znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 126/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. A. P., G., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 97/2007 z 19. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. A. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2008 faxom   a   9.   januára   2008   poštou   doručená   sťažnosť   MUDr.   A.   P.,   G.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 97/2007 z 19. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

«Na Okresnom súde Košice II sa pod sp. zn. 23 Nc 1015/02 vedie konania týkajúce sa úpravy práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu A. P. (... )do rozvodu manželstva rodičov mal. dieťaťa, sťažovateľa a MUDr. Z. P.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 23 Nc 1015/2002 zo dňa 15. 12. 2003 návrh matky, aj návrh otca - sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004 zmenil napadnuté uznesenie tak, že uložil sťažovateľovi, aby v lehote troch dní od doručenia tohto uznesenia odovzdal mal. A. do starostlivosti matky, ktoré bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 18. 3. 2004.

Priebeh súdneho konania týkajúceho sa výkonu rozhodnutia na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004, vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39 Em 10/04:

Dňa 26. 3. 2004 podala matka mal. A. P. na Okresný súd Košice II k číslu konania 23 Nc 1015/02 - žiadosť na zabezpečenie výkonu rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia v konaní o zverenie maloletého dieťaťa podľa ustanovenia § 273c Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 2. 4. 2004 boli sťažovateľovi - povinnému - otcovi mal. dieťaťa doručené tieto listiny:

1. výzva na plnenie rozhodnutia súdu Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Em 10/04 zo dňa 26. 3. 2004,

2. uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004 s vyznačenou klauzulou vykonateľnosti na deň   26. 3. 2004,   ktorým bol nariadený výkon uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004 odňatím mal. A. a odovzdaním do starostlivosti matky,

3. uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Em 10/04 zo dňa 26. 3. 2004, ktorým súd ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K. za opatrovníka pre mal. A. v tomto konaní. (...)

Dňa   16. 4. 2004   podal   sťažovateľ   -   povinný   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyni odvolanie proti uzneseniu o nariadení výkonu uznesenia.

Dňa   16. 4. 2004   podal   sťažovateľ   -   povinný   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyni odvolanie proti uzneseniu o ustanovení kolízneho opatrovníka v tomto konaní. Dňa   16. 4. 2004   vzniesol   sťažovateľ   -   povinný   prostredníctvom   svoje   právnej zástupkyni námietku zaujatosti voči vec pojednávajúcej sudkyni JUDr. K. J.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 39 Cm 10/2004 zo dňa 14. 4. 2004, ktoré bolo doručené sťažovateľovi - povinnému dňa 26. 4. 2004, uložil sťažovateľovi - povinnému poriadkovú pokutu.

Dňa   11. 5. 2004   podal   sťažovateľ   -   povinný   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyni odvolanie proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta. (...) Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 14 NcC 37/04 zo dňa 28. 5. 2004 sudkyňu JUDr. K. J. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39 Em 10/04. Predmetné uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 15. 7. 2004.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46 / 04 zo dňa 28. 5. 2004, potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004 o ustanovení kolízneho opatrovníka, ako aj potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice   II   sp.   zn.   39   Em   10/2004   zo   dňa   26. 3. 2004   o   uložení   poriadkovej   pokuty. Predmetné uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 15. 7. 2004. Dňa 14. 9. 2004 podal sťažovateľ na Ústavnom súde Slovenskej republiky sťažnosť, v ktorej sa z dôvodov v nej uvedených domáhal vyslovenia porušenia svojho práva (...) uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 zo dňa 28. 5. 2004. (...)

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 171/04 zo dňa 8. 10. 2004 odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. (...)

Dňa 4. 5. 2005 sa právna zástupkyňa sťažovateľa obrátila na odporcu so žiadosťou o to, že vo veci sp. zn. 39 Em 10/2004 podala v mene povinného dňa 16. 4. 2004 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004, ktorým súd   nariadil   výkon   rozhodnutia   a   preto,   že   jej   doposiaľ   nebolo   doručené   rozhodnutie odvolacieho súdu o predmetnom odvolaní, požiadala súd o oznámenie, či a kedy bolo toto odvolanie predložené na rozhodnutie o ňom Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa   4. 5. 2005   sa   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   obrátila   na   Krajský   súd v Košiciach so žiadosťou o to, že vo veci sp. zn. 39 Em 10/2004 vedenej na Okresnom súde Košice II podala v mene obvineného dňa 16. 4. 2004 odvolanie proti uzneseniu zo dňa 26. 3. 2004,   ktorým   súd   nariadil   výkon   rozhodnutia   a   vzhľadom   na   to,   že   jej   doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie o tomto odvolaní, žiadala o oznámenie pod akou spisovou značkou sa vedie na Krajskom súde v Košiciach toto odvolacie konanie a či už bolo o ňom rozhodnuté.

Okresný súd Košice II listom sp. zn. 39 Em 10/2004 zo dňa 6. 5. 2005, doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 11. 5. 2005 oznámil, že „o odvolaní otca maloletého dieťaťa   zo   dňa   16. 4. 2004,   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Košice   II   sp. zn.   39   Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004, ktorým súd nariadil výkon rozhodnutia, rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 28. 5. 2004 č. k. 14 CoE 45/04-69, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II 39 Em 10/2004 zo dňa 26. 3. 2004“.

Dňa 13. 6. 2005 sa sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyni sťažnosťou zo dňa 10. 6. 2005 adresovanou predsedovi Okresného súdu Košice II sťažoval na prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 39 Em 10/2004.

