znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 126/2010-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   marca   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Žilina   č. k.   2   Pv   1171/09-15 z 15. januára   2010,   rozhodnutím   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   0 Tp 632/2009 zo 7. decembra 2009 a Krajského súdu v Žiline č. k. 2 Tpo 148/2009-40 zo 16. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2010 (doplnená podaniami 17. februára 2010 a 8. marca 2010) doručená sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 19. ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 0 Tp 632/2009 zo 7. decembra 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tpo 148/2009-40 zo 16. decembra 2009, ako aj   rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k. 2 Pv 1171/09-15 z 15. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uznesením okresného súdu bol vzatý do väzby s plynutím lehoty začatia väzby od 4. decembra 2009, keď nebol prijatý jeho návrh na nahradenie väzby poskytnutím záruky a nebol prijatý ani jeho písomný sľub. Do väzby bol vzatý   podľa   § 87   ods. 2   a   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   z   dôvodov   uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku pre zločin sexuálneho zneužívania svojej   maloletej   dcéry.   Uvedeného   skutku   sa   nedopustil,   a   aj   keď   boli   proti   nemu podozrenia   z predchádzajúcich   období,   že   sa   uvedeného   skutku   už   mal   dopustiť,   nebol z nich nikdy obvinený, lebo neboli pravdivé. Aj keď vyšetrovateľ v trestnom konaní pribral znalcov na posúdenie jeho konania, týmto boli položené sugestívne otázky, ktoré nemohli znamenať priaznivý   výsledok   v   jeho   prospech.   Ani   okresný   súd,   ani   krajský   súd   však dostatočne nevyhodnotili zistený skutkový stav, a ich rozhodnutia neboli preto objektívne. Navyše, súdy sa nezaoberali ani jeho námietkou, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, ktorý ho vzal do väzby v rozpore s rozvrhom práce okresného súdu, na čo v opravnom prostriedku poukazoval. Okrem toho v ústave na výkon väzby mu boli odcudzené podklady v jeho veci, čo mu marilo účinnú obranu, preto aj vyhlásil hladovku. Toto sa však stalo aj za účinnej   pomoci   okresnej   prokuratúry,   ktorá   nedostatočne   vykonávala   dozor   nad vyšetrovaním,   bola   neobjektívna   a   sudcovi   prikazovala,   ako   má   vo   veci   rozhodnúť. Rozhodnutie okresnej prokuratúry namietal z toho dôvodu, že viedla konanie neobjektívne a nepostupovala v súlade s Trestným poriadkom, zohľadnila len výpoveď jeho dcéry, ktorú naviedla vypovedať proti nemu jej matka. Celkovo teda sťažovateľ pociťuje neprávosť voči svojej   osobe   zo   strany   orgánov   vyšetrovania,   orgánov   prokuratúry   a   súdov,   ktoré v konečnom dôsledku postupovali v rozpore so zákonom, a tým, že sa rozhodli vziať ho do väzby, porušili jeho základné práva. Žiada preto, aby ústavný súd vo veci vydal takýto nález:

„1. Základné právo obvineného M. B.,... upravené v článku 17 ods. 2 Ústavy SR, článok 6 ods.   1,   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Žilina a jej rozhodnutím zo dňa 15.012010 sp. zn. 2Pv 1171/09-15 porušené bolo.

2. Základné právo obvineného M. B.,... upravené v čl. 50 ods. 5 Ústavy SR, článok 6 ods.   1,   2 Dohovoru o   ochrane   ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Okresnej prokuratúry Žilina a jej rozhodnutím zo dňa 15.01.2010 sp. zn. 2 Pv 1171/09-15 porušené bolo.

3. Základné právo obvineného M. B.,... upravené v článku 17 ods. 2 Ústavy SR, článok 6 ods.   1,   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   07.12.2009,   sp. zn.   O   Tp   632/2009   a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Žilina zo dňa 16.12.2009, sp. zn. 2 Tpo /48/2009- 40 porušené bolo.

4. Základné právo obvineného M. B.... upravené v článku 50 ods. 5 Ústavy SR, článok 6 ods.   1,   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   07.12.2009   sp.   zn.   O   Tp   632/2009   a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Žilina zo dňa 16.12.2009, sp. zn. 2 Tpo /48/2009- 40 porušené bolo.

5. Základné právo obvineného M. B.,... upravené v článku 19 ods. 1 Ústavy SR postupom Ústavu na výkon väzby Ž. porušené bolo.

6. Základné právo obvineného M. B.,... upravené v článku 12 ods. 4 Ústavy SR postupom Ústavu na výkon väzby Ž. porušené bolo.

7. Uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina zo dňa 15.01.2010, sp. zn. 2 Pv 1171/09- 15,   a uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   07.   12.   2009,   sp.   zn.   O Tp/632/2009 a uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 16.12.2009, sp. zn. 2 Tpo/48/2009-40 sa zrušuje a Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby M. B., neodkladne prepustil z výkonu väzby na slobodu.

