znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 125/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a.   s.,   P.,   právne   zastúpenej advokátom JUDr. L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sdo   73/2010 z 30. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   na spravodlivý   proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 a žiadala vydať tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1Sdo/73/2010   a   pod   sp.   zn.   3Sžo/138/2009   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na spravodlivý súdny proces podľa ustanovenia článku 46 odsek 1 Ústavy SR a článku 6 odsek 1 Dohovoru.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a obsahu spisu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Sp 6/06, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o podanej   sťažnosti,   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   sa   podanou   žalobou   proti   Obvodnému pozemkovému úradu v P. (ďalej len „odporca“) za účasti Združenia bývalých urbarialistov a obyvateľov obce Š. – pozemkové spoločenstvo domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. 64/535/06 – NJ z 11. januára 2006, ktorým odporca rozhodol, že spoluvlastníci a majitelia podielov Združenia bývalých urbarialistov a obyvateľov obce Š. – pozemkové   spoločenstvo   (ďalej   len   „oprávnené   osoby“)   spĺňajú   podmienky   priznania nárokov podľa § 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o pôde“) tým, že došlo k odňatiu vlastníctva bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   2/1958   Sb.n.   SNR   o   úprave   pomerov   a obhospodarovaní spoločne   užívaných   lesov   bývalých   urbarialistov,   komposesorátov   a podobných   útvarov k nehnuteľnostiam   špecifikovaných   v   rozhodnutí   odporcu   a oprávneným   osobám   sa priznáva   vlastnícke   právo   k   uvedeným   nehnuteľnostiam.   Sťažovateľ   svoj   návrh   na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   odporcu   č.   64/535/06   –   NJ   z 11.   januára   2006 odôvodnil   najmä   tým,   že   oprávnené   osoby,   resp.   Združenie   bývalých   urbarialistov a obyvateľov   obce   Š.   –   pozemkové   spoločenstvo,   si   svoj   nárok   uplatnili   po   zákonom ustanovenej lehote, voči neexistujúcemu subjektu, ďalej tým, že sťažovateľ nemôže mať postavenie povinnej osoby, pretože vznikol až po účinnosti zákona o pôde, ako aj tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Krajský súd o návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. 64/535/06 – NJ z 11. januára 2006 rozhodol rozsudkom č. k. 4 Sp 6/06-90 z 29. októbra 2009 tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Sp 6/06-90 z 29. októbra 2009 podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8.   apríla   2010   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   ako   oneskorené   odmietol   [§ 218   ods.   1 písm. a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)]   a   žiadnemu   z   účastníkov nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Z   obsahu   spisu   mal   za   preukázané,   že sťažovateľovi bol rozsudok krajského súdu č. k. 4 Sp 6/06-90 z 29. októbra 2009 doručený 27.   novembra   2009,   odvolacia   lehota   sťažovateľovi   uplynula   14.   decembra   2009 (12. decembra 2009 bola sobota) a sťažovateľ podal odvolanie faxom 15. decembra 2009 o 00:47 h (na poštu ho sťažovateľ podal 16. decembra 2009), teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2010.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   18.   mája   2010   dovolanie,   ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na § 237 písm. f) OSP, pretože postupom krajského súdu mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Jeho   odvolanie   bolo   odmietnuté   ako oneskorené,   hoci   bolo   podané   včas.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   odvolanie   podal   faxom   ešte 14. decembra 2009, fax odosielal o 23:53 h, následne o 23:55 h a 23:58 h a v zákonnej lehote ho doplnil písomne. Pokiaľ v protokole o činnosti faxu je uvedený čas 00:46 h nasledujúceho dňa, teda čas o hodinu neskôr, dôvodom je to, že na faxe sťažovateľovho právneho   zástupcu   nebol   nastavený   aktuálny   čas,   ale   čas,   ktorý   nezohľadňoval   zmenu letného   času   na   zimný.   Na   preukázanie   svojho   tvrdenia   o   čase   telefaxového   spojenia predložil sťažovateľ v prílohe dovolania výpis odchádzajúcich volaní právneho zástupcu sťažovateľa, z ktorého je zrejmé, že na faxové číslo krajského súdu bol odosielaný fax v čase, ako to tvrdí sťažovateľ.