Predseda Okresného súdu Košice II listom sp. zn. Spr. 2389/05 zo dňa 8. 7. 2005 oznámil sťažovateľovi. že jeho sťažnosť nieje dôvodná.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 14 CoE 45/04-74, 14 CoE 46/04 zo dňa 4. 10. 2005 rozhodol tak, že

opravil záhlavie a prvý výrok uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2004 sp. zn. 14 CoE 45/04 a 14 CoE 46/04 tak, že záhlavie a prvý výrok tohto uznesenia majú správne znieť:

„Krajský súd v Košiciach rozhodol vo veci výkonu rozhodnutia o výchove mal. A. P., (...) bývajúceho v G. (...) o odvolaniach otca maloletého proti uzneseniam Okresného súdu Košice II zo dňa 26. 3. 2004 č. k. 39 Em 10/04-15 a č. k. 39 Em 10/04-17 a proti uzneseniu zo dňa 14. 4. 2004 sp. zn. 39 Em 10/04 o uložení poriadkovej pokuty takto:

Odvolací súd potvrdzuje uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 26. 3. 2004 č. k. 39 Em 10/04-15 a 39 Em 10/04-17.“

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 28/2006 zo dňa 31. 3. 2006 rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28. 5. 2004 sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4. 10. 2005 sp.zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 CoE 62/2006, 4 CoE 74/2006, 4 CoE 75/2006   zo   dňa   27. 6. 2006,   ktoré   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   dňa 26. 7. 2006, rozhodol tak, že

- odvolací súd zrušil uznesenie zo dňa 26. 3. 2004 č. k. 39 Em 10/04-15,

- potvrdil uznesenie z 26. 3. 2004 č. k. 39 Em 10/04-17,

- potvrdil uznesenie z 14. 4. 2004 č. k. 39 Em 10/04-34.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 96/2007 zo dňa 19. 9. 2007,   rozhodol   tak,   že   dovolanie   otca   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach z 27. 6. 2006 sp. zn. 4 CoE 62/2006, 4 CoE 74/2006, 4 CoE 75/2006 odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania. Predmetné uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 5. 11. 2007.»

Podľa sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 97/2007 z 19. septembra 2007 porušil   jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   súde   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.   2   Cdo   96/2007   zo   dňa 19. 9. 2007, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd Slovenskej   republiky zrušuje   uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/2007 zo dňa 19. 9. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 97/2007 z 19. septembra 2007.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 2 Cdo 96/2007 z 19. septembra 2007,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 4 CoE 62/2006, 4 CoE 74/2006 a 4 CoE 75/2006 z 27. júna 2007, uviedol:

„V posudzovanej veci odvolací súd svojim uznesením zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a potvrdil uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice za opatrovníka pre maloletého A. P. a ktorým uložil otcovi maloletého dieťaťa MUDr. A. P. poriadkovú pokutu v sume 2.000 Sk. Dovolanie otca teda nesmeruje proti takému uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým by bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Dovolanie podľa § 239 ods. 1 O. s. p. preto nie je prípustné. Nejedná sa ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu [§ 239 ods. 2 písm. a) O. s. p.] a ani o prípady prípustnosti dovolania podľa písm. b) a c) ustanovenia § 239 O. s. p. Dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. preto prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku.právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Pritom dôraz kládol na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ priamo namietal. Dovolací súd však vady uvedené v § 237 písm. f) O. s. p. nezistil.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu,   ktorým   znemožní   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré   účastníkom   občianskeho súdneho   konania   procesné   predpisy   priznávajú   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej ochrany   ich   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Ustanovenie   §   237   písm.   f)   O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom teda výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Omyl pri aplikácii práva, treba teda považovať za dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci), ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Dovolateľ   v   dovolaní   namietal,   že   odvolací   súd   nesprávne   dospel   k   právnemu názoru,   rozhodnutie   okresného   súdu   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia   formou   odňatia dieťaťa zmysle § 273 ods. 2 O. s. p. nemalo byť vôbec vydané a nesprávne ho bez ďalšieho postupu   zrušil   (správne   mal   vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie),   resp.   že nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým nariadil výkon rozhodnutia formou uloženia poriadkovej pokuty (správne mal v zmysle § 273 ods. 1 O. s. p. uložiť pokutu). Dovolateľ v týchto dvoch prípadoch teda vyslovil nesúhlas s právnym hodnotením veci, ktoré odvolací súd zaujal. To znamená, že dovolateľ namietal omyl odvolacieho súdu pri aplikácii procesného práva. Takúto námietku dovolateľa však nie je možné považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ale za dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Tento dovolací dôvod však prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnako nejde o odňatie možnosti konať pred súdom, ak odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uvedie skutočnosť, ktorá nemá podklad v zistení skutkového stavu (§   165 O. s. p.).   Napokon   v danej   veci   dovolateľ   vytýkal   v dovolaní   odvolaciemu súdu predovšetkým   to,   že   jeho   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu o ustanovení opatrovníka maloletému dieťaťu, je vecne nesprávne. Úrad práce, sociálnych vecí   a   rodiny   Košice   bol   totiž   ustanovený   za   opatrovníka   napriek   tomu,   že   dieťa   už predchádzajúce tri mesiace býva v G. Aj v tomto prípade teda otec namieta predovšetkým právne hodnotenie veci odvolacím súdom.

Dovolací   súd   nezistil   ani   existenciu   žiadneho   ďalšieho   dôvodu   obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a) až d), e) a g) § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto   veci   preto   ani   podľa   týchto   zákonných   ustanovení   prípustné   nie   je.   Napokon dovolateľ vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.

Keďže v prejednávanej veci dovolanie otca smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody   prípustnosti   uvedené   v   §   237   O. s. p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   jeho dovolanie ako neprípustné odmietol [§218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 veta prvá   O. s. p.]   bez   toho,   aby   mohla byť   preskúmaná   vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   dovolací   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v dokazovaní vykonanom dovolacím súdom. Pretože označené rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a za   tejto   situácie   nemá   dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností je ústavný súd toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008