znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 125/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., G., zastúpenej advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 254/2010 a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 291/2011 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 254/2010 a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2011 a postupom   Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 291/2011 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v napadnutých konaniach domáhala určenia neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách   a   o   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, pričom jej podstatnú časť tvoril opis skutočností, z ktorých vyvodzuje neplatnosť dražby pozemkov, a teda vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí.

K samotnému porušeniu označených práv sťažovateľka uvádza: „Súd   sme   požiadali,   aby   sa   odvolacie   konanie   konalo   nariadením   pojednávania v našej   prítomnosti,   nakoľko   sa   objavili   nové   skutočnosti,   ktoré   nám   neboli   známe   na pojednávaní pred okresným súdom. Napriek tomu odvolací súd rozhodol bez pojednávania, čím nám bolo odopreté právo na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú čl. 46 Ústavy SR a čl. 6/1 Dohovoru.

Na základe uvedeného namietame, že konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu odvolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa zasiahnuté   do   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Prvostupňový   ako   aj odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov (iba ničím nepodložených tvrdení o opaku) odmietli argumentáciu sťažovateľa - porušili jeho právo na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1, Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z vyššie uvedených dôvodov treba hodnotiť konanie okresného súdu aj krajského súdu za arbitrárne.

Vzhľadom na to, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s návrhom sťažovateľa na pripustenie dovolania a jeho argumentmi, odňal sťažovateľovi právo na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných práv, ktoré účastníkovi garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

V konkrétnostiach sťažovateľka uviedla: „Nepovažujem za dôležité duplicitne uviesť v tejto sťažnosti právne skutočnosti na ktoré   sa   sťažovateľ   OS   Galanta   a   KS   Trnava   v   predmetnej   veci   poukazoval   ako   na nezákonné, nakoľko sú uvedené opakovane vo viacerých listinách nachádzajúcich sa v spise a v prílohách tejto sťažnosti.

Je   právne   neudržateľné,   ak   všeobecné   súdy   v   napadnutom   konaní   odignorovali právnu argumentáciu sťažovateľa opierajúcu sa výlučne o ústavu SR, platné zákony SR, zaužívanú judikatúru NS SR, ÚS SR a judikatúru ESĽP. OS Galanta a KS Trnava ako súd odvolací arbitrárne odignorovali prednesené/predložené právne skutočnosti opierajúce sa výlučne   o   zákon   a   predložené judikáty   NS SR,   ÚS SR   a   ESĽP,   ktoré sú   aplikovateľné v napadnutých konaniach.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod. sp. zn. 9 Co/291/2011, zo dňa 22.   08.   2012   a   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného   aj   Okresným   súdom   Galanta   sp.   zn. 26 C/254/2010 zo dňa 14. 09. 2011 porušené bolo.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   platnom   znení, Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9 Co/291/2011, zo dňa 22. 08. 2012 zrušuje.

3.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.,   zákona   o   organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn. 9 Co/291/2011 zo dňa 22. 08. 2012 na ďalšie konanie (ev. okresnému súdu Galanta).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorý   bol   spísaný   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   u   ktorého   sa predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v   danom   prípade   ústavný   súd posudzoval   sťažnosť   sťažovateľky   v   rozsahu   uvádzanom   v   petite   jej   sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 254/2010 a jeho uznesením zo 14. septembra 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie krajskému súdu. Sťažovateľka mala teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využila (odvolanie sťažovateľky z 2. novembra 2011), čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu a jeho rozsudkom pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 291/2011 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012

2.1 Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka   označeným postupom   krajského súdu a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnosti uvádza, že „... konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu   ako   aj   súdu   odvolacieho   bolo   v dôsledku   ich   arbitrárneho   postoja   k návrhom sťažovateľa zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový ako aj odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov (iba ničím nepodložených tvrdení o opaku) odmietli argumentáciu sťažovateľa – porušili jeho právo na presvedčivé súdne konanie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie... Vzhľadom na   to,   že   odvolací   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s návrhom   sťažovateľa   na pripustenie dovolania a jeho argumentmi, odňal sťažovateľovi právo na presvedčivé súdne rozhodnutie...“.

Sťažovateľka   porušenie   označených   práv   namieta   z   dôvodu,   že   krajský   súd   sa nevysporiadal s jej žiadosťou o nariadenie pojednávania v jej prítomnosti a vo veci rozhodol bez pojednávania.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.  

