znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 125/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval návrh

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom, Námestieslobody 2/2, Revúca, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskejrepubliky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/14/15-K zo 4. novembra 2015 prijatéhopodľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkciíverejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. a takto

r o z h o d o l :

Návrh ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

ÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústavnýsúd“)bol17. decembra 2015 doručený návrh ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom, Námestie slobody 2/2,Revúca, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republikypre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) sp. zn. VP/14/15-Kzo 4. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prijatého podľa ústavného zákonač. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárovv znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejnéhozáujmu“ alebo „ústavný zákon“).

Navrhovateľ v prvom rade tvrdí, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií začal voči nemukonanie pre podozrenie z porušenia povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákonao ochrane verejného záujmu z dôvodu nepredloženia písomného oznámenia funkcií,zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „písomné oznámenie“) do 30 dníodo dňa, keď sa ujal funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku

(ďalej len „štátny podnik“), neoprávnene.

Navrhovateľ argumentuje, že v období od 24. apríla 2015 do 21. júla 2015 boldočasne poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku bez výberovéhokonania, pričom až 22. júla 2015 bol na základe výberového konania vymenovanýza generálneho riaditeľa tohto štátneho podniku. Písomné oznámenie podal 31. júla 2015,t. j. po uplynutí lehoty 30 dní od poverenia výkonom funkcie generálneho riaditeľa, alev lehote 30 dní odo dňa vymenovania do funkcie generálneho riaditeľa.

Podľa navrhovateľa výbor pre nezlučiteľnosť funkcií„citoval väčšinu skutočností a úvah, ktoré navrhovateľ uviedol na svoju obranu, no hlbšie sa nimi nezaoberal, nesnažil sa ich vyvrátiť a ani vysvetliť ich nesprávnosť. Výbor v napadnutom Rozhodnutí skonštatoval, že rovnaká vec bola posúdená uznesením Ústavného súdu SR č. I. ÚS 589/2012-6, podľa ktorého nie je na mieste diferencovať v závislosti od toho, či osoba vykonávajúca pôsobnosť riaditeľa štátneho podniku túto vykonáva na základe dočasného poverenia výkonom funkcie, alebo menovaním do funkcie. V oboch prípadoch ide o výkon pôsobnosti štatutára štátneho podniku. Pred podaním tohto návrhu sa navrhovateľ oboznámil s citovaným rozhodnutím Ústavného súdu riešiacim podobný prípad, pričom zistil, že Ústavný súd viedla k potvrdeniu obdobného rozhodnutia úvaha, že rozhodujúcim kritériom pre určenie, či určitá osoba spadá pod pôsobnosť Ústavného zákona sú kompetencie tejto osoby, nie formálny postup, akým táto osoba svoje kompetencie získala. Navrhovateľ si nie je vedomý, že by porušil Ústavný zákon.“.

V súvislosti s právnym názorom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že aj v časepoverenia výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku sa na neho vzťahovaliustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, navrhovateľ poukazuje naosobitosti inštitútu „poverenia“ ustanoveného v § 19 ods. 2 tretej vete zákonač. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono štátnom podniku“) a porovnáva ich s charakteristickými znakmi, ktoré sú typické preverejných funkcionárov. Podľa jeho názoru sa ústavný zákon o ochrane verejného záujmuvzťahuje na„osobu vymenovanú do funkcie riaditeľa štátneho podniku, nie však na iné osoby, ktoré disponujú obdobnými kompetenciami, t. j. najmä zamestnancami štátneho podniku, ktorí:

- boli (po ukončení funkcie riaditeľa) zriaďovateľom bez výberového konania dočasne poverení výkonom funkcie riaditeľa do času uskutočnenia výberového konania (najviac na tri mesiace),

- riaditeľa zastupujú v plnom rozsahu jeho práv a povinností v čase jeho neprítomnosti. Uvedené rozlišovanie vyplýva zo samotného zákona o štátnom podniku. Tento právny predpis upravuje podmienky, ktoré musí spĺňať riaditeľ štátneho podniku ako aj podmienky, ktoré musí spĺňať osoba poverená výkonom funkcie riaditeľa.“.

Podľa navrhovateľa«... poverený riaditeľ nevykonáva funkciu, ktorá spadá do pôsobnosti ústavného zákona, pretože vykonáva funkciu povereného riaditeľa a nebol do verejnej funkcie ustanovený voľbou alebo vymenovaním.

