znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 126/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 7 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného   v čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Ž. a Okresnej prokuratúry M. v súvislosti s vyšetrením jeho duševného stavu v trestnej veci vedenej pod ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2009 doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 7 a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Ž. (ďalej len „OR PZ“) a Okresnej prokuratúry M. (ďalej len „okresná prokuratúra“) v súvislosti s vyšetrením duševného stavu sťažovateľa v trestnej veci vedenej pod ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uzneseniami OR PZ (pôvodne Okresného úradu vyšetrovania Ž.) ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 z 12. marca 2002 a z 10. apríla 2002 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona.

V uvedenej trestnej veci sudca Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné   konanie   vydal   15.   marca   2002   pod   sp.   zn.   28   Tp   44/02   písomný   príkaz   na vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa   podľa   §   116   ods.   1   zákona   č.   141/1961   Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov,   na   základe ktorého bol u sťažovateľa vyšetrený duševný stav pribratými znalcami MUDr. K., MUDr. Š., Mgr. K. a MUDr. J.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. 1 T 185/02-527 z 11. marca 2004 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestných činov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie uzneseniami OR PZ   ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 z 12. marca 2002   a z 10.   apríla   2002.   Z dôvodu   odvolania   sťažovateľa   proti   predmetnému odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu bol tento rozsudok zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 196/04 z 9. júna 2004 z dôvodu zistenia podstatných   procesných   vád   v postupe   okresného   súdu,   ktorý   vyhláseniu   rozsudku predchádzal, pričom jednou z týchto vád bola aj pochybnosť krajského súdu o nezaujatosti znalcov (MUDr. Š. a Mgr. K., ktoré boli pribraté na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a   vyšetrovali   v tej   istej   veci   aj   poškodenú).   Krajský   súd   vrátil   vec „prokurátorovi   na došetrenie“.

Následne   vyšetrovateľka   OR   PZ   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-309/10-ZA-2002 z 12. januára   2005   pribrala   na   základe   písomného   príkazu   sudcu   sp.   zn.   28   Tp   44/02 z 15. marca 2002 na opätovné vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa iných znalcov, a to MUDr. S., MUDr. P. a PhDr. Š.

Sťažovateľ namieta, že opätovné vyšetrenie jeho duševného stavu bolo nezákonné, pretože na takýto postup chýbal písomný príkaz sudcu, keďže podľa jeho názoru písomný príkaz sudcu na vyšetrenie duševného stavu sp. zn. 28 Tp 44/02 z 15. marca 2002 bol „vyčerpaný“ už pri prvom vyšetrení jeho duševného stavu, a teda tento príkaz bol podľa sťažovateľa   už   nepoužiteľný   pri   opätovnom   nariadení   vyšetriť   jeho   duševný   stav. Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ znalecký posudok vypracovaný pri opätovnom vyšetrení   jeho   duševného   stavu   za   nezákonný   dôkaz.   Súčasne   sťažovateľ   v sťažnosti namieta, že z uvedeného uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by mal byť u sťažovateľa opätovne vyšetrený duševný stav.

Sťažovateľ ďalej dodal, že: „Sťažovateľ uvádza, že príkaz súdu je úkonom, ktorý stráca automaticky platnosť po jeho vykonaní!

Keďže sťažovateľovi už bol vyšetrený duševný stav, príkaz na vyšetrenie duševného stavu   z 15.   3.   2002   č.   28   Tp   44/02   stratil   platnosť   vykonaním   už   spomenutého   úkonu trestného konania. Nakoľko však Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení napáda zákonnosť uvedeného vyšetrenia duševného stavu, tento úkon možno opakovať, ale len po splnení zákonnej   podmienky   a to   po   vydaní   opätovného   príkazu   na   vyšetrenie   duševného   stavu s odôvodnením na spomínané uznesenie Krajského súdu.“

Sťažovateľ tiež uviedol, že uvedené skutočnosti, t. j. nezákonné opätovné vyšetrenie duševného   stavu,   namietal   už   v prípravnom   konaní,   avšak   bezúspešne.   Rovnako   bol sťažovateľ podľa jeho tvrdení neúspešný aj pri použití prostriedkov nápravy priznaných mu zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, keď mu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. IV/1 GPt 242/06-14 z 5. mája 2006 oznámila, že jeho námietky týkajúce sa opätovného vyšetrenia jeho duševného stavu sú nedôvodné, pričom v predmetnom liste bolo sťažovateľovi súčasne oznámené, že rovnaké stanovisko zaujala generálna prokuratúra už v liste sp. zn. IV/1 GPt 33/06 z 3. marca 2006, pričom na tomto stanovisku zotrvala a sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet odkladá a nové podnety v tejto veci bude vybavovať, iba ak budú obsahovať nové skutočnosti.

