znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 125/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. E., H., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 53/2008 zo 17. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. E.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2009   doručená   sťažnosť   E.   E.,   H.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a 3 písm. c) a d) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 53/2008 zo 17. decembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 131/2007 z 30. apríla 2008 uznaná vinnou zo spáchania   zločinu   obchodovania   s deťmi   podľa   §   180   ods.   1   a 2   písm.   a)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo spáchania prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Za tieto trestné činy bola odsúdená na úhrny trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov so zaradením do ústavu na výkon s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd na základe   podanej   sťažnosti   sťažovateľky   uznesením   17.   decembra   2008   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 53/2008 jej sťažnosť zamietol.

Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   v priebehu   konania   podala   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   obhajcu   námietku   zaujatosti   voči   senátu   3   To   krajského   súdu, o ktorej odmietol uvedený senát rozhodnúť a spis vo veci predložiť nadriadenému súdu na rozhodnutie. Takisto tento súd nevyhovel jej návrhom na vypočutie ňou navrhnutých svedkov, ktorí by vo veci podali objektívne svedectvo na objasnenie skutkového stavu. Uviedla, že námietku zaujatosti vzniesla už predtým proti celému krajskému súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) však v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ndt 15/2008 tejto námietke nevyhovel. Proti tomuto postupu podala 12. decembra 2008 sťažnosť   ústavnému   súdu,   o ktorej   tento   ešte   v čase   podania   sťažnosti   nerozhodol. Poukázala   na   celkovo   nesprávny   procesný   postup   krajského   súdu   spočívajúci   najmä v negovaní jej návrhov a nesprávny postup aj pri ustanovovaní náhradného obhajcu. Pretože je toho názoru, že jej práva v konaní pred krajským súdom boli závažne porušené, žiadala vo veci vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   E.   E.   o nekonaní   o   námietke   zaujatosti   voči   senátu   3 To Krajského súdu v Trenčíne zakotveného v čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d), čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Trenčíne bolo porušené.

2. Základné právo E. E. o nekonaní o jej návrhu vypočutia svedkov Krajským súdom v Trenčíne zakotveného v čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d), čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Trenčíne bolo porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva E. E. právo na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 3 319 EUR..., ktoré je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v Trenčíne   a to   do   dvoch   mesiacov   od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne zo dňa 17. 12. 2008, sp. zn. 3 To 53/2008 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5. E. E. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Š. B..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. l7 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) a čl.   13   dohovoru   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   53/2008 zo 17. decembra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní vedenom pod č. k. II. ÚS 33/09-13 z 27. januára 2009   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   tak,   že   jej   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok právomoci.   Išlo   o   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 Ndt 15/2008   zo 6. novembra   2008,   v ktorom   tento   súd   rozhodoval   o vznesenej   námietke zaujatosti   proti   celému   krajskému   súdu.   V citovanom   uznesení   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Už   v uvedenej   sťažnosti sťažovateľka vzniesla námietky proti konaniu krajského súdu, ktoré v podanej sťažnosti prevažne opakovala.

Z obsahu   pripojeného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   skutočne   pred krajským súdom namietala zaujatosť senátu, ako aj predsedu tohto senátu, ktorý o veci rozhodoval, ako aj prednášala návrhy na doplnenie dokazovania vo veci, ktorým však tento súd nevyhovel.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní napraviť, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenie   znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo dotýka.

Podľa   §   370   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva   v prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   aj   po   právoplatnom   skončení   trestného konania, ak nedôjde k náprave prípadného porušenia jej práva na obhajobu v širšom slova zmysle, môže využiť mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Dovolací súd potom bude skúmať ústavnosť a zákonnosť konania predchádzajúceho podaniu dovolania, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane označeného práva sťažovateľky,   ktoré   uviedla   v sťažnosti.   Z   uvedeného   dôvodu   je   to   teda   v prvom   rade všeobecný   súd,   ktorý   bude   oprávnený   a povinný   rozhodnúť   o ochrane   základných   práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009