znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 125/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 20067 predbežne prerokoval sťažnosť P. R., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 CoP 32/2006   a jeho rozsudkom z 11. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2007 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 9. marca 2007) P. R., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 32/2006 a jeho rozsudkom z 11. júla 2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 8. marca 2004 domáhal zníženia výživného na maloletého syna M. R. (ďalej len „maloletý“) od 1. februára 2004 na sumu 1 000 Sk mesačne z dôvodu   svojej   nezamestnanosti.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3 P 35/2004 zo 17. augusta 2004 znížil sumu výživného na 500 Sk mesačne od 1. mája 2004. Krajský súd   uznesením   sp.   zn.   5   CoP   101/04   z 25.   novembra   2004   rozsudok   okresného   súdu zo 17. augusta   2004   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   okresný   súd rozsudkom č. k. 3 P 35/2004-413 zo 14. februára 2006 určil povinnosť sťažovateľa platiť znížené výživné na maloletého mesačne po 800 Sk od 1. mája 2004 do 31. maca 2005, od 1. apríla 2005 do   30. júna 2005 v sume 624 Sk mesačne a od 1. júla 2005 po 645 Sk mesačne, vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred do rúk matky maloletého. Voči tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka maloletého, na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k. 5 CoP 32/2006-446 z 11. júla 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2006, zmenil rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2006 tak, že sťažovateľ je povinný platiť znížené výživné na maloletého mesačne po 1 500 Sk od 1. mája 2004 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do rúk matky maloletého.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „(...) KS svoje rozhodnutie zrušiť rozsudok OS zo dňa 14. 2. 2006 odôvodnil, že sa spolieham len na úrad práce. A vraj si mám zvýšenou iniciatívou sám nájsť prácu vo svojom odbore, ktorá je na trhu dostatočne žiadúca. (...)

KS   bola   dňa   16.   9.   2004   predložená   moja   zdravotná   dokumentácia,   v ktorej   je uvedené, že som bronchiálny astmatik, polinotik (alergik), a je potrebné, aby aj toto KS zohľadnil, pretože mám zvýšené výdavky na liečbu. Taktiež som upozorňoval na zdravotný stav   mal.   dcéry.   OS   správne   zobral   do   úvahy   moju   vyživovaciu   povinnosť   voči   matke mal. dcéry a to aj právoplatným rozsudkom.

1. KS zohľadnil len vyž. povinnosť voči dcére v sume 645,-, ale nezohľadnil

- príspevok na výbavičku určenú tým istým rozsudkom,

- príspevok na výživu matke,

- príspevok na výdavky spojené s tehot. a pôrodom,

- príspevok na výživu nenarodenému dieťaťu, keď OS túto skutočnosť na vedomie zobral a zohľadnil.

Na   jednej   strane   súd   žiadal,   aby   som   predložil   údaje   družky,   jej   príjem,   jej vyž. povinnosti a pod., aby bol jej príjem zohľadnený na výživu pre môjho syna, na druhej strane však krajský súd zohľadnil len tú skutočnosť, že mi skončila vyž. povinnosť voči R. F.

2. KS nebral na vedomie, že matke synovi som musel platiť výživné na rozv. manželku už v čase nezamestnanosti (...).

3. KS nezohľadnil, že dieťa je síce zdravotne postihnuté, ale na takéto deti štát myslí a to kompenzáciou, preplatkami zo zdrav. poisťovne, zbierky, dary, úľavy na cestovnom, u lekárov, v lekárni a pod. (...)

4. KS poukázal, že s M. sa nestretávam a nad rámec mu nič neposkytujem, a taktiež mi nič nebráni, aby som sa zákonným spôsobom domáhal úpravy styku

- nezohľadnil, že návrh na úpravu styku som vzal späť po tom, ako matka svojim správaním a neg. postojom pred synom urobila zo mňa strašiaka a podala návrh na zákaz styku so synom (...).

5. KS nezohľadnil skutočnosť, keď som upozorňoval na

- svoj zdravotný stav

- zdravotný stav dieťaťa (dcéry)

- zdrav. stav matky dcéry, keď z toho dôvodu som si prácu hľadal len v regióne L., M., teda bližšie, aby som sa mohol o rizikovo tehotnú matku postarať a to nielen z finančného hľadiska, ale aj morálneho.