Napokon, po vrátení veci na došetrenie prokurátor okresnej prokuratúry po doplnení dokazovania podal na sťažovateľa 23. augusta 2005 obžalobu pre trestné činy, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie uzneseniami OR PZ   ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 z 12. marca 2002 a z 10. apríla 2002. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že listom zo 7. novembra 2005 požiadal   okresný   súd   konajúci   o obžalobe,   aby   preskúmal,   či   opätovné   vyšetrenie   jeho duševného stavu bolo zákonné. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd nariadil vo veci jeho obžaloby termín   pojednávania na 19.   december   2008, sa   sťažovateľ   domnieva, že okresný súd je tohto názoru, že opätovné vyšetrenie jeho duševného stavu považuje za zákonné, a preto sa domáha ochrany ním označených práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. M. podľa čl. 17 ods. 2, ods. 7, čl. 19 ods. 1, 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   PZ   Úradu   justičnej a kriminálnej polície v Ž. a Okresnej prokuratúry v M. v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 v súvislosti s vyšetrením jeho duševného stavu porušené bolo.

2. J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000 Sk (slovom dva milióny slovenských korún) - t. j. 66 387,84 € euro ako náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sú mu povinný vyplatiť Okresné riaditeľstvo   PZ   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v Ž.   a Okresná   prokuratúra   M. nerozdielnym dielom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu slovenskej republiky(...)

3.   Okresné   riaditeľstvo   PZ   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v Ž.   a Okresná prokuratúra M. sú povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. M. nerozdielnym dielom v lehote   15   dní   advokátovi   ustanovenému   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   od právoplatnosti nálezu.“

Súčasne sa sťažovateľ domáhal toho, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v jeho   tvrdení,   že   znalecký   posudok o opätovnom vyšetrení jeho duševného stavu, ktoré malo byť podľa neho nariadené bez písomného príkazu sudcu pre prípravné konanie, je nezákonným dôkazom. Písomný príkaz sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 28 Tp 44/02 z 15. marca 2002 na vyšetrenie duševného stavu   sťažovateľa   bol   podľa   sťažovateľa   v čase   opätovného   nariadenia   vyšetriť   jeho duševný   stav   uznesením   OR   PZ   ČVS:   OÚV-309/10-ZA-2002   z 12.   januára   2005   už neplatný, pretože na základe neho bol už jeho duševný stav raz vyšetrený, takže po jeho použití už stratil platnosť a nebolo možné ho použiť ešte raz. Podľa sťažovateľa OR PZ, ktorého vyšetrovateľka nariadila opätovné vyšetrenie jeho duševného stavu, ako aj okresná prokuratúra,   ktorej   prokurátor   aj   napriek   uvedenému   nezákonnému   dôkazu   podal   na sťažovateľa obžalobu, svojím postupom porušili sťažovateľom označené práva zaručené v ústave a dohovore.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa, ktorý sa domnieva, že v dôsledku postupu   orgánov   činných   v prípravnom   trestnom   konaní   (t. j.   OR   PZ   a okresnej prokuratúry) je konanie o obžalobe proti nemu založené na nezákonnom dôkaze, ktorým má byť znalecký posudok o opätovnom vyšetrení jeho duševného stavu, ústavný súd podotýka, že je predovšetkým v právomoci okresného súdu, ktorý o obžalobe proti sťažovateľovi koná pod sp. zn. 5 T 143/05, aby posúdil, resp. vyhodnotil zákonnosť dôkazov v predmetnej trestnej veci a aby na základe toho vo veci rozhodol.

Podľa zistenia ústavného súdu v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 143/05 nebolo dosiaľ okresným súdom rozhodnuté, takže sťažovateľ sa môže domáhať ochrany ním označených práv v ešte prebiehajúcom konaní pred okresným súdom.   Ak   sa   sťažovateľ   bude   aj   po   rozhodnutí   okresného   súdu   domnievať,   že   toto rozhodnutie je založené na nezákonnom dôkaze, má možnosť domáhať sa ochrany jeho práv prostredníctvom   využitia   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolanie)   proti   rozhodnutiu okresného súdu. V prípade nespokojnosti sťažovateľa aj s rozhodnutím odvolacieho súdu z dôvodu ním tvrdenej   nezákonnosti dôkazu má sťažovateľ navyše podľa § 371 ods.   1 písm. g) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.) - (ďalej len „Trestný poriadok“) v spojení s § 566 ods. 3 Trestného poriadku k dispozícií aj mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   ustanovenia   §   370   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od   doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí jeho účinnosti (t. j. po 1. januári 2006).

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade je z už uvedených dôvodov v právomoci všeobecných súdov poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa zaručeným v ústave a dohovore.

Ústavný   súd   nie   je   teda   oprávnený   a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania,   nezaoberal.   Rovnako   z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009