Opačný výklad by nezodpovedal doslovnému zneniu a gramatickému výkladu článku 7 ods. 3 Ústavného zákona.

Pojem „poverenie“ nie je synonymum pojmu „vymenovanie“. Poverenie nie je identické s pojmom vymenovanie a nemožno ho zamieňať s týmto pojmom ani spájať s ním právne účinky a dôsledky ktoré vznikajú pri vymenovaní.

Je zrejmé, že riaditeľ ako verejný funkcionár sa vymenúva a poverením sa odstraňuje hrozba „bezvládia“ v období, kým sa verejná funkcia neobsadí osobou, ktorá spĺňa imanentný znak verejnej funkcie, ktorou je ustanovenie voľbou alebo vymenovaním. Väčšina funkcií uvedených v čl. 2 ústavného zákona je obsadzovaná voľbou, pretože mandát k výkonu funkcie vychádza z voľby ako inštitútu, ktorým v moderných demokraciách ľud vykonáva moc a ustanovuje verejných funkcionárov. Podľa názoru navrhovateľa ani zo samotného znenia ústavného zákona, konkrétne z článku 3 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 písm. zc) nevyplýva, že osoba poverená výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku je povinná podať oznámenie...

Pokiaľ by jediným kritériom pre posúdenie, či tá-ktorá osoba je, alebo nie je verejným funkcionárom spadajúcim do pôsobnosti Ústavného zákona bol rozsah jej právomocí, pričom by nebolo potrebné zaoberať sa spôsobom ujatia sa funkcie riaditeľa, bolo by možné dospieť k záveru, že osoba ktorá disponuje právomocami riaditeľa štátneho podniku, je povinná podať oznámenie.

Ak sa týmto výkladom riadi Výbor, potom sa vynára otázka, prečo zástupcovia riaditeľa štátneho podniku oznámenia nemusia nepodávať?

Osobou respektíve osobami, ktoré disponujú rovnakými právomocami ako má riaditeľ štátneho podniku v čase jeho neprítomnosti sú v zmysle zákona o štátnom podniku aj jeho zástupcovia.».

Navrhovateľ ďalej poukazuje na § 19 ods. 14 zákona o štátnom podniku, na základektorého riaditeľ štátneho podniku vymenúva a odvoláva svojho zástupcu, ktorý ho v časejeho neprítomnosti zastupuje v plnom rozsahu jeho práv a povinností, a uzatvára,že zástupca riaditeľa a poverený riaditeľ majú rovnaké práva a povinnosti ako riaditeľ,sú zamestnancami štátneho podniku a majú vymedzené časové obdobie, počas ktoréhodisponujú v plnom rozsahu právami a povinnosťami riaditeľa štátneho podniku. No ajnapriek tomu„žiaden zo zástupcov riaditeľov žiadneho zo štátnych podnikov nikdy v minulosti Oznámenie nepodal.... Navrhovateľ – v zhode s praxou Výboru – zastáva názor, že zástupca riaditeľa štátneho podniku nie je verejným funkcionárom spadajúcim do pôsobnosti Ústavného zákona, a to ani v prípade, že tento vykonáva všetky práva a povinnosti riaditeľa, pretože nejde o osobu vymenovanú alebo zvolenú do tejto funkcie a výkon právomocí riaditeľa štátneho podniku jeho zástupcom je len dočasný.

Rovnako má navrhovateľ za to, že osoba poverená výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku nie je – vzhľadom k dočasnosti jeho oprávnení a povinností (do vykonania výberového konania na riaditeľa štátneho podniku, najviac však na tri mesiace od poverenia) a vzhľadom k forme jeho ustanovenia – bez výberového konania, bez voľby alebo vymenovania – verejným funkcionárom a nevzťahujú sa na ňu povinnosti verejných funkcionárov uvedené v ústavnom zákone.“.

Navrhovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jehonávrhu nálezom takto rozhodol:

„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií vydaného dňa 4. novembra 2015 pod číslom VP/14/15-K zrušuje.

2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 353,73 € na účet jeho právneho zástupca do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejnýfunkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená stratamandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhuna preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomtonávrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia predústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečnéokrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanieo preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorývykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov podľa ústavného zákona.

Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senátústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

V súlade s § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí,že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejnéhozáujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom,rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutieorgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákonao ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu saaj na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmuvzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákonao ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutéhorozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií,sú zjavne neopodstatnené.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmetom konaniao preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnomprostriedku proti rozhodnutiu niektorého z orgánov uvedených v v čl. 9 ods. 1 ústavnéhozákona o ochrane verejného záujmu (v prípade navrhovateľa ide o rozhodnutie výboru prenezlučiteľnosť funkcií, pozn.), je predovšetkým preskúmanie konania (príp. opomenutia)navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnýmiustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym predpokladomzačatia tohto typu konania pred ústavným súdom je existencia rozhodnutia niektoréhoz orgánov uvedených v čl. 9 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ženiektorí z verejných funkcionárov, ktorí patria do sféry osobnej pôsobnosti označenéhoústavného zákona, porušili povinnosti alebo obmedzenia, ktoré im ukladajú ustanoveniaústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ak verejný funkcionár nesúhlasís rozhodnutím, môže v zmysle čl. 10 ods. 2 alebo 3 ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu podať ústavnému súdu návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia, v ktoréhovýrokovej časti sa (najmä) uvádza, ktorú povinnosť alebo obmedzenie uložené mu týmtoústavným zákonom svojím konaním, príp. nečinnosťou porušil. Doručením návrhudotknutého verejného funkcionára ústavnému súdu začína pred ústavným súdom konanieo preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporuzáujmov upravené v jedenástom oddiele tretej časti zákona o ústavnom súde (§ 73aa § 73b).

Z povahy veci vyplýva, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochranyverejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov leží dôkazné bremeno primárne nadotknutom verejnom funkcionárovi (navrhovateľovi), ktorý k tomu, aby bol v konaní predústavným súdom úspešný, musí preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionáranebolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z tohto ústavného zákonaneporušil, a preto nebol dôvod na to, aby bol sankcionovaný napadnutým rozhodnutím,ktorého súčasťou je spravidla aj pokuta.

Navrhovateľ sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosťfunkcií z dôvodu, že obsahuje podľa jeho tvrdenia hmotnoprávne, ako aj procesnoprávnenedostatky, keďže záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že za verejného funkcionára jez titulu výkonu funkcie riaditeľa štátneho podniku potrebné považovať nielen osobu, ktorábola do tejto funkcie vymenovaná, ale aj osobu, ktorá funkciu vykonáva na základedočasného poverenia, je podľa jeho názoru neudržateľný, pričom výbor pre nezlučiteľnosťfunkcií sa s jeho argumentmi spochybňujúcimi tento záver v napadnutom rozhodnutí vôbecnezaoberal.

Napadnutým rozhodnutím výbor pre nezlučiteľnosť funkcií navrhovateľoviza nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu (nepodanie písomného oznámenia v lehote ustanovenej v označenon ustanoveníústavného zákona) uložil pokutu v sume priemernej mesačnej mzdy zamestnancav hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2014 v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojenís čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Z odôvodnenia napadnutéhouznesenia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyplýva, že navrhovateľ sa 1. apríla 2015, keďbol poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku, stal štatutárnymorgánom tohto podniku, takže týmto dňom mu zároveň vznikla povinnosť podať písomnéoznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote 30 dníodo dňa, kedy sa výkonu verejnej funkcie ujal, t. j. do 2. mája 2015, písomné oznámenievšak podal až 31. júla 2015.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že zákonom ustanovenápovinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonom ustanovených náležitostí nielenvýroku ich rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavu a jehovyhodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základných podmienokvydania ústavne konformného rozhodnutia, ale je tiež jedným zo základných znakovústavou garantovaného postupu, ktorý je v súlade so základným právom na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Tieto požiadavky sav celom rozsahu vzťahujú aj na rozhodnutia vydané v konaní podľa čl. 9 ústavného zákonao ochrane verejného záujmu (m. m. IV. ÚS 278/08).

Ústavný súd pripomína aj ďalšie právne názory vyplývajúce z jeho doterajšejjudikatúry (I. ÚS 356/08), v ktorej sa poukazuje na organickú vnútornú väzbu medzi čl. 46ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky, a čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bolna svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričomz právomoci súdu ale nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sazákladných práv a slobôd.

Ústavný súd považuje taktiež za potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 152 ods. 4ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Citovanéustanovenie ústavy má v štruktúre ústavných noriem charakter generálneho princípuvýkladu a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklada uplatňovanie ústavných zákonov. Preto aj príslušné ustanovenia ústavného zákonao ochrane verejného záujmu treba vykladať a uplatňovať tak, aby ich výklad a aplikácia boliv súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súlade s doteraz uvedeným ústavný súd konštatuje, že v tomto konaní pripreskúmavaní napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií bolo primárneúlohou navrhovateľa, aby preukázal, že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúcez ústavného zákona o ochrane verejného záujmu neporušil, a preto nebol a ani neexistovaldôvod na to, aby mu bola uložená pokuta.