6.   Predmetné rozhodnutie KS vôbec nie je v súlade s mojou sociálnou situáciou, taktiež aj rodinnou, pretože zabezpečujem dieťaťu riadnu starostlivosť.

7. Rozhodnutím KS mi vznikol takmer 25.000,- nedoplatok na výživnom. Rozhodnutím KS bolo porušené, podľa môjho názoru základné právo na súdnu a inú právnu ochranu – právo na spravodlivé súdne konanie.

V tomto   prípade   bola   zvýhodnená   len   jedna   strana   a to   na   základe   ničím nepodložením klamstvami a lžami býv. manželky, ktoré súd zobral na vedomie.

Pritom   skutočnosti,   podstatné,   na   ktoré som ja   poukazoval,   KS   vôbec nepreveril a ani   nezohľadnil.   A to   podľa   zákona   o rodine   je   povinnosťou   súdu   vo   veci   mal.   detí vykonať aj dôkazy účastníkmi nenavrhnuté alebo neoznačené.

Ja   som   poukázal   z mojej   strany   na   mnohé   podstatné   skutočnosti,   z ktorých   KS neakceptoval ani jednu, okrem vyž. povinnosti na dcéru, aj keď tak mal urobiť. (...) Výživné na mal. deti sa stanovuje na základe schopností, možností a majetkových pomerov.

V tomto prípade na daný stav je dôvod na zníženie výživného, keď otec je osobou nachádzajúcou sa v hmotnej núdzi a táto skutočnosť pri rozhodovaní o znížení výživného je rozhodujúca.

Suma, ktorá mi po rozhodnutí KS zostala za rozhodné obdobie nepokryje ani to najnutnejšie a podľa môjho názoru takto určené výživné je v rozpore so zásadami zákona o rodine. (...)

Všetky skutočnosti alebo dôkazy, na ktorých KS trval boli predložené, okrem nich bolo poukázané aj na ďalšie podstatné dôkazy, súd ich však neakceptoval. (...)“

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. marca 2007 sťažovateľ okrem iného uviedol:

„(...) Rozsudkom 6 CoP 78/2006 zo dňa 7. 2. 2007 mi bola do výchovy zverená mal. dcéra S. P. (...) po tom, ako sa matka odmietla o ňu starať (...).

Rozsudkom KS 5 CoP 32/2006-446 mi vznikol dlh na výživnom takmer 25.000,- Sk (...), teraz som trestne stíhaný pre neplnenie si vyživovacej povinnosti (...).“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu a následne vyslovil porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 32/2006 a jeho rozsudkom z 11. júla 2006 a priznal mu primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   24 683 Sk.   Zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia   krajského   súdu   a uloží   tretím   osobám   dočasne   sa   zdržať   oprávnenia   im priznaného právoplatným rozhodnutím „a aby sa orgán, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva a slobody sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a podľa ods. 4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 32/2006 a jeho rozsudkom z 11. júla 2006. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s postupom krajského súdu, ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodol   v odvolacom   konaní   na   základe   nedostatočne zisteného skutkového stavu a navyše bez prihliadnutia na všetky skutkové okolnosti, ktoré boli krajskému súdu známe z predložených dôkazov.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 5 CoP 32/2006-446 z 11. júla 2006 v podstate nasledovne:

„(...) Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   v   dôsledku   podaného   odvolania   preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia ústneho pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 písm. g) O. s. p., v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil, z týchto dôvodov: Podľa ust. § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do toho času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery, je povinný plniť svoju   vyživovaciu   povinnosť   v   minimálnom   rozsahu   vo   výške   30   %   zo   sumy   životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred iným výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy   výdavky   povinného   rodiča,   ktoré   nie   je   nevyhnutné   vynaložiť.   Odvolací   súd vychádzajúc   z   vyššie   citovaných   zákonných   ustanovení   na   rozdiel   od   právneho   záveru prvostupňového súdu dospel k záveru, že návrh otca o zníženie výživného je dôvodný len čiastočne,   a   to   nie   do   takej   výšky,   ako   mu   vyhovel   prvostupňový   súd.   Na   rozdiel   od prvostupňového súdu odvolací súd dospel k záveru, že výživné je dôvodné zmeniť, ale len na sumu Sk 1.500,- mesačne od 1. 5. 2004.

