znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 125/2014-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   B. K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Robertom Lenčéšom, Advokátska kancelária Laws s. r. o., Pútnická 170, Bratislava, vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 190/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 190/2004 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14   C   190/2004 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. B. K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   700   €   (slovom dvetisícsedemsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   B. K. uhradiť trovy konania v sume 134,97   €   (slovom   stotridsaťštyri   eur   a   deväťdesiatsedem   centov)   na   účet   jej   právneho zástupcu   JUDr.   Roberta   Lenčéša,   Advokátska   kancelária   Laws,   s.   r.   o.,   Pútnická 170, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS   125/2014-31   z   5.   februára   2014   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   B. K.   (ďalej   len „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva na prejednanie jej   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 190/2004.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: «Sťažovateľka 20. 05. 1999 podala žalobu na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „OS   BA   II“)   proti   žalovanému  ...   (ďalej   len   „Žalovaný“)   o zaplatenie   66   640,-   Sk s príslušenstvom z titulu členstva dozornej rady Žalovaného, pričom 23. 01. 2001 došlo k rozšíreniu návrhu na čiastku 83.300,-SK.

Zo   strany   OS   BA   II   došlo   04.   06.   1999   k   postúpeniu   veci   Krajskému   súdu   v Bratislave (ďalej len „KS BA“) z dôvodu miestnej príslušnosti.

KS BA rozsudkom zo dňa 16. 03. 2001 rozhodol v prospech sťažovateľky... Proti tomuto   rozsudku   však   26.   04.   2001   podal   Žalovaný   odvolanie,   pričom   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) dňa 25. 07. 2001 rozsudok KS BA potvrdil. Žalovaný podal 08. 10. 2001 dovolanie voči rozsudku NS SR a návrh žalovaného na odloženie vykonateľnosti tohto rozsudku. V dovolacom konaní NS SR (v inom zložení) 28. 03. 2003 rozhodol o zrušení rozsudku NS SR a o vrátení veci KS BA na ďalšie konanie. 28.   júna   2012   NS   SR   vydalo   opravné   uznesenie   týkajúce   sa   tohto   rozsudku   v   ktorom výrokovú časť rozsudku zmenil (t. j. po 11tich rokoch!).

29.   12.   2004   po   urgenciách   na   KS   BA   Sťažovateľ   zistil,   že   vec   bola   postúpená Okresnému súdu BA II už 25. 09. 2003 – o čom sťažovateľ nedostal žiadne upovedomenie. OS BA II dňa 04. 05. 2005 rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke   podstatnú   časť   požadovanej   sumy,   vo   zvyšku   návrh   sťažovateľky   zamietol, pričom proti tomuto rozsudku sa žalovaný podaním zo dňa 26. 07. 2005 opätovne odvolal. KS   BA   v   odvolacom   konaní   16.   11.   2006   rozhodol   o   zrušení   napadnutého   rozsudku   a vrátení veci na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II.

OS BA II 17. 12. 2007 opätovne rozhodol v prospech sťažovateľky, pričom žalovaný sa opätovne odvolal.

KS BA Uznesením 01. 10. 2009 rozhodol o zrušení rozsudku OS BA II a vrátenie veci. Uznesenie Okresnému súdu Bratislava II bolo 20. 11. 2009 doručené a je vedené pod spisovou značkou 14C/190/2004.

Od tohto momentu, t. j. od 20. 11. 2009 do dnešného dňa Okresný súd Bratislava II v tomto konaní neurobil žiadny úkon smerujúci k ďalšiemu priebehu konania...

V predmetnej veci nie je potrebné vykonávať žiadne dokazovanie. Medzi stranami sporu nebol spor vo výške požadovanej sumy. Súdy mali rozhodovať výlučne o právnej otázke, a to posúdení, či tu nárok na zaplatenie odmeny za členstvo v dozornej rade bolo alebo nie. Neexistoval tak dôvod, pre ktorý súdy vyššieho stupňa vracali vec späť na nižšie súdy, nakoľko nebolo potrebné vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie.

Okresný súd Bratislava II je v predmetnom spore už 3 roky nečinný. K prieťahom v konaní   nedošlo   z   dôvodu   pochybení   účastníkov   konania.   Účastníci   konania   dokonca neboli ani len vyzvaní, aby sa k veci vyjadrili. Sťažovateľka napriek skutočnosti, že jej spor sa ťahal dlhé roky verila v efektívne fungovanie súdneho systému Slovenskej republiky. Zbytočne zaťažovala súdy so sťažnosťami a urgenciami, pretože sa domnievala, že namiesto vybavovania   jej   sťažností   by   súdy   sa   mohli   zaoberať   s   dôležitejšími   úkonmi,   napr. s nariadením pojednávania vo veci, a pod...