V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa ústavný súd poukazuje na tie ustanoveniaústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktoré sú relvantné pre rozhodnutie o jehonávrhu.

Osobná pôsobnosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je upravená v čl. 2ods. 1, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje okrem iných aj na riaditeľa štátneho podnikua členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát [čl. 2 ods. 1písm. zc)].

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionárje na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionárje povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždydo 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionáras výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahualebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkonefunkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánochprávnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnickýchosôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcieverejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorýchvykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejnéhofunkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorís ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresatrvalého pobytu.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu konanieo návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonávavýbor, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. a) až n) a t) až zk);teda aj riaditeľa štátneho podniku.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu začnevýbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len„konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionárv oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionárnesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonomalebo zákonom.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konanípreukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenieustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedolneúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom jekonanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonomalebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje ajpovinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta saukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušeniepovinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozhodnutia je žiaduce vychádzať ajviacerých ustanovení zákona o štátnom podniku.

Podľa § 19 ods. 2 tretej vety zákona o štátnom podniku po ukončení funkcieriaditeľa môže zakladateľ poveriť výkonom funkcie riaditeľa bez výberového konanianiektorého z vedúcich zamestnancov podniku do vykonania výberového konania na funkciuriaditeľa podľa tohto zákona, a to najviac na tri mesiace.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o štátnom podniku riaditeľa vymenuje zakladateľna základe výberového konania.

Podľa § 19 ods. 14 zákona o štátnom podniku riaditeľ vymenúva a odvoláva svojhozástupcu z radov zamestnancov podniku, ktorý ho v čase jeho neprítomnosti zastupujev plnom rozsahu jeho práv a povinností.

V súlade s § 4 ods. 1 zákona o štátnom podniku zakladateľom podniku je ústrednýorgán štátnej správy.

Argumentácia spochybňujúca, že pôsobnosť ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu sa vzťahuje na tie oosby, ktoré boli funkciou riaditeľa štátneho podniku poverenízakladateľom v zmysle § 19 ods. 2 tretej vety zákona o štátnom podniku, a tým aj vznikpovinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu u takýchto osôbuž bola predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.I. ÚS 589/2012 (právne závery ústavného súdu prezentované v citovanom konaní tvoriasúčasť napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií), pričom ústavný súddospel k záveru, že ide o argumentáciu, ktorá nie je spôsobilá spochybniť ústavnúkonformnosť rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií o uložení pokuty.

Ústavný súd v označenom konaní zdôraznil, že pokiaľ podľa čl. 3 v spojení s čl. 2ods. 1 písm. zc) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je výslovne vymedzené, ževerejným funkcionárom je riaditeľ štátneho podniku, potom s ohľadom na samotný predmetúpravy a účel tohto ústavného zákona vymedzený v jeho čl. 1 nie je namieste diferencovaťv závislosti od toho, či osoba vykonávajúca pôsobnosť riaditeľa štátneho podniku juvykonáva na základe dočasného poverenia výkonom funkcie alebo vymenovaním dofunkcie. V oboch prípadoch ide o výkon pôsobnosti štatutára štátneho podniku(I. ÚS 589/2012).

