znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 125/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho rozhodnutím č. k. 22 C 47/2006-333 z 3. augusta 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2010 doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho rozhodnutím č. k. 22 C 47/2006-333 z 3. augusta 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že:„Sťažovateľ podal dňa 30. 05. 2006 Okresnému súdu Bratislava I. návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Ing. T. L., B. proti odporcovi: Slovenská republika – Ú., B. o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola vedená u tohto súdu pod č. k. 22 C 47/06. Súd pro forma po roku nečinnosti a to dňa 12. 06 2007 vyzval uznesením sťažovateľa o doplnenie podaného podania zo dňa 30. 05. 2006.

V tomto uznesení súd rozhodol a vyzval sťažovateľa, aby v lehote opravil či doplnil predmetný, podaný návrh na začatie konania tak, že pravdivo opíše rozhodujúce skutočnosti

- odôvodní podanie návrhu a nárok, ozrejmí súdu či od odporcu požaduje nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo sa domáha ochrany osobnosti a z toho titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sťažovateľ   v   určenej   lehote   požadované   skutočnosti   doplnil   i   napriek   tomu,   že v podanom   návrhu   sú   pravdivo   opísané   rozhodujúce   skutočnosti   spolu   s   odôvodnením podania   návrhu   i   nároku   s   tým,   že   požadoval   od   odporcu   nemajetkovú   ujmu.   Teda, sťažovateľ sa nedomáhal ochrany osobnosti.

Na základe doplnenia návrhu zo dňa 29. 06. 2007 vydal súd uznesenie oneskorene, až dňa 09. 10. 2007, v ktorom rozhodol, že pripúšťa zmenu petitu návrhu. Sťažovateľ dňa 02. 03.   2007   oznámil   vtedajšiemu   predsedovi   súdu   subjektívne   prieťahy   v   predmetnom súdnom   konaní   označenou   samosudkyňou   so   žiadosťou,   že   bude   venovaná   dostatočná pozornosť na hospodárnosť konania vrátane efektívnej organizácii práce na tomto súde. Odpoveď na toto oznámenie sťažovateľ nedostal. Dňa   14.   05.   2007   opätovne   požiadal   súd   o   skoré   stanovenie   termínu   súdneho pojednávania v predmetnej právnej veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   oznámila   sťažovateľovi   ospravedlňujúcu   štatistiku o pojednávaných   veciach   určenej   samosudkyni   s   odporúčaním,   aby   sťažovateľ   uplatnil námietku zaujatosti voči tejto samosudkyni.

Sťažovateľ   dňa   04.   06.   2007   oznámil   vtedajšej   predsedníčky   súdu   porušovanie zákonnosti samosudkyňou. Išlo o porušovanie vyhl. MS SR č. 543/2005 Z. z. v tom, že neboli zažurnalizované   všetky   listy,   ktoré   patrili   do   tohto   súdneho   spisu.   Zároveň   sťažovateľ poukázal   na   neplnenie   si   základných   zákonných   povinností   samosudkyňou   vrátane nedodržania plynulosti tohto konania a subjektívnych prieťahov v konaní. Keďže nedošlo k požadovanej náprave, sťažovateľ požiadal dňa 16. 05. 2007 krajský súd o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Krajský   súd   v   Bratislave   konštatoval   dňa   27.   06.   2007   opodstatnenosť   žiadosti a ospravedlnil   sa   sťažovateľovi   za   vzniknutý   prieťah   avšak   bez   toho,   aby   na   zistený nedostatok - prieťah v konaní boli prijaté opatrenia.

Sťažovateľ   dňa   29.   04.   2008   požiadal   súd   o   zabezpečenie   lekárskych   odborných správ o zdravotnom stave sťažovateľa spolu so žiadosťou, aby súd pripravil predmetné súdne   pojednávanie   v súlade   s §   114   ods.   I   O.   s.   p.   Súd   na   túto   žiadosť   bezdôvodne nereagoval. Preto sťažovateľ opätovne požiadal dňa 27. 10. 2008 o zabezpečenie týchto odborných lekárskych správ. Súd ani na túto žiadosť bezdôvodne nereagoval.

Sťažovateľ   dňa   03.   09.   2007   požiadal   okresný   súd   o   vytýčenie   skorého   termínu súdneho pojednávania v predmetnej veci.