O sťažovateľovom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 tak, že konanie o dovolaní zastavil s poukazom na to, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2010.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   a   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   138/2009   z   8.   apríla   2010 a sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní musel mať vedomosť o tom, že odvolanie bolo podané   včas,   pretože   faxový   prístroj,   na   ktorý   bolo   odvolanie   sťažovateľom   zasielané, musel obsahovať údaj o prijatí faxu a v tejto situácii najvyšší súd ako súd odvolací mal riade zistiť   skutkový   stav   veci,   prípadne   mal   vyzvať   sťažovateľa   na   preukázanie   včasnosti podaného   odvolania.   Keďže   sťažovateľ   odvolanie   podal   včas   a   napriek   tomu   bolo najvyšším súdom odmietnuté ako oneskorené, bola mu odňatá najvyšším súdom ako súdom odvolacím   možnosť konať pred súdom.   Potom   aj rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. 1 Sdo   73/2010   z 30.   septembra   2010   bolo   vydané   v   rozpore   so   zákonom   a   postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 nie je v súlade s právom, nespĺňa požiadavku spravodlivosti, ktorá je z hľadiska práva jednou z najvýznamnejších hodnôt. Súčasťou práva na   spravodlivý   proces   je   aj   právo   na   preskúmanie   rozhodnutia   v   opravnom   konaní. Odvolacie i dovolacie konanie vo veci sťažovateľa boli poznačené takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie konajúceho súdu, ako aj nesprávne právne posúdenie otázky oneskorenosti podania opravného prostriedku sťažovateľom. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd síce interpretoval normu hmotného práva správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Postup najvyššieho súdu považuje preto sťažovateľ za protiústavný.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   jednak   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 ako súdu odvolacieho a jednak uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   73/2010   z   30.   septembra   2010   ako   súdu dovolacieho.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 ako súdu odvolacieho.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   138/2009   z 8.   apríla   2010   nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2010. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 10. januára 2011, t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 ako súdu dovolacieho.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   týmto   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   jeho   dovolanie   najvyšší   súd   riadne neprerokoval, ochranu sťažovateľovi neposkytol a dovolacie konanie zastavil, keď dospel k záveru, že dovolanie vo veci nie je prípustné.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   k   otázke   prípustnosti   dovolania uviedol:

«Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   naviac   opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP – Správne súdnictvo – nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo   znamená,   že   najvyšší   súd   v   správnom   súdnictve   nie   je   ani   dovolacím   súdom,   je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods.1 vety prvej konanie o dovolaní zatavil.

Uvedený právny záver rešpektuje aj doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „niet žiadnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že   by   zastavením   dovolacieho   konania   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania   mohlo   dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší   súd   prostredníctvom   inštitútu   dovolania   na   procesnú   čistotu   a   jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný   od   začiatku   na   všeobecnom   súde,   oproti   tomu   je   správne   súdnictvo preskúmavaním   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   teda   orgánov   inej   ako súdnej   sústavy.   Už   správne   súdnictvo   je   kontrolou   inej   sústavy,   a   tak   zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom   inštitútu   dovolania.   Okrem   toho   správne   súdnictvo   nemusí   byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne   a   civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté   v   jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08).»

Ústavný   súd ani vo veci   sťažovateľa   nemá dôvod   odchýliť sa   od   tejto   ustálenej rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej sťažnosti   žiadnu   argumentáciu.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva   iba   to,   že   jej   podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil zastavenie   dovolacieho   konania   vo   veci   sťažovateľa   za   arbitrárny,   svojvoľný   a   jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich postup súdu v správnom súdnictve, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011