšími návrhmi (na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie) už nezaoberal (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04, III. ÚS 26/2011).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013