Sťažovateľ dňa 24. 09. 2007 listom Krajskému súdu v Bratislave doplnil sťažnosť na vtedajšiu predsedníčku okresného súdu a predložil podnet na predloženie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti samosudkyni (JUDr. E. H.) z Okresného súdu Bratislava I. Predsedníčka okresného súdu listom zo dňa 16. 10. 2007 odpovedala na sťažnosť sťažovateľa zo dňa 04. 06. 2007 na zbytočné prieťahy v konaní s tým, že predmetné konanie bolo v čase od 08. 06. 2006 do 12. 06. 2007 poznačené zbytočnými prieťahmi a preto sťažnosť bola vyhodnotená ako dôvodná ale bez prijatia opatrení na zistený nedostatok – prieťah v konaní.

Sťažovateľ dňa 29. 10. 2007 doplnil Krajskému súdu podnet na predloženie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti samosudkyni z okresnému súdu.

Podpredseda krajského súdu oznámil sťažovateľovi s tým, že konštatoval čiastočnú opodstatnenosť   žiadosti   sťažovateľa   o   prešetrenie   spôsobu   vybavenia   sťažnosti predsedníčkou okresného súdu. Na podnet sťažovateľa na predloženie návrhu na začatie disciplinárneho   konania,   podpredseda   krajského   súdu   ale   ani   predsedníčka   tohto   súdu nereagovali.

Sťažovateľ opätovne požiadal okresný súd dňa 19. 11. 2007 o vytýčenie skorého termínu súdneho pojednávania.

Dňa 19. 11. 2007 sťažovateľ požiadal predsedníčku okresného súdu o zabezpečenie kópie vyjadrenia odporcu k predmetnému návrhu na začatie konania vedenom pod sp. zn: 22 C 47/06.

Predsedníčka okresného súdu listom zo dňa 10. 12. 2007 oznámila sťažovateľovi, že v spise sa nenachádzalo vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania hoci ho súd vyzval uznesením, ktoré mu bolo doručené 22. 10. 2007.

Vzhľadom   k   tomu,   že   zo   strany   súdu   v   predmetnej   právnej   veci   dochádzalo k permanentnej nečinnosti, sťažovateľ opätovne dňa 22. 04. 2008 predložil predsedníčke okresného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v predmetnom súdnom konaní.

Sťažovateľ   dňa   29.   04.   2008   predložil   súdu   urgenciu   č.   1   týkajúcu   sa   žiadosti o zabezpečenie lekárskych odborných správ od ošetrujúcich lekárov sťažovateľa. Súd aj na túto žiadosť sťažovateľa bezdôvodne nereagoval.

Okresný   súd   Bratislava   1.   listom   zo   dňa   07.   05.   2008   odpovedal   na   sťažnosť sťažovateľa zo dňa 22. 04. 2008 s tým, že konštatoval dôvodnosť tejto sťažnosti. Zároveň sa predsedníčka   okresného   súdu   ospravedlnila   sťažovateľovi   v   mene   súdu   za   spôsobený prieťah, ale bez toho, aby boli prijaté účinné opatrenia na zistený nedostatok – prieťahy v konaní.

Sťažovateľ dňa 19. 02. 2008 nahliadol do súdneho spisu v predmetnej právnej veci a zistil, že odporca v zastúpení advokátky až dňa 14. 01. 2008, oneskorene i napriek výzvy súdu predložila vyjadrenie k návrhu na začatie konania, ktorý bol podaný dňa 30. 05. 2006 t. j. až po vyše 19 mesiacoch. Sťažovateľovi kópia tohto vyjadrenia nebola doručená a preto si   ju   vyžiadal   a   následne   dňa   25.   02.   2008   predložil   stanovisko   k   tomuto   vyjadreniu odporcu.

Keďže i naďalej súd bol nečinný v predmetnej právnej veci, sťažovateľ dňa 17. 10. 2008 predložil sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Na túto sťažnosť nedostal sťažovateľ odpoveď.

Až následne, nový samosudca určil termín pojednávania na deň 15. 12. 2008. Preto   sťažovateľ   dňa   27.   10.   2008   požiadal   súd   o   zabezpečenie   lekárskych odborných správ od ošetrujúcich odborných lekárov sťažovateľa. Súd nerešpektoval ani túto žiadosť sťažovateľa.