Nečinnosť   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava   II   je   podľa   názoru   sťažovateľa zapríčinená aj so skutočnosťou, že žalobca od roku 2009 bol v likvidácii. Sťažovateľka sa domnieva, že OS BA II si snažilo „uľahčiť“ prácu tým, že vyčkával kým nedôjde v rámci likvidácie k inej dohode medzi účastníkmi konania resp. kým u žalobcu prebehne likvidácia. OS BA II pravdepodobne rátal so situáciou, keď žalovaný zanikne a on môže pre nedostatok podmienok   konania   zastaviť   konanie,   bez   toho   aby   musel   vyvíjať   akúkoľvek   aktivitu. Okresný súd Bratislava II však už takmer polroka nevšimol ani tú skutočnosť, že konanie vedené na ich súde je vedné proti neexistujúcemu subjektu, pretože žalobca k 31. 01. 2012 bol vymazaný z obchodného registra.

S odkazom na všetky vyššie spomínané skutočnosti sťažovateľka má zato, že Okresný súd Bratislava II svojou nečinnosťou porušilo a naďalej sústavne porušuje Ústavné právo sťažovateľky,   ktoré   je   jej   garantované   najvyšším   zákonom   Slovenskej   republiky,   teda Ústavou. Prieťahy v konaní, ktoré trvajú vyše 13 rokov sa v posledných 3 rokoch výrazne prehĺbili.   Okresný   súd   Bratislava   II   dlhodobo   neplní   svoju   povinnosť   v   poskytovaní spravodlivosti   vo   vzťahu   k   Sťažovateľke.   Trojročná   lehota   na   nariadenie   pojednávania alebo iného úkonu je viac než neštandardná a nedôstojná. Z tohto dôvodu sa sťažovateľka obracia na Ústavný súd, aby Ústavný súd vyslovil porušenie jej ústavného práva zo strany Okresného súdu Bratislava II...

Nekonaním,   prieťahmi   v   konaní   bola   sťažovateľka   zo   strany   súdov   poškodená. 13ročným vedením sporu stratila Sťažovateľka akúkoľvek šancu domôcť sa svojich práv voči   žalovanému,   nakoľko   tento   medzičasom   zanikol.   Sťažovateľka   preto   navrhuje,   aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zaviazal   Okresný   súd   Bratislava   II   na   náhradu primeraného   finančného   zadosťučinenia   sumou   vo   výške   žalovanej   sumy   spoločne so zákonnými úrokmi z omeškania, ktoré by Sťažovateľke v prípade včasného konania súdu prináležali,   t.   j.   vo   výške   prieťahmi   jej   spôsobenej   škody   -   2765,05   €   (dvetisíc sedemstošesťdesiatpäť Euro a päť Centov)...

Sťažovateľ si uplatňuje aj trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčísľuje nasledovne: Trovy právne zastúpenia:

základ   pre   výpočet   tarifnej   odmeny   tvorí   hodnota   predmetu   sporu,   t.   j.   2765,05 EUR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo Sťažovateľky a to právo na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle   článku   48   ods.   2,   a   právo   sťažovateľa   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prieťahmi v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava II porušené bolo.

2.   Okresný súd Bratislava II   je povinný uhradiť sťažovateľke sumu 2765,05 ako primerané finančné zadosťučinenie, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, vedený v Tatra banka, akciová spoločnosť, č. ú...

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy konania vo výške 134,97   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu Sťažovateľky, vedený v Tatra banka, akciová spoločnosť č. ú...“

Keďže   podanie   sťažovateľky,   ktorá   je   právne   zastúpená,   nemalo   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom [§ 20, § 50 a § 53 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], ústavný súd vyzval právneho zástupcu na odstránenie nedostatkov podania, najmä na kvalifikovanú formuláciu petitu sťažnosti. Právny   zástupca   6.   decembra   2013   podanie   doplnil   a   navrhol,   aby   ústavný   súd o sťažnosti sťažovateľky rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Sťažovateľky a to právo na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo Sťažovateľky vyplývajúce z čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené zo strany Okresného súdu Bratislava II prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, pod spis. značkou: 14C 190/2004.

2. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľke sumu 2.765,05 Eur ako primerané finančné zadosťučinenie, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, na účet právneho zástupcu Sťažovateľky, vedený v Slovenská sporiteľňa, a. s., číslo účtu...

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy konania vo výške 134,97 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, na účet právneho zástupcu Sťažovateľky, vedený v Slovenská sporiteľňa, a. s., číslo účtu...“

Ústavný súd 17. marca 2014 vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti písomne vyjadril a súčasne oznámil, či súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Norou Vladovou, listom sp. zn. Spr 2064/2014 doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2014 oznámil, že spis sa z dôvodu dovolania nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), preto   žiada   o   predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie.   Vyjadrenie   okresného   súdu   však   nebolo ústavnému   súdu   doručené   ani   po   predĺžení   lehoty   do   1.   júna   2014.   K   otázke   ústnosti pojednávania okresný súd stanovisko nezaujal.

Právny zástupca sťažovateľky 1. júla 2014 oznámil, že súhlasí s konaním v tejto veci bez nariadenia pojednávania.

II.

Ústavný súd v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom sťažnosti a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. II. ÚS 19/05,   III.   ÚS   2/05),   preto   nemohol   posudzovať   eventuálne   prieťahy   na strane Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a najvyššieho súdu, keďže proti nim sťažnosť   nesmerovala.   Sťažovateľka   (aj   po   výzve   ústavného   súdu   na   spresnenie   petitu sťažnosti) namietala prieťahy v konaní len pred okresným súdom a len v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 190/2004.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn. 14 C 190/2004:

Dňa   20.   mája   1999   podala   sťažovateľka   na Okresnom   súde   žalobu   proti žalovanému  ...,   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaný“   alebo   „odporca“),   o zaplatenie   sumy 66 640 Sk s prísl. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 16 C 252/99.

Dňa   17.   júna   1999   okresný   súd   postúpil   vec   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o príslušnosti podľa § 9 ods. 3 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Dňa 13. júla 1999 krajský súd vec zaevidoval pod sp. zn. 33 Cb 63/99. Sťažovateľku vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 2 666 Sk.

Spis bol okresnému súdu doručený 26. septembra 2003, kde bol najprv zaevidovaný pod sp. zn. 25 Cb 150/2003 a následne po prevedení do občianskoprávneho oddelenia bol označený sp. zn. 14 C 190/2004.

Dňa   2.   marca   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie   na   okresnom   súde,   ktoré   bolo odročené na 29. apríl 2005.

Dňa 29. apríla 2005 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo odročené na 4. máj 2005 na účely vyhlásenia rozsudku (sťažovateľka nebola prítomná).Dňa 4. mája 2005 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, na ktorom bol vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   odporca   zaviazaný   na   plnenie   (sťažovateľka   nebola prítomná).

Dňa   26.   júla   2005   doručil   odporca   okresnému   súdu   odvolanie   proti   rozsudku zo 4. mája 2005.

Dňa 5. septembra 2005 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 3 920 Sk.

Dňa 14. septembra 2005 odporca namietol platenie súdneho poplatku.Dňa 22. septembra 2005 sa k odvolaniu vyjadrila sťažovateľka.Dňa   16.   novembra   2005   bol   spis   doručený   krajskému   súdu,   kde   bolo   odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 9 Co 445/05.

Dňa   16.   novembra   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie   na   krajskom   súde. Sťažovateľka nebola prítomná.

Dňa   29.   decembra   2006   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   s   uznesením   sp.   zn. 9 Co 445/05, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 21. septembra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo odročené na 12. december 2007 (sťažovateľka nebola prítomná).

Dňa 12. decembra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, ktoré bolo odročené   na   17.   december   2007   na účely   vyhlásenia   rozsudku   (sťažovateľka   nebola prítomná, prítomný bol jej právny zástupca).

Na pojednávaní konanom 17. decembra 2007 okresný súd vyhlásil v poradí druhý rozsudok,   ktorým   bol   odporca   opätovne   zaviazaný   na   plnenie   (sťažovateľka   nebola prítomná).

Rozsudok   zo 17.   decembra   2007   bol   odporcovi   doručený   až   4.   marca   2008 pre nesprávnu adresu.

Dňa 28. februára 2008 doručil odporca okresnému súdu odvolanie proti rozsudku zo 17. decembra 2007.