Odvolací súd konštatuje, že vecou súdu je predovšetkým hájiť záujmy maloletého dieťaťa a nie záujmy povinného rodiča, od ktorého je maloleté dieťa závislé. Ako vyplýva z preskúmavaného spisu, starostlivosť o maloletého M. R. zabezpečuje výlučne matka. Otec maloletého okrem výživného sa ničím nepodieľa na jeho výchove a výžive. Maloletý M. je dieťa   zdravotne   ťažko   postihnuté,   ktoré   má   zvýšené   výdavky   na   výživu,   zdravotnú starostlivosť, ošatenie, obutie, cestovné, liečebno-rehabilitačné pobyty a ďalšie výdavky. Ako sa vyjadril samotný otec na pojednávaní pred prvostupňovým súdom, s maloletým M. sa nestretáva a nad rámec výživného nič neposkytuje. Vytýkal síce, že k maloletému nemá prístup, no v tejto súvislosti otcovi maloletého nič nebráni, aby sa zákonným spôsobom domáhal o úpravu styku, pokiaľ má záujem o stretávanie sa s mal. M. Je potrebné, aby otec maloletého dieťaťa si uvedomil, že stanovená výška výživného ani zďaleka nemôže pokryť polovicu   nákladov,   ktoré   má   matka   s   výchovou   a   výživou   maloletého   dieťaťa,   ktoré   je zdravotne   ťažko   postihnuté.   Je   preto   jeho   povinnosťou   nájsť   si   takú   prácu,   ktorá   mu zabezpečí dostatok finančných prostriedkov, aby mohol zabezpečiť výživu svojim maloletým deťom, ktoré sú naňho s výživou odkázané. Povinný otec je vyučený v profesii maliar, natierač. Je to profesia, ktorá je na trhu práce dostatočne žiadúca, a preto je vecou otca, aby sa nespoliehal len na úrad práce, ale zvýšenou iniciatívou si aj sám našiel prácu vo svojom obore. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý znížil výživné na maloletého M., a to odstupňované od 1. 5. 2004 do 31. 3. 2005 na sumu Sk 800,- a ďalej od 1. 4. 2005 do 30. 6. 2005 na sumu Sk 624,- a od 1. 7. 2005 po Sk 645,- mesačne. Táto suma nemôže pokryť ani výdavky na lieky a zdravotnícku starostlivosť, ktorú má matka s maloletým dieťaťom. Odvolací súd konštatuje, že takto stanovené výživné je v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa, preto výšku výživného zmenil na sumu Sk 1.500,- mesačne počnúc od 1. 5. 2004 vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého dieťaťa. Odvolací súd si je vedomý, že aj táto výška výživného je v skutočnosti, vzhľadom na zdravotné postihnutie maloletého, nízka, no musel zohľadniť aj pomery na strane   povinného   otca,   ktorý   má   ďalšiu   vyživovaciu   povinnosť   voči   maloletej   S.   P., nar. 4. 6. 2005.   V   tejto   súvislosti   však   zohľadnil   aj   tú   skutočnosť,   že   otcovi   skončila vyživovacia povinnosť voči synovi R. F., ktorý bol nezrušiteľne osvojený 27. 9. 2004. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je v schopnostiach a možnostiach povinného otca platiť na výživu maloletého M. sumou Sk 1.500,- mesačne. Preto s poukazom na vyššie uvedené rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil. (...)“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd zaujal stanovisko k zásadným otázkam, ktoré   ústavný   súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľné.   V citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozhodnutie okresného súdu zmeniť.

Zo   záverov   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Je potrebné pripomenúť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu   (aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Skúmaný   postup   ani   rozhodnutie   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým a právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   a namietaným   porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy,   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodoval o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007