Z dôvodovej správy k čl. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vo vzťahuk všeobecným povinnostiam a obmedzeniam vyplývajúcim pre verejného funkcionáravyplýva, že účelom ich dodržiavania pri výkone verejnej funkcie je zaručiť požadovanúochranu verejného záujmu a zároveň vysoký morálny kredit verejných funkcionárov.Rovnako z nej vyplýva aj to, že ochrana verejného záujmu je tu spojená predovšetkýmso skutočnosťou, že verejní činitelia rozhodujú v rámci svojich právomocí o významnýchotázkach verejného záujmu, pričom pri svojom rozhodovaní sú vystavení rôznym tlakom,ktoré sledujú presadenie skupinových alebo individuálnych záujmov na úkor verejnéhozáujmu (parl. tlač č. 262). Z citovaného vyplýva, že je to práve právomoc verejnéhofunkcionára, ktorá determinuje prostredníctvom jeho povinností a obmedzení účelústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorý spočíva predovšetkým v ochraneverejného záujmu. S prihliadnutím na uvedené preto argument navrhovateľa o dočasnostipoverenia výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku (3 mesiace) nemôže mať vo vzťahuk osobnej pôsobnosti ústavného zákona o ochrane verejného záujmu relevantný význam.Ústavný súd však akceptuje argumentáciu navrhovateľa, že právomoc verejnéhofunkcionára nemôže byť„jediným kritériom pre posúdenie, či tá-ktorá osoba je, alebo nie je verejným funkcionárom spadajúcim do pôsobnosti Ústavného zákona“.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry mnohokrát uviedol, že pri aplikáciiústavy (a obdobne tiež ústavných zákonov) sa žiadne z jej ustanovení nemôže vyčleňovaťz kontextu a interpretovať izolovane. Pri interpretácii a aplikácii ústavného predpisunemožno porušovať či ignorovať vzájomnú súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoréna seba významovo nadväzujú (m. m. PL. ÚS 32/95). Pri výklade určitého ustanoveniaprávneho predpisu teda nemožno vychádzať len z jeho gramatického znenia, ako topredostiera navrhovateľ, a vyčleňovať ho z kontextu ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu, interpretovať ho samo osebe a porušiť alebo ignorovať príčinnú súvislosť s inýmiustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú. Ustanoveniami, na ktoré jev preskúmavanom prípade v súvislosti s interpretáciou a aplikáciou čl. 7 ods. 1 ústavnéhozákona potrebné prihliadať, sú čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,ktorý obsahuje legálnu defináciu verejného funkcionára a v spojení s čl. 2 ods. 1 tohtoústavného zákona vymedzuje jeho osobnú pôsobnosť na všetky osoby, ktoré sú v tomtoustanovení vymenované, teda v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona aj nariaditeľov štátnych podnikov, ktorých do funkcie ustanovuje štát. V tejto súvislosti jepotrebné zároveň prihliadať na príslušné ustanovenia zákona o štátnom podniku, ktorébližšie upravujú proces ustanovenia do funkcie riaditeľa štátneho podniku a riešia zároveňproblematiku dočasného poverenia výkonom tejto funkcie.

Z povahy veci vyplýva, že slovné spojenie „... ktorých do funkcie ustanovuje štát“použité v čl. 2 ods. 1 písm.) zc ústavného zákona o ochrane verejného záujmu trebavykladať v súlade s textom dotknutých ustanovení zákona o štátnom podniku ako osoby,ktorých do funkcie ustanovuje ústredný orgán štátnej správy, v ktorého právomoci je nielenvymenovanie riaditeľa štátneho podniku (§ 19 ods. 1), ale rovnako aj poverenie výkonomfunkcie riaditeľa štátneho podniku (§ 19 ods. 2). Zároveň treba ale podčiarknuť, žedo právomoci príslušného ústredného orgánu štátnej správy už nepatrí vymenovaniea odvolávanie zástupcu riaditeľa štátneho podniku, keďže táto právomoc patrí riaditeľovištátneho podniku (§ 19 ods. 14).

Berúc do úvahy širšie vzájomné súvislosti označených ustanovení zákonnej úpravy(§ 19 zákona o štátnom podniku) a s prihliadnutím na čl. 2 ods. 1 písm. zc) v spojení s čl. 3ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ako aj účel ústavného zákonao ochrane verejného záujmu, je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľnýa akceptovateľný záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že za verejného funkcionárav zmysle označených ustanovení právnych predpisov je potrebné považovať riaditeľaštátneho podniku ustanoveného do tejto funkcie štátom tak vymenovaním, ako aj dočasnýmpoverením.

Z výpisu obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva,že navrhovateľ bol poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku1. apríla 2015, týmto dňom sa zároveň ujal výkonu verejnej funkcie. Vzhľadom na uvedenésvoju povinnosť podať podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmupísomné oznámenie v lehote 30 dní odo dňa, keď sa výkonu verejnej funkcie ujal, nesplnil,keďže toto písomné oznámenie podal až 31. júla 2015.

Za týchto okolností záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyjadrený v napadnutomrozhodnutí, podľa ktorého navrhovateľ tým, že nepodal písomné oznámeniev ustanovenej lehote, porušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákonao ochrane verejného záujmu, nie je podľa názoru ústavného súdu svojvoľný, príp. zjavneneodôvodnený.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumentácia navrhovateľavočinapadnutémurozhodnutiujenedôvodná,tedanezakladátakédôvodyna spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktoré bybolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrhnavrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016