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka bola proti namietanému rozsudku krajského súdu   oprávnená   podať   dovolanie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“). Sťažovateľka mala teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený rozhodnúť najvyšší   súd.   Sťažovateľka   dovolanie nepodala   a z obsahu   sťažnosti   ani   nevyplýva,   že   by   ho   nepodala   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   už   pri predbežnom prerokovaní ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   pravidelne   vyslovuje   názor,   že nie   je v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (napr.   IV.   ÚS   340/04).   Z   tohto   dôvodu   nebolo   možné   považovať   za dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie označených práv pre „vecnú nesprávnosť“ rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„Odvolací   súd   vo   veci   rozhodol   podľa   §   214   ods.   2   O. s. p.   bez   nariadenia odvolacieho   pojednávania   tak,   že   rozsudok   verejne   vyhlásil,   keďže   vec   bola   ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo   doplniť   dokazovanie,   nejde   o   konanie   vo   veciach   porušenia   zásady   rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.... Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   správnym   skutkovým   zisteniam,   vec   správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležité odôvodnil. Odvolací súd: sa v celom rozsahu stotožňuje   s   napadnutým   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   i   s   jeho   odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

V sporovom konaní je účastníkom konania ten, kto podal návrh na začatie konania na súde, t. j. navrhovateľ - žalobca - a ten, koho navrhovateľ označil v návrhu za odporcu

-žalovaného (§ 79 ods. 1 O. s. p.).

Vecnú legitimáciu (aktívnu - na strane navrhovateľa a pasívnu - na strane odporcu) určujú   hmotnoprávne   predpisy,   t.   j,   kto   je   vlastne   nositeľom   uplatneného   práva   alebo povinnosti v konkrétnej veci. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej či pasívnej) znamená, že účastník nie je. nositeľom práva alebo povinnosti, o ktoré išlo v konkrétnom konaní a jej nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Pri určovacej žalobe (neplatnosť kúpnej zmluvy) musí žalobca preukázať svoj naliehavý právny záujem na takomto určení [§ 80 písm. c) O. s. p.].

Z   hľadiska   vecnej   legitimácie   je   podstatné   to,   kto   je   nositeľom   hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Navrhovateľ   v   konaní   na   súde   prvého   stupňa   nepreukázal,   že   je   vlastníkom nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dobrovoľnej dražby dňa 14. 05. 2010. Súd prvého stupňa správne vychádzal z rozhodnutia Okresného súdu Trnava sp. zn. 15 Cbi/1/2007 zo dňa   21.   05.   2009   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 CoKR/12/2009   zo   dňa   29.   03.   2010,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   navrhovateľa   na vylúčenie veci nehnuteľností, ktoré boli predmetom dobrovoľnej dražby dňa 14. 05. 2010. Navrhovateľ nepreukázal, že rozhodnutie odvolacieho súdu napadol dovolaním. Najvyšší súd SR na dopyt súdu prvého stupňa uviedol, že takéto konanie nie je vedené u nich, ani nebolo vedené. Súd prvého stupňa správne posúdil ako predbežnú otázku, či odstúpenie od kúpnej   zmluvy,   ktorou   spoločnosť   H.   s.   r.   o.   previedla   predmetné   nehnuteľnosti   na spoločnosť E., so záverom, že toto odstúpenie je platné a kúpna zmluva týmto odstúpením sa stala neúčinnou. Z toho vyplýva, že navrhovateľ v tejto preskúmavanej veci nie je aktívne vecne legitimovaný.

V skúmanom prípade ide o nedostatok vecnej legitimácie na strane navrhovateľa, v dôsledku čoho musel súd prvého stupňa návrh zamietnuť.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

S   poukazom   na   ustan.   §   219   ods.   2   O. s. p.   svoje   rozhodnutie   odvolací   súd podrobnejšie   neodôvodňuje   s   konštatovaním   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia.“

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako aj   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľka   uviedla   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nie   je   garancia,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam   pre   rozhodnutie   o odvolaní,   prípadne   zostali   sporné,   resp.   sú   nevyhnutné   na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

K námietke sťažovateľky o nevyhovení jej žiadosti nariadiť pojednávanie ústavný súd   uvádza,   že   krajský   súd   náležite   vo   svojom   rozhodnutí   odôvodnil,   prečo   nenariadil vo veci pojednávanie, využijúc postup, ktorý mu umožňuje § 214 ods. 2 Občiansky súdny poriadok.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   konštatoval,   že   postup   súdu vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

Napokon, k námietke sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej návrhom na pripustenie dovolania ústavný súd uvádza, že dostupná literatúra uvedený problém už riešila a zaujala k nemu toto stanovisko: Vyslovenie prípustnosti dovolania nie je závislé od vôle účastníka konania.   Odvolací   súd   nie   je   viazaný   návrhom   účastníka   na   vyslovenie   prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne   rozhodnúť   (Občiansky   súdny   poriadok.   Komentár.   Praha:   C.   H.   Beck,   2009, s. 678).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý postup   krajského   súdu   a jeho   rozhodnutie   v ničom   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013