Sťažovateľ ako navrhovateľ v danej právnej veci dňa 10. 12. 2008 predložil súdu rozšírenie pôvodnej žaloba + zmenu petitu žaloby.

Súd uznesením pripustil zmenu žalobného petitu. Z   obsahu   zápisnice   zo   dňa   15.   12.   2008   vyplýva,   že   na   otázku   súdu   prečo navrhovateľ (sťažovateľ) označil Slovenskú republiku – Ú. a nie Slovenská republika –M., sťažovateľ ako navrhovateľ odpovedal, že na základe listinného dokladu mu bolo oznámené, že celá agenda, čo sa týka tejto záležitosti prešla späť na Ú. a preto na dožiadanie súdu, navrhovateľ ako sťažovateľ predložil o tom listinný dôkaz. Taktiež z obsahu tejto zápisnice o pojednávaní vyplýva, že samosudca predniesol svoj právny názor na predmet žaloby. Sťažovateľ uvádza, že v zápisnici o pojednávaní nie je uvedený údaj o odporcovi a ani   jeho   neprítomnosť   nebola   ospravedlnená.   Teda,   nekonala   na   tomto   pojednávaní oprávnená osoba, keďže bola žalovaná Slovenská republika.

Sťažovateľ dňa 07. 01. 2009 predložil súdu doplnenie a rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 05. 03. 2009 sťažovateľ predložil súdu ďalšie doplnenie žaloby a zmenu petitu žaloby.

Z obsahu zápisnice zo dňa 16. 03. 2009 vyplývajú nasledovné skutočnosti : Súd pripustil len zmenu žalobného petitu doručeného súdu dňa 05. 03. 2009 uznesením. Na predložené doplnenie a rozšírenie návrhu na začatie konania doručené súdu dňa 16. 01. 2009, súd bezdôvodne nereagoval, neakceptoval túto rozhodujúcu skutočnosť záznamom v zápisnici o pojednávaní a ani neoboznámil s jeho obsahom právneho zástupcu odporcu. Následne sa PZO nevyjadril k týmto predloženým doplneniam a rozšíreniam návrhu na začatie konania. Nakoľko ich súd nepredložil na vyjadrenie PZO. Aj uvedené skutočnosti svedčia o nesprávnom, jednostrannom postupe súdu.

Na   tomto   pojednávaní   nebola   prítomná   a   ani   ospravedlnená   oprávnená   osoba. Nekonala tak za žalovanú Slovenskú republiku oprávnená osoba, čo vyplýva aj z obsahu zápisnice. Došlo tak k ďalšiemu porušeniu zákona.

Súd uznesením pojednávanie zo dňa 16. 03. 2009 odročil na neurčito, bez uvedenia dôvodu hodného takéhoto postupu súdu s tým, že nový termín pojednávania vytýči nový určený sudca.

Vzhľadom   na   vyslovený   právny   názor   vtedajšieho   samosudcu   a   neurčitý   termín ďalšieho   pojednávania   s   novým   samosudcom   (dôvod   porušenia   nezávislosti   sudcu   jeho výmenou nie je známy), navrhovateľ ako sťažovateľ sa rozhodol predložiť súdu späťvzatie návrhu na začatie konania v predmetnej právnej veci a to doručením súdu dňa 19. 03. 2009. Následne Okresný súd Bratislava I. svojim uznesením č. k. 22 C 47/06-333 zo dňa 03. 08. 2009 rozhodol, že zastavuje konanie, ale navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 4 528,45 Eur právnej zástupkyne odporcu a zo na základe nesúhlasu PZO so späťvzatím, ktoré predložil sťažovateľ. Dôvod nesúhlasu bol vyslovený na námietke, že sťažovateľ zahlcuje súd sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná.

