znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 126/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Z. T., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., so sídlom B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 23/93, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2004 doručená sťažnosť Z. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., so sídlom B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 23/93.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania bolo určenie otcovstva a úprava   práv   a povinností   rodičov   k maloletej   T.   T..   V uvedenej   veci   okresný   súd rozsudkom č. k. 8 C 23/93-45 z 31. januára 1997 (ďalej len „rozsudok“) konanie o určenie otcovstva   zastavil,   maloletú   zveril   do   výchovy   a opatery   sťažovateľky   a odporcu   (otca maloletej) zaviazal prispievať na dieťa výživným v sume 500 Sk mesačne a zročné výživné vo výške 28 000 Sk mu povolil splácať v mesačných splátkach po 300 Sk. Sťažovateľke bola na rozsudku vyznačená právoplatnosť ku dňu 17. apríla 1997.

Sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o pomoc   pri   vymáhaní   výživného   z cudziny listom   z 27.   septembra   1997.   Okresný   súd   prípisom   z   10.   októbra   2000   oznámil sťažovateľke,   že   rozsudok   nie   je   právoplatný   z dôvodu   jeho   nedoručenia   odporcovi. Sťažovateľka   listom   z 30.   októbra   2000 požiadala okresný   súd o vysvetlenie   vzniknutej situácie.   Okresný   súd   prípismi   zo 14.   novembra   2000   a z   9.   januára   2001   požiadal sťažovateľku o predloženie rovnopisu rozsudku na vykonanie opravy právoplatnosti.

Sťažovateľka   listom   z 12.   februára   2001   požiadala   predsedu   okresného   súdu o vysvetlenie   vzniknutej   situácie.   Predseda   okresného   súdu   sťažovateľke   listom zo 17. apríla   2001   oznámil,   že   ako   predstaviteľovi   štátnej   správy   súdov   mu   neprináleží vyjadrovať   sa   k rozhodnutiam   sudcov.   Následne   sťažovateľka   listom   z 25.   mája   2001 požiadala o vysvetlenie vzniknutej   situácie Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej len   „krajský súd“). Predsedníčka krajského súdu postúpila sťažnosť sťažovateľky na priame vybavenie predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu sťažovateľke listom z 9. júla 2001 oznámil, že rozsudok   bol ako súčasť dožiadania predložený Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   za   účelom   jeho   doručenia   odporcovi, a uviedol,   že   v spise   sa   nenachádza   adresa   odporcu.   V reakcii   na   toto   stanovisko   sa sťažovateľka   opätovne obrátila na predsedu okresného súdu listom z 13. augusta 2001 a predsedníčku krajského súdu listom z 19. septembra 2001. Následne sťažovateľka   listom z 19. novembra 2001 požiadala predsedníčku krajského súdu o prešetrenie jej opakovanej sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu.

Predsedníčka krajského súdu v liste zo 6. marca 2002 potvrdila správnosť tvrdení sťažovateľky v sťažnostiach na priebeh namietaného konania a uviedla, že došlo k mylnému zápisu   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku.   Predsedníčka   krajského   súdu   zároveň konštatovala, že v samotnom konaní vznikli prieťahy zapríčinené sčasti nečinnosťou súdu, resp. nesprávnym postupom pri doručovaní a následne nečinnosťou okresného súdu vo veci sprostredkovania doručenia rozsudku prostredníctvom ministerstva. Sťažovateľka následne listom   z 13.   augusta   2003   požiadala   okresný   súd   o oznámenie,   v akom   štádiu   sa   vec nachádza. Odvtedy až do podania sťažnosti ústavnému súdu podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd vo veci nevykonal žiadny úkon.

Sťažovateľka hodnotí nečinnosť okresného súdu ako porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a navrhuje, aby ústavný súd po vykonaní dokazovania prijal vo veci jej sťažnosti tento nález:

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 8 C 23/93 porušil svojou nečinnosťou právo navrhovateľky, p. Z. T. ako zákonnej zástupkyne maloletej T. T. priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľke,   Z.   T.   z dôvodu pretrvávajúcej   právnej   neistoty   spôsobenej   nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod spis. zn. 8 C 23/93, finančné zadosťučinenie vo výške: 120 000, - Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je odporca povinný navrhovateľke zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva v označenom konaní, pretože nie je/nebola účastníčkou tohto konania.

Vyplynulo to z rozsudku okresného súdu   č. k. 8 C 23/93-45 z 31. januára 1997, podľa ktorého účastníkmi označeného konania okresného súdu bola na strane navrhovateľa jej maloletá dcéra T. T., nar. 13. mája 1992, bytom síce u sťažovateľky, ale v tomto konaní zastúpená   kolíznym   opatrovníkom   –   Centrom   pre   medzinárodno-právnu   ochranu   detí a mládeže, o odporcom bol S. K., bytom Zväzová republika Juhoslávia, K.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ môže požadovať vyslovenie porušenia len svojich základných práv alebo slobôd v konaní, v ktorom je účastníkom, ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Týmto svojím rozhodnutím však ústavný súd nijako nespochybnil postavenie rodičov ako základných zástupcov maloletých detí, ktorá im vyplýva zo zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004