znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 126/07-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti A. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 136/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 136/03 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sd   136/03 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. P. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 196 Sk (slovom šesťtisícstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 6. júna 2007 č. k. II. ÚS 126/07-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 136/03.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 136/03 sa žalobou   postúpenou   krajskému   súdu   Sociálnou   poisťovňou,   B.   (ďalej   len   „sociálna poisťovňa“)   29.   októbra   2003   sťažovateľka   domáha   preskúmania   rozhodnutia   sociálnej poisťovne vo veci priznania jej starobného dôchodku. Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd   koná   vo veci   so   zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa   predlžuje   stav   jej   právnej   neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie veci.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľka má za to, že v súlade s ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má právo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   je   zaručené   právo   na prerokovanie veci v primeranej lehote. Počínaním KS v Košiciach,   bolo toto jej právo porušené, a to zrejmými prieťahmi v konaní, keď súd vo veci nekonal viac ako tri roky. Takáto nečinnosť konajúceho súdu spôsobuje právnu neistotu sťažovateľky tým, že konajúci súd vo veci nekoná a do dnes nie je vo veci rozhodnuté napriek tomu, že konanie bolo začaté v októbri 2003. Nekonal ani po výzve sťažovateľky z 13. 11. 2006, lebo pojednávanie vytýčil až na 5. 2. 2007

Sťažovateľka má za to, že nemá podiel na prieťahoch, pretože ak jej boli povinnosti ukladané v priebehu konania si plnila riadne v stanovenej lehote.

Sťažovateľka má za to, že ak dôvodom prieťahov by mala byť organizácia práce na súde tá má byť robená tak, aby nemala vplyv na priebeh a ukončenie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 136/03 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal krajskému súdu konať v danej veci bez zbytočných prieťahov, aby jej za každý rok zistených prieťahov v postupe krajského súdu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a aby jej priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 196 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV/665/2007 zo 7. augusta 2007 a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu listom zo 16. augusta 2007.

2.1   Predseda   krajského   súdu   okrem   popisu   procesných   úkonov   vykonaných v skúmanom konaní krajským súdom vo svojom vyjadrení uviedol:

„Vo veci konajúca samosudkyňa konala plynule, okrem obdobia od 28. 1. 2005 do 2. 6.   2006.   Príčinou   tohto   stavu   bola   skutočnosť,   že   v   roku   2005   došlo   k   enormnému (takmer 100 %) nárastu agendy správneho súdnictva. Poukazujem aj na skutočnosť, že ide o skutkovo   náročný   spor,   pričom   konajúca   samosudkyňa   vykonávala   vo   veci   rozsiahle dokazovanie.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť A. P. zamietol.

Súhlasím   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedla:

„Sťažovateľka má za to, že problémy organizácie práce na súde nie sú dôvodom, ktorý   by   zbavoval   konajúci   súd   dodržať   jej   ústavné   právo,   na   prejednanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Samotný   rozpis   jednotlivých   úkonov   zo   strany   konajúceho   súdu nesvedčí   o   tom,   žeby   tento   súd   konal   bez   prieťahov,   preto   sťažovateľka   navrhuje,   aby Ústavný súd SR vyhovel jej sťažnosti v zmysle petitu uvedeného v sťažnosti.

Sťažovateľka zároveň oznamuje, že súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, nakoľko sa stotožňuje s názorom Ústavného súdu SR, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 Sd 136/03:

Dňa 29. októbra 2003 sociálna poisťovňa postúpila krajskému súdu ako orgánu vecne a miestne príslušnému na konanie návrh sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia sociálnej poisťovne vo veci priznania starobného dôchodku spolu s vyjadrením sociálnej poisťovne.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   nariadil   krajský   súd   5.   novembra   2003,   a   to   na 8. december   2003,   ktoré   bolo   po   vypočutí   účastníkov   odročené   na   neurčito   za   účelom zadováženia listinných   dôkazov.   Následne krajský   súd   výzvou   z 25.   marca   2004   žiadal sociálnu   poisťovňu,   aby   predložila   všetky   listiny   týkajúce   sa   vzniku,   zmeny   a zániku pracovného   pomeru   sťažovateľky   (predložené   7.   apríla   a 14.   mája   2004),   a výzvou z 13. októbra   2004   žiadal   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“), aby zaslalo «zoznam zamestnaní zaradených do II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia pre rezort „obchodu“, aktuálny pre obdobie rokov 1976 až 1992» (ďalej len „rezortný zoznam“), ktorý bol v rozsahu v akom sa zachoval predložený ministerstvom   krajskému   súdu   15.   novembra   2004   s tým,   že   zvyšok   sa   nachádza v Slovenskom   národnom   archíve   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „archív   ministerstva“).   Krajskému   súdu   bolo   na   základe   výzvy   z 1.   decembra   2004 archívom   ministerstva   20.   januára   2005   oznámené,   že   požadovaný   rezortný   zoznam   sa v archíve nenachádza. Ďalší procesný úkon vykonal krajský súd 2. júna 2006, keď vyzval na predloženie   rezortného   zoznamu   Odborový   zväz   pracovníkov   obchodu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „odborový   zväz“),   avšak   8.   júna   2006   sa   krajskému   súdu   vrátila nedoručená   zásielka   s uvedenou   výzvou   z dôvodu   zániku   odborového   zväzu   (zanikol v marci 2004).

Druhé pojednávanie vo veci nariadil krajský súd 16. januára 2007, a to na 5. február 2007,   ktoré   však   bolo   na   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (splnomocnenie   na zastupovanie   udelené   31.   januára   2007)   z dôvodu   nedostatku   času   na   oboznámenie   sa s predmetom konania odročené na 19. február 2007. Pojednávanie konané 19. februára 2007 bolo   z dôvodu   predvolania   právnou   zástupkyňou   sťažovateľky   navrhovaných   svedkov odročené   na   26.   marec 2007.   Po   vypočutí   svedkov   bolo   pojednávanie   26.   marca   2007 odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Krajský súd následne 28. marca 2007 vyzval Sociálnu poisťovňu, pobočku K., aby predložila rezortný zoznam, ktorá mu však 3. apríla 2007 oznámila: „nevlastníme rezort obchodu rokov 1976 – 1992.“ Dosiaľ posledným úkonom krajského súdu bola výzva z 21. augusta 2007 adresovaná Odborovému zväzu   pracovníkov   obchodu   a cestovného   ruchu   Slovenskej   republiky   na   predloženie rezortného zoznamu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie   otázky,   či   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sd   136/03   o opravnom   prostriedku sťažovateľky podľa   V. časti Občianskeho súdneho poriadku   proti   rozhodnutiu   sociálnej poisťovne   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší procesný priebeh a stav konania, keď krajský súd svoju procesnú aktivitu venoval v prevažnej miere získaniu   listinného   dôkazu   (rezortného   zoznamu   relevantného   pre   rozhodnutie   vo   veci priznania starobného dôchodku), nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si aj vzhľadom na predmet konania vyžadovalo doterajšiu dĺžku konania (viac ako 3 roky a 10 mesiacov).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   výsledok napadnutého   konania   má   priamy   vplyv   na kvalitu   životnej   úrovne   sťažovateľky,   a preto   vzhľadom   na   takúto   povahu   konania   je potrebné venovať mimoriadnu starostlivosť a pozornosť efektívnemu a rýchlemu postupu, aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty   sťažovateľky   (napr. I. ÚS   142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v skúmanom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd nevykazoval v priebehu celej dĺžky konania relevantnú procesnú aktivitu. Dlhšie obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 1 roka a 4 mesiacov zistil ústavný súd v období   od   20.   januára   2005   do   2.   júna   2006,   ktoré   ako   prieťah   priznal   vo   svojom vyjadrení aj krajský súd. Okrem toho ústavný súd zistil, že od 8. júna 2006 krajský súd opätovne konal až po takmer 8 mesiacoch, a to 16. januára 2007, keď nariadil vo veci pojednávanie. Postup krajského súdu vykazuje dobu nečinnosti v trvaní takmer 2 rokov.

Ústavný súd vzhľadom na dobu nečinnosti krajského súdu a povahu veci vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 136/03 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   predmet   skúmaného   konania,   ako   aj   na zistenú   nečinnosť   krajského   súdu,   považuje   za   primerané   v sťažovateľkou   požadovanej sume 30 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu za dva úkony právnej služby v sume 6 196 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   (prevzatie   a príprava   zastúpenia, podanie ústavnému súdu   a vyjadrenie zo 16. augusta 2007)   v celkovej   sume 9 444 Sk vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa si uplatnila úhradu trov len v sume 6 196 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov len v sume uplatneného nároku tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2007