Proti tomuto uzneseniu sa navrhovateľ ako sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal len v časti   výroku   súdu   o   zaplatení   náhrady   trov   konania   nakoľko   predmetné   konanie   súd zastavil., ale náhradu trov stanovil bez toho, aby skúmal a odôvodnil v uznesení, či sú dané a splnené podmienky, ale bez toho, aby sa sťažovateľ mohol vyjadriť k všetkým vykonaným dôkazom. V tomto odvolaní sťažovateľ uviedol konkrétne preukázateľné skutočnosti, ktoré zakladajú a potvrdzujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd však na ne nereagoval. Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. k. 5 Co 328/2009-391 zo dňa 30. 11. 2009   rozhodol   tak,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   týkajúcej   sa náhrady   trov   konania   potvrdil.   Tento   odvolací   súd   konštatoval   správnosť   dôvodov napadnutého rozhodnutia., bez toho, aby v odôvodnení vyhodnotil skutočnosti, na základe ktorých dospel k tomuto právnemu názoru. Ďalej súd uvádza v odôvodnení, že preskúmal napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   212   ods.   1   O.s.p.   a   bez   nariadenia odvolacieho   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   O.s.p.   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Takýto postup odvolacieho súdu síce umožňuje zákon, ale za podmienky, že bol súdom prvého stupňa zistený skutkový stav veci. A to sa v danej právnej veci nestalo.

Sťažovateľ s vyhotovenými uzneseniami okresného súdu i krajského súdu zásadne nesúhlasí   nakoľko   ich   postupom   a   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   Ústavy   Slovenskej republiky   i   k   porušeniu   základných   práv   a   právom   chránených   záujmov   sťažovateľa. Jednotlivé   porušenia   zákonnosti   a   základných   práv,   sťažovateľ   špecifikuje   a   dokladuje príslušnými listinnými dokladmi v ďalších častiach tejto sťažnosti.

Sťažovateľ   využíva   aj   inštitút   dovolania,   ktorý   predložil   dňa   28.   01.   2010 príslušnému súdu. O jeho výsledku bude Ústavný súd Slovenskej republiky informovaný.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Základné právo Ing. T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 porušené bolo.

2. Krajský súd v Bratislave postupom a vydaním uznesenia č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. 11. 2009 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. 11.   2009 vo výroku   o   potvrdení   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I.   č.   k.22   C   47/2006-333 z 03. 08.2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava I. postupom a uznesením č. k. 22 C 47/2006- 333 z 03. 08. 2009 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. č. k. 22 C 47/2006-333 z 03. 08. 2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

6.   Ing.   T.   L.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   26   000.-€   (slovom dvadsaťšesťtisíc eur), ktoré mu Okresný súd Bratislava I. je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd Bratislava 1. je povinný nahradiť JUDr. P. Č., advokátovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 1 143.-€ (slovom jedentisíc jednostoštyridsaťtri eur) na účet advokáta.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach a záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II. ÚS   55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   bolo   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho rozhodnutím č.   k.   22   C   47/2006-333   z   3.   augusta   2009   a   rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 328/2009-392 z 30. novembra 2009.

a) Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní na okresnom súde, čo považoval za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovanie vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v   zákonom   ustanovenej   lehote   v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Okresný   súd   konanie   vo   veci   ukončil   rozhodnutím   3.   augusta   2009   potom,   ako sťažovateľ   vzal   návrh   späť,   keď   žiadal   rozhodnúť   iba   o   trovách   konania.   Týmto rozhodnutím okresný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a rozhodol o nich.

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 10. februára 2010, z čoho vyplýva, že ju podal v čase, keď už nemohlo dochádzať k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť ako podanú oneskorene.

b) Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím okresného súdu č. k. 22 C 47/2006-333 z 3. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie v časti, ktorou bol zaviazaný na náhradu trov konania odporcovi a na zaplatenie trov právneho zastúpenia.

Toto rozhodnutie napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   (ak...   „nerozhoduje   iný   súd...“),   ktorý   vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.Sťažovateľ podal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, o ktorom rozhodoval krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.   5   Co   328/2009-392.   Sťažovateľ   teda   využil možnosť riadneho opravného prostriedku, o čom rozhodol krajský súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

c) Sťažovateľ namietal neústavnosť rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. novembra 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku náhrady trov konania a súčasne zaviazal sťažovateľa zaplatiť trovy odvolacieho konania odporcovi.

Sťažovateľ v sťažnosti sám výslovne uviedol, že uvedené rozhodnutia súdov napadol aj dovolaním   na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky, ktorý   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte vo veci nerozhodol.

Aj v tomto prípade poukazuje ústavný súd na právne závery týkajúce sa porušenia ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, ako je to uvedené v bode „b“.

Okrem toho však ústavný súd poukazuje na to, že ústavné súdnictvo a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým   na   zásade   prieskumu   veci   právoplatne skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť smerujúcu proti krajskému súdu ako neprípustnú pre jej predčasné podanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010