Dňa 15. mája 2008 odporca   oznámil, že nesúhlasí, aby odvolací súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania.

Dňa 20. júna 2008 bol spis doručený krajskému súdu, kde bol vedený pod sp. zn. 9 Co 138/08.

Dňa 1. októbra 2009 krajský súd na pojednávaní uznesením sp. zn. 9 Co 138/2008 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (sťažovateľka nebola prítomná, prítomný bol jej právny zástupca).

Dňa   6.   mája   2010   okresný   súd   doručil   vec   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o opravnom   prostriedku   proti   prvostupňovému   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 33 Cb 63/1999-72 zo 16. marca 2001, a to „s poukazom na rozhodnutie krajského súdu č. k. 9 Co 138/2008 z 1. októbra 2009 str. 5 predposledný odsek“ vec bola najvyšším súdom zaevidovaná pod sp. zn. 1 Obo 65/10.

Podľa informácie, ktorú si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu z 2. júla 2014, sa v ďalšom období spis sp. zn. 14 C 190/2004 „pohyboval“ striedavo medzi okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom v súvislosti s rozhodovaním o opravných prostriedkoch účastníkov konania (5. októbra 2011 najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu, ktorý ho 20. januára 2012 opätovne predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní odporcu, po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   o dovolaní   v prospech   sťažovateľky   najvyšší   súd 2. augusta 2012 vrátil spis okresnému súdu, ktorý ho 27. augusta 2012 po odvolaní odporcu predložil   krajskému   súdu,   ktorý   ho 17.   septembra   2012   vrátil   okresnému   súdu,   pričom od 25. septembra 2012 sa nachádza na najvyššom súde na rozhodnutie o dovolaní odporcu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 190/2004 (sťažovateľka namieta porušenie svojich práv len v konaní vedenom pod touto spisovou značkou, pozn.) dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, II. ÚS 288/2013).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zhodne   so   sťažovateľkou konštatuje, že predmetnú vec nemožno považovať za skutkovo, ale ani za právne zložitú. Doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania teda podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlňovať jej zložitosťou.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a   v   tejto   súvislosti   zistil,   že   okresný   súd   spôsobil   neprimerané   predĺženie   konania predovšetkým   svojou   neodôvodnenou   nečinnosťou   najmä v   období   od   1.   januára   2004 do 3. marca   2005   (15 mesiacov)   a následne   aj   v   období   od   29.   decembra   2006 do 21. septembra 2007 (9 mesiacov). V tomto období okresný súd neurobil žiadny úkon smerujúci   k   rozhodnutiu   veci.   Celkovo   bol   okresný   súd   v   namietanom   konaní nečinný 2 roky, pričom niektoré ďalšie úseky konania pred okresným súdom sú poznačené aj jeho neefektívnou činnosťou (napr. rozsudok zo 17. decembra 2007 bol odporcovi doručovaný 3 mesiace na nesprávnu adresu).

Nečinnosť okresného súdu v trvaní 24 mesiacov nie je ospravedlniteľná, pretože v tomto období okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľka   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy (I. ÚS 41/02).

Uvedené obdobia neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu sú z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné.   Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť,   ako   aj   neefektívnu   činnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v celom napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené správaním sťažovateľky, ale najmä postupom okresného súdu.

Na tomto základe ústavný súd aj po zohľadnení skutočnosti, že v posudzovanom období sa spis nachádzal viackrát na krajskom súde, resp. najvyššom súde, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C   190/2004   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V nadväznosti na bod 1 výroku tohto nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľky ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka,   ktorá   je   kvalifikovane   zastúpená   advokátom,   svoju   požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 765,05 € odôvodnila tak, že   ide   o   náhradu   škody „vo   výške   žalovanej   sumy   spoločne   so zákonnými   úrokmi z omeškania, ktoré by sťažovateľke v prípade včasného konania súdu prináležali“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v sume 2 700 €.

Ústavný   súd   pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo splnenia podmienok podľa citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde.

Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia   nie   je   náhrada   škody   spôsobenej   sťažovateľke,   tá   je   predmetom namietaného konania na všeobecnom súde.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním. Sťažovateľka sa domáha, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania v celkovej sume 134,97 €.

Keďže úhrada trov konania v sume požadovanej sťažovateľkou je nižšia ako suma vypočítaná podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   ústavný   súd   priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014