8. Prikazuje sa Ústavu na výkon väzby Ž., aby svoj postup pri výkone režimových a organizačných činností v ústave zosúladil so zákonom č. 221/2006 a následne zákonom č. 127/2008 o výkone väzby a zachovával článok 19 ods. 1 Ústavy SR, zároveň aby dôsledne zachovával článok 12 ods.4 Ústavy SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť unesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

a)   Sťažovateľ   namietal   nezákonnosť   postupu   a   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry z 15. januára 2010, ktorý rozhodoval podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keď rozhodoval ako odvolací orgán o uznesení vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   odboru   justičnej   polície   v Ž.   ČVS:   ORP-1382/OVK-ZA-2009   z   3.   decembra   2009   o   vznesení   obvinenia   podľa   §   206   ods.   1 Trestného poriadku pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona na základe opravného prostriedku sťažovateľa. Okrem toho žiadal, aby ústavný súd prikázal ústavu na výkon väzby, aby svoju činnosť prispôsobil a zosúladil so zákonom č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov a zákonom č. 127/2008   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   221/2006   Z.   z.   o výkone   väzby s odôvodnením, že sa tým porušujú jeho práva ustanovené v čl. 19 ods. 1 a čl. 12 ods. 4 ústavy, pretože sa   výkon väzby vykonáva v rozpore s týmito predpismi, o čom svedčí skutočnosť, že došlo k strate jeho dokladov, ktoré považoval za dôležité na svoju obranu. Ostatné argumenty uviedol sťažovateľ len vo všeobecnej polohe.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné orgány.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ má právo podávať podnet na preskúmanie jeho sťažnosti na nadriadený orgán prokuratúry, resp. môže podávať opakovaný podnet, pretože tento   orgán   je   tým   orgánom,   ktorý   je   príslušný   v   tomto   štádiu   vybaviť   jeho   sťažnosti a podnety. Z podaní sťažovateľa nevyplýva, že by tieto možnosti a práva podľa zákona o prokuratúre využil, a to či už vo vzťahu k vzneseniu obvinenia proti jeho osobe, alebo vo vzťahu k režimu v ústave na výkon väzby, proti ktorému má výhrady.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou opakovane vyslovil, že nevyužitie tohoto účinného   prostriedku   nápravy   (prokuratúry)   nemožno   nahradiť   podaním   pred   ústavným súdom, pretože by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen   zistiť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických prekážok postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní.

Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd dospel k záveru, že jeho sťažnosť je pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných opráv neprípustná, a preto rozhodol v tomto smere tak, že ju odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b) Sťažovateľ namietal postup okresného súdu a krajského súdu aj v tej súvislosti, že ho do väzby vzal sudca, ktorý nebol zákonným sudcom, keďže v rozvrhu práce bol určený na rozhodovanie o jeho vzatí do väzby iný sudca, čím došlo k porušeniu jeho základných práv označených v sťažnosti.

Ustanovenie § 371 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje oprávnenej osobe podať dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, aj osobe, ktorá tvrdí, že v jej veci súd rozhodol v nezákonnom zložení. Vychádzajúc z uvedeného to znamená, že sťažovateľ mal a má právo podať dovolanie proti rozhodnutiu súdov, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   teda   nevyčerpal   všetky   zákonom   ustanovené   možnosti   v   systéme opravných prostriedkov a v tom prípade právomoc ústavného súdu môže poskytovať iba subsidiárne s ohľadom na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných opráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Sťažovateľ teda mohol a ešte môže podať dovolanie proti rozhodnutiam súdov týkajúcich sa uvedených a vznesených námietok,   preto   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   označeným právam sťažovateľa.

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

c)   Sťažovateľ   napadol   aj   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   632/2009 zo 7. decembra 2009, ktorým bol vzatý do väzby.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   ktorú   sťažovateľ   podal,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd   v   opravnom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

d) Odlišná situácia je, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod č. k. 2 Tpo 148/2009-40. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré navrhovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej nie je v danom prípade dôvod na jeho vzatie do väzby.

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi a ich vyhodnoteniami.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým   všeobecným   súdom.   Pre   tieto   účely   im   patrí   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach   o   väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených   v   týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný   súd   považuje v   danom   prípade   dôvody   uvedené   všeobecnými   súdmi   za dostatočné   v   rozsahu   uplatnených   námietok   sťažovateľa.   Nad   tento   rozsah   kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný súd neposudzoval.

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Z doposiaľ nadobudnutého spisového materiálu vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený B. sa skutku dopustil tak, ako mu bolo vznesené obvinenie. Obvinený spáchanie trestnej činnosti popiera, v tomto štádiu konania je však usvedčovaný výpoveďou mal. M. B.,   dcéry   obvineného,   ktorá   v prítomnosti   obhajcu   obvineného,   ako   aj   psychológa vypovedala o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú, že je podozrenie, že bol spáchaný trestný čin. V tomto štádiu konania ide o dôvodné podozrenie, pričom pri rešpektovaní zásad Trestného   poriadku   budú   vykonávané   ďalšie   dôkazy,   ktoré   obvinenie   môžu   zoslabovať alebo zosilňovať, bude to však vecou ďalšieho konania.

Z odpisu registra trestov vyplýva, že obvinený má 1 záznam, kedy bol Okresným súdom Trenčín uznaný vinným z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák.   účinného   do   1.1.2006.   Podstatnou   pre   konštatovanie   dôvodnosti   väzby   je   aj   tá skutočnosť, že voči obvinenému sa vedú aj ďalšie trestné stíhania, a to na Okresnom súdu Žilina, pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. a vydierania podľa § 235 ods. 1, 3 písm. b) Tr. zák. účinného do 1.1.2006.

Na   základe   uvedeného   teda   možno   konštatovať,   že   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky závažného trestného činu, naviac voči vlastnej dcére, teda blízkej osobe a sú dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   pričom   ďalšie   konkrétne   skutočnosti (podozrenie z ďalšej trestnej činnosti, podozrenie z recidívy trestnej činnosti) odôvodňujú obavu,   že   obvinený   v prípade   jeho   ponechania   na   slobode   bude   pokračovať   v trestnej činnosti, čím sú tu dôvody väzby ako ich má na mysli ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Toto rozhodnutie krajského súdu nie je ani svojvoľné, ani arbitrárne, je v celom rozsahu   v   súlade   so   zákonom.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   so   skutkovým   a   právnym záverom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by boli v rozpore s ústavou, preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010