znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 126/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., D., vo veci porušovania jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa „čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru a čl. 14 Protokolu“ rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 8 C 308/2005   z   15.   apríla   2009   a   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   9 Co 245/2009 z 31. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2011 doručená sťažnosť T. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa „čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru a čl. 14 Protokolu“ rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 8 C 308/2005 z 15. apríla 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 245/2009 z 31. augusta 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   pred   okresným   súdom   sa   sťažovateľka   žalobou domáhala   vydania   bezdôvodného   obohatenia   od   odporcu   P.   R.,   ktorý   užíval   jej poľnohospodársku pôdu bez jej súhlasu. Okresný súd rozhodol tak, že jej žalobu zamietol a na jej odvolanie krajský súd toto rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu. Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v tom, že súdy viedli konanie proti nej zaujate, pretože sa sťažovala na prieťahy v konaní, že nezohľadňovali ňou predložené podklady, ktoré preukazovali jej vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam.   Tým   súčasne   viedli   súdy   nespravodlivý   proces a rozhodovanie vo veci. Tvrdila tiež, že súdy postupovali nerovnomerne pri posudzovaní skutkového   stavu   vo   vzťahu   k   ďalším   spoluvlastníkom,   navyše   súdy   rozhodovali v neprimerane   dlhom   časovom   období.   Súčasne   uviedla,   že   tieto   rozhodnutia   napadla dovolaním   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   kde   nebola   úspešná.   Žiadala o ustanovenie advokáta pre konanie na ústavnom súde, a aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Okresný súd Žilina porušil v konaní 8C 308/2005 základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ústavy SR, ako aj podľa Dohovoru o ochrane ĽPZS čl. 6 ods. 1, čl. 1 Protokolu č. 1 k Eur. Dohovoru a čl. 14 Protokolu,

2. Krajský súd Žilina porušil v konaní 9 Co 245/2009 základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy SR, ako aj podľa Dohovoru o ochrane ĽPZS čl. 6 ods. 1, čl. 1 Protokolu č. 1 k Eur. dohovoru a čl. 14 Protokolu,

3. KS Žilina a OS Žilina sú povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet advokáta sťažovateľky, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia,

4. OS Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľke z titulu nemajetkovej ujmy 2500,-E do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

5. KS Žilina je povinný zaplatiť z titulu nemajetkovej ujmy sťažovateľke 2500,- E, do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, obaja na adresu jej prechodného bydliska.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vychádza   pri   posudzovaní   predmetu   konania   pred   ústavným súdom z jeho vymedzenia sťažovateľkou v petite sťažnosti. V tomto prípade z petitu sťažnosti, tak ako   bol   formulovaný   sťažovateľkou,   vyplýva,   že   sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   308/2005   a   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 245/2009.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   308/2005   z   15.   apríla   2009   bolo sťažovateľke   doručené   v   máji   uvedeného   roku   a   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 245/2009 z 31. augusta 2009 bolo sťažovateľke doručené 21. októbra 2009, ako to aj sama uvádza v sťažnosti. Proti uvedeným rozhodnutiam podala dovolanie na Najvyššom súde   Slovenskej   republiky,   ktorý   ho   odmietol   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 198/2010, v ktorom bola zastúpená advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ak sťažnosť bola sťažovateľkou na ústavný súd doručená až 3.   februára   2011,   ochrany   svojich   práv,   ako   ich   označila   v   sťažnosti,   sa   domáhala po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   ako   oneskorene   podanú   a   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011